s DTonline.sk

História

  • FOTO: Úchvatné fotografie starej Hriňovej

    FOTO: Úchvatné fotografie starej Hriňovej

    Uhorské ministerstvo vnútra povolilo 21. októbra 1890 osamostatnenie sa Hriňovej od Detvy. Obec sa vytvorila v politickom okrese ,,Veľkoslatinskom". Municipiálny výbor župy Zvolenskej schválil zriaďujúci štatút dňa 5. septembra 1891 pod číslom 322/1891. Od tohto dátumu existuje Hriňová ako samostatná obec. Okrem vlastnej osady Hriňová ( Herencsvölgy ) boli do novej obce začlenené mnohé okolité osady a lazy: Krivec I. a II., Slanec, Mangútovo, Štoliansko, Gondova jama, Biele Vody, Vrch Slatina, Magura, Snohy a Vrch dobroč. 1. októbra 1895 bol v Hriňovej zriadený Štátny matričný úrad. V tom istom roku sa osamostatnila obec Detvianska Huta, ku ktorej sa pričlenili osady Bratkovica, Komárno a Vrch dobroč. V čase vzniku mala Hriňová viac ako 6 000 obyvateľov.  /*banner*/ Prinášame Vám vo fotogalérii cenné fotografie z minulosti Hriňovej. Foto boli prevzaté z http://www.hrinova.sk/o-meste/historia/

    27. júla 2016 14:27
  • Pavlov: Nové pohľady na modernú históriu Detvy mnohých prekvapia

    Pavlov: Nové pohľady na modernú históriu Detvy mnohých prekvapia

    Už na jeseň uzrie svetlo sveta nová historická monografia o našom meste – Detva v 20. storočí. O jej príprave a nových poznatkoch sme sa porozprávali s regionálnym historikom Jozefom Pavlovom. Prečo práve Detva v 20. storočí? Pretože vždy mi boli najbližšie dejiny 20. storočia, ktoré boli turbulentné a búrlivé. Za jedno storočie sa toho udialo tak veľa a mimoriadne významného. Navyše, odhliadnuc od profesného zamerania, výskum pred rokom 1918 má u mňa limity, nakoľko neovládam maďarský jazyk a v archívoch teda toho žiaľ veľa neobjavím. Bude iná než nová mestská monografia Detva? Keď by určité množstvo archívnych materiálov interpretovalo niekoľko historikov, v zásade každý by napísal výslednú prácu inak. Každého zaujme niečo iné, každý pripisuje dôležitosť iným faktom. Pre historickú vedu je podstatná pluralita výskumných výstupov. V mestskej monografii Detva som napísal kapitolu Detva v súčasnosti. Pre niekoho sa to zdá byť to najľahšie, nakoľko je pre toto obdobie najviac prameňov. Opak je však pravdou, pretože interpretovať súčasnosť je aspoň z môjho pohľadu najťažšie. Navyše, mestská fotografia sa venuje aj iným oblastiam: fyzicko-geografickej charakteristike, etnografi atď. Z akého dôvodu ja najťažšie písať o súčasnosti? Pretože každý ešte žije, mnohých sa môžu fakty a ich interpretácie dotknúť. Tu musíte byť naozaj diplomat, písať jednotlivé vety veľmi citlivo. Podľa spätnej väzby sa môjmu príspevku podarilo zachytiť všetko podstatné a vecne. Však čitatelia to posúdia v pravý čas sami.    Vašou prvou publikovanou historickou prácou bola monografia Tragédia detvianskych Židov. Aký mala úspech? Išlo o veľmi špecifickú tému. Holokaust dodnes vzbudzuje rôzne názory a nálady. Veľmi na mňa v negatívnom slova zmysle zapôsobili výroky poslanca za ĽSNS Milana Mazureka, ktorý povedal, že nie je historik a kvôli tomu nemá názor na holokaust. Ja si myslím opak, človek nemusí byť historik, aby vedel, cítil, že vyvraždenie miliónov je bezprecedentný zločin v dejinách ľudstva. Vďaka mojej monografii sa mi podarilo nadviazať kontakt aj s potomkami vyvraždených detvianskych Židov. Keď vám napíše už naturalizovaný vyše 80 ročný Austrálčan, vnuk detvianskej židovskej obchodníčky Fridy Kohnovej zastrelenej v Kováčovej, že vďaka vašej práci sa po desaťročiach dozvedel ako to bolo s jeho rodinou, príde vám to ako zadosťučinenie. Pár ľudí ma oslovilo aj na ulici, či podujatiach a vyslovili mi pochvalu. Naozaj to poteší. Pretože za knihou a výskumom sú desiatky hodín bádania v archíve. Čo sa týka predaja knihy, množstvo som ich daroval – knižniciam, známym a deťom do súťaží ako Dejepisná olympiáda a Oslobodenie, tu to bol mimoriadne vhodný materiál. Stále sa však dá kniha kúpiť, napr. v kníhkupectve Tulipán, v Parte, v predajni Detvianske ľudové umenie či v Podpolianskom múzeu. O čom bude konkrétnejšie monografia Detva v 20. storočí? Monografia sa delí na 5 kapitol: Detva počas Rakúsko-Uhorska, Detva počas 1. ČSR, Detva počas 1. SR, Detva počas ČSSR a Detva po roku 1989. Jednotlivé kapitoly mapujú Detvu vo viacerých rovinách a to v spoločensko-politickej, hospodárskej, štatistickej či po stránke kultúry, školstva a výstavby. Každá kapitola je vhodne doplnená fotografickým a dokumentačným materiálom. Niektoré zábery a dokumenty neboli dosiaľ nikde publikované. V akom štádiu je práca dnes? Momentálne je upravená polovica textu po prvom pripomienkovaní recenzentom. Ním je známy historik, môj bývalý pedagóg na vysokej škole a človek, ktorého si veľmi vážim – prof. PhDr. Karol Fremal, Csc. V priebehu leta dokončím texty, recenzent ich znovu spripomienkuje a práca pôjde v septembri grafikovi a do tlače. Ak všetko vyjde ako má, v októbri bude slávnostný krst. Aké momenty považujete v histórii Detvy za najpodstatnejšie? Tak jednoznačne je to rozhodnutie o založení Detvy Ladislavom Čákim. Druhý moment, ktorý je mimoriadne významný na časovej osi histórie Detvy je rozhodnutie vlády ČSSR o vybudovaní strojárskeho závodu a nového sídliska. Toto bol naozaj prelomový bod, vďaka ktorému sa Detva stala s roľníckej dediny moderným socialistickým mestom.   Na aké nové informácie sa môžeme tešiť vo vašej práci? Všetko nemôžem prezradiť, ale môžem spomenúť nosné oblasti výskumu v jednotlivých obdobiach. V kapitole Detva počas Rakúsko-Uhorska stručne charakterizujem spoločenský a hospodársky stav Detvy na začiatku 20. storočia. V druhej kapitole Detva počas 1. ČSR sa venujem prevratu v roku 1918, búrlivému obdobiu v čase okupácie maďarskou Červenou armádou, návšteve prezidenta T. G. Masaryka, problému lazníckych škôl a vysokej nezamestnanosti, analyzujem politické ľudácke zázemie Detvy. V tretej kapitole sa venujem politickému aspektu 1. SR v Detve, odboju, holokaustu, obdobiu SNP, okupácii a oslobodeniu obce. Tu sa mi podaril dosť významný objav, keď som v archíve objavil dokumenty o návšteve vtedajšieho predsedu vlády Vojtecha Tuku a ministra vnútra a veliteľa HG Alexandra Macha. Dosiaľ nikde táto informácie nebola publikovaná. Vo štvrtej kapitole Detva počas ČSSR sa venujem spoločenským zmenám po roku 1948 v každej oblasti života. Tu chcem vyzdvihnúť hlavne to, že som si dal záležať na analýze výstavby sídliska v Detve. Myslím, že práve toto bude naozaj veľa ľudí zaujímať. Podarilo sa mi objaviť pôvodné plány sídliska a nákresy. Je to naozaj zaujímavé. No a v poslednej kapitole riešim transformáciu Detvy v nových spoločenských podmienkach po roku 1989.      Je potenciál v Detve ešte niečo nové objaviť? Jednoznačne áno. Dokazuje to aj fakt, že archeológom z Nitry pod vedením Noémi Beljak Pažinovej sa podaril veľký objav v časti Lúčna štvrť (viac na ). Svojim spôsobom to prepisuje dovtedajšie poznatky o najstaršom osídlení. Aj preto ako občan a poslanec podám návrh na udelenie Ceny mesta Detva pre archeológov, ktorí robili tento výskum. Zaujímavým miestom pre archeológov by mohlo byť aj okolie kostola. Viedol som s viacerými ľuďmi diskusie, že práve v okolí kostola by sa mohlo vykopávkami nájsť pôvodné okrúhle opevnenie prvého kostola z rokov 1667-1804 (podobné ako v kostolíku v Čeríne). Bol by to pekný objav. Skôr však treba zachrániť Vagačov dom, či pôvodnú detviansku studňu na Dolinkách. Tu som na MsZ presadil to, že oddelenie správy majetku pripraví návrh  na záchranu studne. V prípade, že si chcete objednať monografiu Detva v 20. storočí, kontaktujte autora na jozefpavlov.dt@gmail.com.     

    29. júna 2016 07:24
  • Detva vznikla v roku 1638 rozhodnutím Ladislava Csákyho

    Detva vznikla v roku 1638 rozhodnutím Ladislava Csákyho

    Detva je pomerne mladou obcou. Napriek tomu je symbolom slovenskosti a tradície v povedomí širokej vrstvy slovenskej verejnosti. Jej vznik datujeme do prvej polovice 17. storočia. Územie dnešnej Detvy a jej blízkeho okolia bolo však osídlené už dávno predtým. Bolo by ale veľkým omylom práve vďaka pravekému osídleniu (nielen Kaľamárky, podľa nových archeologických údajov hovoríme už aj o osídlení lokality Lúčna štvrť) hovoriť o "starej Detve". Pre vznik Detvy bolo ôležité to, že územie nášho mesta bolo od 14. storočia súčasťou vígľašského panstva. To sa pôvodne skladalo z domáceho obyvateľstva a menšieho počtu nemeckých a iných prisťahovalcov. K nim v 15. – 16. storočí pribudli valasi, zaoberajúci sa chovom vysokohorského dobytka, najmä oviec. Prišli z Liptova, Oravy a iných severných a východných stolíc. Bolo medzi nimi rusínske a valaské obyvateľstvo.Ďalším významným prvkom vzniku Detvy boli vlastnícke zmeny na panstve Vígľaš v 30. rokoch 17. storočia, kde sa novými majiteľmi stali Čákiovci.                                    Na podnet Ladislava Čákiho sa začalo v horách a lesoch panstva s budovaním novej dediny na mieste kde predtým stáli panské majere. Počiatky Detvy sú úzko späté s jej dvoma lokátormi Jurajom Holecom a Františkom Péčim, ktorých povolal majiteľ panstva Ladislav Čáki. Za rok vzniku Detvy datujeme rok 1638. O pôvode názve obce existuje viacero teórií.  /*banner*/ Dve najznámejšie teórie hovoria o tpyickom roztratenom osídlení, pretože tu stáli domy kde jeden - kde dva, z čoho vzniklo spojenie Dedva a to sa fotenicky upravilo na Detva. Druhou známou teóriou je, že pôvod názvu je odvodený od názvu deti - Detva, nakoľko mnoho mladých prišlo do novej obce práve z Očovej. Medzi prvými osídlencami boli teda prevažne obyvatelia okolitých dedín (najmä z Očovej a Zvolenskej Slatiny) a tí, ktorí prišli na vígľašské panstvo v rámci osídľovania na valašskom práve už v 16. storočí. Okrem nich sa sem sťahovali aj ľudia z neďalekých uhliarskych a drevorubačských osád a hámrov, ako aj z južných stolíc (Novohrad, Hont), ktorí tu hľadali ochranu pred tureckým nebezpečenstvom.                                                        Územie Detvy, čiže jej chotár sa len v 17. storočí dvakrát rozširoval. A to v roku 1653 a v roku 1688 na úkor obcí Očová a Zvolenská Slatina.To svedčí o vysokom migračnom pohybe do obce. Dôležitým aspektom v rannom živote obe bolo aj to, že do Detvy prišli banskobystrckí jezuiti, ktorí v Detve založili školu a pôsobili aj rekatolizačne. Práve vďaka tomuto je Detva takmer rýdzo katolíckou obcou, aj keď okolité ako Očová, Zvolenská Slatina, či hornonovohradské obce sú obce s vysokým podielom evanjelických veriacich. Toľko k najstaršej histórii a vzniku nášho mesta...                                      

    13. júna 2016 19:54
  • Archeologička: V Detve sme objavili praveké nálezy staré 3000 rokov

    Archeologička: V Detve sme objavili praveké nálezy staré 3000 rokov

    Možno ste už počuli o tom, že v Detva na Lúčnej štvrti zaznamenali archeológovia významný objav. O nálezoch z tejto lokality sme sa porozprávali s doc. PhDr. Noémi Beljak Pažinovou, PhD., z katedry archeológie Filozofickej fakulty UKF v Nitre.   Čo unikátne sa vám a vášmu tímu podarilo v Detve nájsť? Počas archeologického dozoru realizovaného na polohe Lúčna štvrť v centre Detvy sa 13. 4. 2016 podarilo na parcele 7381/27 identifikovať archeologické nálezy z obdobia praveku. Postupne sa počas skrývky ornice objavili aj nehnuteľné nálezy, ktoré boli skúmané v rámci záchranného archeologického výskumu. Kto realizoval výskum? Výskum realizovala Katedra archeológie Univerzity Konštantína Filozofa v Nitre pod mojim vedením. Čo konkrétne ste objavili? Počas výskumu sa podarilo objaviť štyri praveké okrúhle kolové jamky s priemerom okolo 20 cm, ktoré pôvodne slúžili na ukotvenie drevených stĺpov. Tie boli zrejme súčasťou prestrešenia chlebovej piecky, ktorú archeológovia objavili už v deštruovanom stave uprostred kolovej konštrukcie. Z archeologického výskumu pochádza niekoľko desiatok archeologických nálezov, hlavne fragmentov rôznorodých keramických nádob, jedna zvieracia sánka s niekoľkými zachovanými zubami, kamenná čepieľka a viacero kúskov mazanice (hlina používaná na omazávanie stien domov i výrobných objektov) s odtlačkami stebiel trávy i konštrukčných prvkov. Z lokality boli odobrané aj vzorky na archeobotanickú analýzu a samotná piecka bola vybraná ad-block, teda ako celok a preparovať sa bude v laboratórnych podmienkach. /*banner*/ Ako staré sú nálezy? Nálezy z polohy je možné datovať do obdobia neskorej doby bronzovej, konkrétnejšie do kyjaticko-lužického horizontu, teda do obdobia starého takmer 3000 rokov. Sídliská tohto obdobia delíme na opevnené výšinné (hradiská), jaskynné a nížinné (poľnohospodárske) sídliská. K posledne menovanému typu zrejme patrila aj osada, ktorej zatiaľ len menšiu časť sa podarilo na polohe Lúčna štvrť v Detve identifikovať. Vieme niečo bližšie o tejto pravekej osade? Samotná praveká osada s viacerými hospodárskymi i obytnými objektmi sa nepochybne nachádza južnejšie aj západnejšie od skúmanej parcely. Na týchto miestach sú naplánované ďalšie rodinné domy, inžinierske siete i cestná komunikácia, preto je archeologický dozor nevyhnutný pri realizácii akýchkoľvek pokračujúcich i nových zemných prác na predmetnej polohe. Aký je význam tohto výskumu a nálezov? Objavenie pravekej lokality zo záveru doby bronzovej uprostred Detvy poukazuje na veľký význam jej územia začiatkom posledného tisícročia pred Kristom a je svedectvom o intenzívnom osídlení i nížinných na poľnohospodárstvo využívaných polôh v oblasti Poľany. Toto novoobjavené osídlenie korešponduje so známym pravekým hradiskom Detva- Kalamárka, vzdialeným od Detvy severným smerom približne 5 km. Táto strategická výšinná lokalita bola prvýkrát osídlená v neskorej dobe bronzovej práve lužickou i kyjatickou kultúrou. Z tohto obdobia pochádza aj najstaršie opevnenie polykultúrneho hradiska, ktoré svoju výhodnú polohu využila na strážnu funkciu aj vo včasnom stredoveku. autor: DTonline.sk

    02. mája 2016 13:42
  • Posledná pôvodná detvianska studňa sa rozpadá

    Posledná pôvodná detvianska studňa sa rozpadá

    Nie všetko staré by malo ústúpiť novému. Jadro pôvodnej Detvy bolo úzko viazané na dnešnú starú časť mesta - konkrétne na dnešnú Partizánsku a Kukučínovu ulicu, kde domy boli stavané kolmo na tok Detvianskeho potoka. Okrem toho mala Detva množstvo lazníckych osád. Na starých fotogafiách môžeme nájsť typické studne. Ide o tzv. vahandlové studne zo sochorovou konštrukciou. V regióne sú dodnes dobre zachované hlavne v okolí Horného Tisovníka. Posledná takáto studňa v Detve sa nachádza v časti Dolinky pri prvej "novobytovke". Jej stav je zlý, okrem biologického a mechanického poškodenia, je objekt zarastený a zanedbaný. Je veľkou škodou, že jeden z posledných prvkov pôvodnej účelovej architektúry má takýto smutný osud. Snáď sa podarí uvedenú pamiatku zachrániť. /*banner*/

    19. apríla 2016 20:27
  • Detvania boli fanatickí autonomisti a ľudáci

    Detvania boli fanatickí autonomisti a ľudáci

    To, že Kotleba v Detve uspel výrazne nie je náhodou. Už v minulosti podobný štýl politika "Za Boha a za národ" mal v Detve veľké úspechy. A to v podobe Slovenskej ľudovej strany, neskôr premenovanej na Hlinkovu slovenskú ľudovú stranu. Tá vznikla začiatkom 20.storočia ako politický projekt rímskokatolíckeho kňaza Andreja Hlinku. Jej ideológia vychádza zo sociálnych pápežských encyklík, so silným národným a ľudovím podvedomím. Postupne, vplyvom dejinných udalostí (rozpad monarchie, nástup nacizmu a fašizmu) sa strana radikalizovala, formovala autonomistické požiadavky (z veľkej časti opodstatnené) a prijímala antisemitistické trendy. Na Slovensku táto strana absolútne dominovala. A to pre svoj katolícky a národný charakter. Najsilnejšie bašty mala strana na vidieku, nakoľko mnoho jej členov bolo kňazov a vidiecky ľud bol prostejší. Po Hlinkovi prebral štafetu na predsedníckej stoličke Jozef Tiso. Počas rokov 1938 - 1945 prebiehal v rámci HSĽS, po 6. októbri 1938 v štátostrane, neúprosný boj umiernených na čele s Tisom a radikálov na čele s Vojtechom Tukom. Strana mala podobne ako NSDAP ozbrojenú a mládežnícku zložku - Hlinkovu gardu a Hlinkovu mládež. Od prvých volieb po roku 1918 mala SĽS/HSĽS v Detve podporu pravidelne medzi 70-80%. Takúto podporu nezískal v Detve ani Mečiar (55%), ani Fico (60%). V medzivojnovom období sa politcké mítingy, vtedy verejné ľudové zhromaždenia konali vždy pred kostolom. Úspešná bola vždy len SĽS/HSĽS, podľa prameňov na jej mítingov bolo takmer vždy okolo tisícky Detvanov. Mítingy iných strán sa kvôli neúčasti často vôbec neuskutočnili, alebo boli narušované - zvovením na kostole, bitkou, piskotom. /*banner*/ Vedúcimi osobnosťami HSĽS v Detve boli: dekan Ján Štrbáň, rechtor Martin Valent, starosta Juraj Fekiač, úradník pobočky Stredoslovenskej banky v Detve Ján Nemčok, obecný kancelista Ľudovít Schivetz a miestny autodoprava Pavel Hanuska. Detvu navštevovali významné osobnosti tejto strany, pravidelne tajomník Michal Samuhel, či poslanci. Najvyššie postaveným bol ešte ako československý poslanec, budúci predseda Snemu Slovenskej republiky Martin Sokol. Detvianski ľudáci sa v máji 1938 na čele s Martinom Valentom vybrali v rácmi 35 člennej skupiny do polského prístavu Gdyňa, kde prevzali od amerických Slovákov originál Pittsburskej dohody. Jednotka Hlinkovej gardy na čele s Martinom Valentom tvorila osobnú stráž Karolovi Sidorovi v marci 1939. V tom istom mesiaci počas tzv. Homolovho puču, ktorým chcela Praha na poslednú chvíľu odstrániť na Slovensku separatistické tendencie, bolo vedenie HSĽS v Detve uväznené. Žiaľ, aj detvianski ľudáci sa v očiach ľudí nakoniec skompromitovali. A to mnohými prešľapmi. Aktívne sa spolupodieľali na likvidácii židovskej komunity v Detve, keď ich perzekuovali, pomáhali deportovať a ich majetky rozkradli. Podľa mnohých prameňov svoje postavenie zneužívali vo svoj prospech, opíjali sa denne a vykonávali rôzne neprístojnosti. Bodkou za ich takmer 30 ročnou dominanciou v Detve bolo Slovenské národné povstanie, kolaborácia s nemeckými okupačnými jednotkami a v niektorých prípadoch útek pre Červenou armádou. Ich podpora po vojne bola takmer nulová. Sympatie Detvanov prebrali komunisti.        

    20. marca 2016 19:28
  • Ako Detvanci išli za prácou do Kanady (1923)

    Ako Detvanci išli za prácou do Kanady (1923)

    Obdobie medzivojnovej ČSR bolo v Detve z hľadiska hospodárskych pomerov neraz kritické. Ekonomika celej krajiny bola počas rokov 1918 - 1938 ťažko skúšaná. Počas 20 ročného obdobia postihlo krajinu niekoľko vĺn hospodárskych kríz. Dve z nich mali mimoriadne zlé dopady na životnú úroveň obyvateľstva. Prvá, menej známa kríza bola počas rokov 1918 - 1921. Síce bol už mier, aj nový štát a jeho hranice medzinárodne uznané, stratili sa však dovtedajšie odbytiská tovarov. Navyše, centrálna pražská vláda vo viacerých ohľadoch Slovensko diskriminovala, napr. vyššími tarifnými cenami na železniciach. Druhá kríza, známejšia, vypukla po roku 1929. Bola to prvá naozaj globálna kríza, nakoľko ju vyvolal krach newyorkskej burzy. Československá ekonomika bolo otvorená, hlavne pre západný trh už v tej dobe, takže hlboká recesia zasiahla naše hospodárstvo veľmi tvrdo. V rámci ČSR kríza postihla viac agrárne Slovensko a Podkarpatskú Rus, než české krajiny. Nakoľko Detva bola takmer rýdzo poľnohospodárska obec, obe hospodárske krízy tu boli veľmi citeľné. Pre nedostatok práce sa vybrali mnohí Detvania na práce - do Nemecka, Belgicka, či Francúzska. Omnoho viac však skúšalo prácu za morom. /*banner*/ Podľa archívnych dokumentov v  novembri roku 1923 išla do Kanady (oblasť Quebec) hľadať prácu partia Detvanov v zložení: Matúš Očenáš, Matúš Lakota, Štefan Ostrihoň, Michal Paučo. Zobrali so sebou aj jednu ženu - kuchárku Zuzanu Bartkovú. Podľa ich listov bolo práce dostatok, na deň dostali 35 dolárov. Svoje listy končili slovami - Tak zbohom, dovidenia, amen! O Matúšovi Lakotovi viac porozprával jeho vnuk Jozef Lakota: ,,Vycestovali 29.2.1924 lodou vtedy z nemeckeho pristavu Danzig /teraz polský Gdaňsk/a do kanadskeho Halifaxu priplávali 16.marca 1924. Pracovali na stavbách pre Čechokanadskú firmu J.H.Pribyl v Montreali.Domov sa vracali 10.3.1930 lodou z New Yorku." Aj na tomto prípade je vidieť, že Detvania sa napriek lepšiemu v životu v zahraničí vracali domov, pod Poľanu. Detvu omnoho viac zasiahla kríza po roku 1929. Tá sa prejavovala hlavne v sociálnej rovine. Za všetko hovorí prípad Jozef Danča z Piešťa. Sociálna situácia doliehala čoraz viac aj na roľnícke obyvateľstvo Detvy. Jozef Dančo  z Piešťa žiadal Okresný úrad vo Zvolene o finančnú podporu, kvôli úhynu jedinej kravy, ktorú mal, lebo tá zdochla na zápal čriev. Bol bez zárobku, žil len s 11 ročným synom. Jeho jediný majetok bol domček, ocenený na 8 tisíc Kč. Okrem toho mal zdokladované dlžoby vo výške 3000 Kč.  Kvôli uhynutiu kravy žiadal o náhradu vo výške 3000 Kč. Kvôli jeho zlej sociálnej situácii mu bolo vyhovené, nakoľko jeho existencia bola ohrozená. Jozef Dančo dostal podporu vo výške 2805 Kč. Podobné prípady biedy sa v Detve vyskytovali čoraz častejšie. Obdobie ČSR v Detve bolo poznačené hlavne ťažkou ekonomickou a sociálnou situáciou.   

    17. marca 2016 20:35
  • Pozor výzva! Máte staré fotografie?

    Pozor výzva! Máte staré fotografie?

    Máte doma staré fotografie a vzácne dokumenty? Ak áno, uverejnite ich v novej knihe o našom meste - Detva v  20. storočí. Fotografie by sa mali týkať bežného života Detvanov, panoramatických záberov či výstavby sídliska. Ak máte nejaký materiál kontaktujte autora monografie Detva v 20. storočí Mgr. Jozef Pavlova mailom, alebo telefonicky. Každý kto poskytne fotografiu dostane výtlačok knihy zdarma. Plánované vydanie knihy je leto/jeseň 2016. kontakt - 0918 203 905, jozefpavlov.dt@gmail.com Za pomoc vopred ďakujeme! /*banner*/

    23. februára 2016 14:46
  • Detvu oslobodili Sovieti spolu s Rumunmi

    Detvu oslobodili Sovieti spolu s Rumunmi

    Prvých päť mesiacov roku 1945 jasne ukázalo, že Červená armáda zlomila vôľu a silu nemeckej armády. Situácia na prelome rokov 1944 a 1945 bola nasledovná: kým vojská IV. ukrajinského frontu po oslobodení Košíc a Prešova postupujú stále ďalej na západ. Z juhu udreli vojská II. ukrajinského frontu. Dva mesiace po porážke povstania sa od juhu priblížila k Hornému Novohradu (a Podpoľaniu tiež) Červená armáda. Južné a stredné Slovensko patrilo do operačného priestoru vojsk sovietskeho II. ukrajinského frontu. Do 23.decembra 1944 dosiahli sovietske vojská čiaru Tornaľa – Rimavská Sobota – Muľa – Vinica – Dudince – Levice – rieka Hron. Na tejto línii prešli kvôli silnému odporu nemecko – maďarských vojsk do obrany. Nemecké vojská boli početne slabšie, ale mali výhodu kopcovitého a lesnatého terénu. Nemecká obrana sa opierala o dominantné výšiny, dôležité obce a mestá, cesty i železničné trate, takže úzke doliny na sever od slovensko – maďarských hraníc v Slovenskom Rudohorí a Krupinskej vrchovine nebolo ťažké prehradiť. Navyše bolo nepriaznivé zimné obdobie s vyše 1 meter vysokou snehovou pokrývkou a sovietske vojská boli vyčerpané. Pomer síl bol v prospech Sovietov. Nemci mali 15 divízií, 230 tisíc mužov, 1975 diel a mínometov, 35 tankov a 85 lietadiel. Sovietsky II. ukrajinský front mal 30 divízií (z toho 11 rumunských), 248 tisíc vojakov (z toho 99 300 rumunských vojakov), 4598 diel a mínometov, 13 tankov a 100 lietadiel. Prvé konkrétne príznaky ústupu nepriateľa sa prejavili začiatkom nového roku 1945. Po prehratých bojoch o Pincinu prišli do Detvy už len zvyšky rôt. U Mikuláša Chamulu sa ubytoval nemecký plukovný lekár so svojimi zdravotníkmi, no o niekoľko dní dostal rozkaz odísť do Kalinova. Od Mikuláša Chamulu pobrali v náhlosti potraviny, uteráky a inú bielizeň, na druhý deň sa však zúfalý lekár, major, aj so svojim ordonancom, poľským Nemcom, s hanbou vrátil a vrátili aj časť nakradnutých vecí; z celej jednotky zostali len sami dvaja. Začiatkom januára na svahy Spúšťanky dopadla séria striel z kaťuší odkiaľsi z Javoria. Počas dvoch týždňov sa ozývala kanonáda od juhovýchodu. Koncom januára sa front stále približoval – oslobodená bola časť horného Ipľa a sovietske vojská sa valili aj Horehroním. Medzi 19. a 26. januárom 1945 uskutočnilo velenie II. ukrajinského frontu rozsiahle preskupenie síl na strednom Slovensku. Sovieti a Rumuni prelomili nemeckú obranu a postupovali. Nemci maximálne využili výhody, ktoré im ponúkal miestny terén. Lovinobaňu obsadili sovietske vojská bez boja 27. januára 1945. Nemecké vojská sa stiahli na cestu Mýtna – Tuhár – Divín. Pri obci Píla Nemci využili opevnenia vybudované počas SNP a systémom guľometných palieb prehradili úzku dolinu. Oslobodenie Detvianskej Huty, ležiacej na ceste, vedúcej z Kokavy do Hriňovej, a teda postup sovietskych vojsk bezprostredne ohrozil obranné postavenie Nemcov nielen preťatím dôležitej spojovacej cesty z Kriváňa cez Hriňovú do Brezna, ale vo väčšej miere možnosťou obkľúčenia ich obranného postavenia v priestore Podkriváňa. Preto Nemci stiahli o niekoľko kilometrov dozadu svoju obrannú líniu a ustúpili na novú, ktorá viedla cez Hriňovú, Slanec, Podkriváň, Bukovinku, Rakytnú a Starú Hutu. 29. januára 1945 pri husto zatiahnutej oblohe došlo v uvedenom priestore k veľkému preskupovaniu nemeckej obrany a podľa určitých príznakov aj sovietskych a rumunských jednotiek, pretože po celé odpoludnie nebolo počuť ani delostrelecký výstrel. Nemecké delostrelecké batérie, preskupené do priestoru Kriváňa, otvorili rušivú paľbu na sovietske a rumunské jednotky, postupujúce do priestoru Hriňová – Detvianska Huta, ako aj jednotky postupujúce obojstranne pozdĺž cesty a železničnej trate vedúcej od Lovinobane na Kriváň. Činnosť sovietskeho a rumunského delostrelectva znova ožila nad ránom z 29. na 30. januára 1945, keď do nového obranného postavenia Nemcov poslalo prvé štyri granáty na zastreľovanie. /*banner*/ Známy Hitlerov rozkaz o ničení infraštruktúry, čím sa mal spomaliť postup Sovietov sa uplatnil aj na Podpoľaní. Ťažisko vyčnania esesákov a vlasovcov sa prenieslo z miestneho obyvateľstva na ničenie zariadenia všetkého druhu. Okupanti s nemeckou dôslednosťou zničili najprv tunel na pomedzí obcí Kriváň a Podkriváň, zatiaľ čo tunel pri obci Píla zlikvidovali už niekoľko dní predtým. Po zavalení vchodov do tunela esesáci pritiahli súpravu na ničenie železničných zvrškov s obrovským niekoľkotonovým hákom. Tento hák, uložený na zvláštnom železničnom podvozku a spustený medzi koľajnice, mohutným zobákom lámal podvaly na dva kusy tak ako by to boli len triesky. Za touto ničiacou súpravou pokračovalo v ničení niekoľko samostatných skupín, ktoré mali rozdelené úlohy. Jedna skupina po oboch stranách železničnej trate obratným spôsobom navrtávala diery do všetkých telefónnych a telegrafných stĺpov, druhá šla za nimi a do navŕtaných dier ukladala malé trhacie nálože šúľkovitého tvaru, ďalšia skupina s akousi horiacou fakľou tieto nálože zapaľovala a stojace stĺpy zrážala k zemi. Za nimi nasledovala početná skupina, ktorá veľkými nožnicami prestrihovala telefónne a telegrafné drôty, po nej išli rozbíjači izolátorov a ako poslední míneri, alebo pyrotechnici, ktorí menšími náložami trhali železničné koľajnice na miestach ich spojenia tak, že jednou náložou boli poškodené dva konce spojenia koľajníc. Táto skupina zároveň pri ústupe vyhadzovala do vzduchu aj železničné mosty. Toto ničenie sa však vzťahovalo na všetko ostatné železničné zariadenie, napr. návestidlá, výhybky, vodojemy a dopravné kancelárie. Zásoby podvalov polievali benzínom a zapaľovali, takže husté mračná dymu z horiaceho impregnovaného dreva a jeho odporný zápach zamoril na niekoľko dní ovzdušie širokého okolia. Značné zásoby koľajníc ničili veľkými náložami trhavín, takže z nich ostalo len veľké šrotovisko. Toto pustošenie vykonávali pod dohľadom silnej motorizovanej jednotky SS a vlasovcov, za pomoci pancierových transportérov, ktoré po celý čas pustošenia hliadkovali na okolí. K opätovnému obnoveniu bojovej činnosti došlo kvôli zlému počasiu až začiatkom februára 1945. Dňa 6. februára 1945 podniklo 20 strojov Hs 129B štyri nálety na nemecké opevnené pozície pri Detve, pred ktorými sa zastavila sovietska 40. armáda. Nálet sa uskutočnil bez vlastných strát. Postup sovietskych a rumunských vojsk v mimoriadne ťažkom, kopcovitom teréne bez možností Bojovalo sa o každú piaď zeme. Sovieti sa predierali úzkym údolím riečky Kriváň cez Mýtnu, Budinské lazy a dobročské samoty ku Kriváňu. 4. februára 1945 bola v tejto časti frontového úseku oslobodená posledná obec Lovinobanského (predtým Lučeneckého) okresu – Podkriváň a tým postupujúce vojská dosiahli líniu, ktorá tvorila hranicu medzi okresmi Zvolen a Lučenec. Kto túto prirodzenú prekážku ovládal, bol v mimoriadne výhodnom postavení oproti svojmu súperovi. Do 4. februára boli Nemci, ale po oslobodení Podkriváňa nad ránom z 4. na 5. februára sa jej definitívne zmocnili oslobodzujúce vojská. Nemci v snahe ubrániť toto dominujúce postavenie, narýchlo nasadili do protiútoku niekoľko dobre zamaskovaných pancierov a samohybných diel, ostalo však len pri pokuse. Na útočníkov totiž dopadla mohutná paľba protitankových diel, že boli odrazení ešte skôr, ako mohli účinne zasiahnuť. Z bojiska ustúpili a potom z bezpečnej vzdialenosti už len občas napádali rozviedky Sovietov a Rumunov, no väčším súbojom sa vyhýbali. V odpoludňajších hodinách 10. februára bol oslobodený Kriváň (boje prebiehali do 12.2.) s jeho železničnou stanicou a s dôležitou cestnou križovatkou, odkiaľ sa rozbiehali cesty v smeroch štyroch svetových strán. Boje sa vyznačovali prudkosťou hlavne v okolí Kriváňa, Korytárok či oboch Piešťov. Do chalúp podpolianskych lazov vstúpili sovietski prieskumníci už v prvých dňoch februára. Dňa 11. februára aj z dediny bolo možné pozorovať postup hliadok a 12. februára boli sovietske a rumunské vojská už v tesnej blízkosti Detvy. Situácia okupantov bola neudržateľná – jednotky ustupovali na Dúbravy (dedina v blízkosti Detvy): delostrelectvo a hniezda ťažkých guľometov rozmiestnené od Ježovej po Kochlačku kryli ich ústup. Na ústupe sa im podarilo zničiť všetky mosty, elektrické vedenie a terén zamínovali, aby ešte sťažili postup Sovietskej a rumunskej armády, resp. aby ohrozili obnovu života po oslobodení. Ešte niekoľko dní po oslobodení Detvy držali obsadenú Ježovú a Kochlačku, no na protiútok nemali dosť síl ani odvahy. Boje na okolí Detvy trvali takmer dva mesiace. Kým v bojoch o mestečko bolo zabitých päť občanov, úplne bolo zničených päť domov a viac alebo menej bolo poškodených. Na lazoch bolo zabitých 80 ľudí a zničilo sa vyše 250 domov. Oslobodenie Detvy a okolia si vyžiadalo veľa obetí – hrdinskou smrťou tu padlo vyše 800 sovietskych vojakov a asi 600 Rumunov. Terén pre obranu bol veľmi výhodný, aj tak fašistov padlo viac ako 600. Na detvianskom cintoríne je pochovaných 27 Nemcov, ktorých už nestačili odviezť.V školských a iných verejných budovách bola po oslobodení zriadená nemocnica. Prvou najdôležitejšou úlohou miestneho výboru po oslobodení, za predsedníctva Jozefa Vidiečana, bolo starať sa o ubytovanie a zásobovanie sovietskych a rumunských vojsk, o obnovu vojensky dôležitých komunikácií, ale aj o zásobovanie a o výživu a ubytovanie najviac postihnutých občanov. Na Detvu ešte mesiac po oslobodení dopadali nemecké granáty, no mierová práca sa už začala. „V to februárové ráno v roku 1945 za silnej delostreleckej paľby boli fašistické vojská prinútené z Detvy ustúpiť. Ľudia sa skrývali, kde mohli, aby si zachránili život. Okolo obeda, keď som sa vrátil domov, delostrelecká paľba ešte zosilnela. Povedal som manželke, aby zobrala našu malú dcérku do kuchyne, zasiahol náš dom granát. Bolo to strašné. Viem, že som padol na zem a viac som nič nevnímal. Potom sa mi naskytol hrozný obraz. Moji najbližší ležali bezvládne v troskách domu. Črepina granátu dcérke zasiahla ľavú nohu a manželke žalúdok. Situácia vonku znemožňovala privolať lekársku pomoc, len keď paľba trochu utíchla, odniesol som dcérku k lekárovi. Manželku som žiaľ zachrániť už nemohol.“   Nemci v snahe vyradiť železničnú stanicu v Kriváni podnikli 25. februára nálet na stanicu a zasypaný krivánsky tunel. Pri nálete zahynulo deväť železničiarov a dve ženy. Operácia II. ukrajinského frontu Sovietskej armády prebiehala na území stredného Slovenska od 12. januára do 15. marca 1945. Oslobodzovacím jednotkám v bojoch pomáhali aj početné partizánske jednotky, nachádzajúce sa v okolitých horách a lazoch. Boli to predovšetkým 1. Československá partizánska brigáda J. V. Stalina, brigády Klement Gottwald a Rákosi, partizánsky zväzok A. M. Sadilenka a M. I. Šukajeva.  Nemci sa v regióne Podpoľania zachytili hlavne v obci Vígľaš. 18. februára bola od fašistov oslobodená Pstruša, Hájniková a Horný koniec. 21.2. vyhorel zámok. Dolný koniec a zámok Červená armáda dobyla ráno 25. februára 1945. V bojoch o Vígľaš padlo 186 sovietskych, 32 rumunských a 28 nemeckých vojakov. Zahynuli siedmi občania Vígľaša Až mesiac po oslobodení Detvy, po obsadení mesta Zvolen sa frontová situácia stala vzdialenou a bezpečnostná situácia relatívne stabilnou.   autor: DTonline.sk

    10. februára 2016 16:24
  • Zámok Vígľaš sa spomína prvýkrát v roku 1393

    Zámok Vígľaš sa spomína prvýkrát v roku 1393

    Počiatky obývania skalného ostrohu nad riekou Slatina môžeme predpokladať už v ranom stredoveku, kedy sa v týchto miestach nachádzalo slovanské hradisko.  Neskôr tu vznikok kláštorný objekt, pravdepodobne spravovaný templárskym rádom. Po ich zániku sa majetok dostal do rúk pravdepodobne ďalšiemu rádu Johanitov (neskôr sa začali nazývať  Maltézski rytieri), alebo kráľovi Karolovi Róbertovi. Kráľ Karol Róbert z Anjou zakladá v roku 1325 prvý svetský rytiersky rád v Európe -  Uhorskú bratskú milíciu – Rád rytierov sv. Juraja. Jeho syn Ľudovít I., zvaný Veľký (z Anjou),  pokračoval neskôr ako veľmajster v rytierskom ráde -  Uhorskej bratskej milícii a prijíma do rádu dokonca viacej členov ako jeho predchodca. Ľudovít I. buduje hradné sídlo na Vígľaši, neskôr ho dokončuje  Žigmund Luxemburský  a dáva ho prestavať  na poľovnícky zámok.  Uhorský  kráľ, rímsko-nemecký cisár a neskôr i český kráľ  Žigmund Luxemburský s manželkou Barbarou Celjskou v roku 1408 zakladajú Rád draka. Prijímajú svojich prívržencov a panovníkov a vytvárajú s nimi koalíciu. Zámok Vígľaš sa stáva miestom stretnutí tohto rádu.  Neskôr Žigmund dáva zámok  do správy kráľovnej Barbary, ktorá ho spravuje až do jeho smrti.Obľúbeným miestom oddychu je zámok  i za vlády  kráľa Mateja Korvína. Okolité kráľovské lesy poskytovali  totiž množstvo príležitostí na oddych a  poľovačky. /*banner*/ V druhej polovici 16. storočia zohral zámok významnú úlohu v protitureckých bojoch. Vtedy k nemu pristavali nové opevnenie so štyrmi nárožnými vežami a udržovali v ňom stálu vojenskú posádku. Roku 1605 sa ho na prechodný čas zmocnili povstalci Štefana Bočkaya. Neskôr sa dostal do súkromného vlastníctva feudálnych rodín. Najskôr ho od roku 1636 vlastnili aj s príslušným panstvom Csákyovci a od roku 1690 až do konca feudalizmu Esterházyovci. Títo ho v 18. storočí prestavali na hradný kaštieľ, takže sa z jeho pôvodného stavu zachovalo pomerne málo (gotická kaplnka a časť opevnenia zo 16. storočia). Zámok naposledy reštaurovali ešte aj v druhej polovici 19. storočia. Počas 2. svetovej vojny bol poškodený a z veľkej časti vyhorel.   grandviglas.sk

    23. januára 2016 20:01
  • Rozhovor

  • Michaela Váleková: J...

    Vyštudovala žurnalistiku v Nitre, dnes pracuje v súkromnej spoločnosti v Lučenci. Podobne ako mnohých, aj ju pred rokom zasiahla zákerná vražda novinára Jána Kuciaka a jeho snúbenice Martiny Kušnírovej vo Veľkej Mači. Zasiahla ju o to viac, lebo bol jej učiteľom aj kamarátom. Kde ste sa zoznámili s Jánom Kuciakom? ,,Spoznali sme sa v Nitre na UKF. Obidvaja sme študovali na Katedre žurnalistiky, on bol odo mňa o niečo starší. Keď som ja išla do tretieho ročníka, on nastúpil na doktorandské štúdium. Ten rok ma ešte nič neučil, ale raz nás večer pri pive zoznámil spoločný známy. Vo štvrtom a piatom ročníku nás už potom učil niektoré predmety a bol môj konzultant k diplomovej práci.“   Aký bol Ján Kuciak ako učiteľ? Aké predmety Vás učil? ,,Najskôr nás učil predmet zameraný na politiku a médiá, na presný názov si už nespomeniem. Potom sme s ním mali Investigatívnu žurnalistiku. Učiteľ bol taký, aký by mal byť každý. Kládol dôraz na praktické veci, hovoril nám veci z praxe, bol férový, na nič sa nehral, nič si nepotreboval dokazovať.“ Aký bol ako človek, mimo učebne? ,,Normálny chalan, úplne v pohode. Priateľský, dalo sa s ním porozprávať o hocičom, bola s ním sranda. Vždy každému ochotne pomohol. To, čo o ňom hovoria aj jeho kolegovia alebo čo sa písalo v rôznych článkoch, taký naozaj bol. Nie je to vôbec prikrášlené, ako si veľa neprajníkov myslí.“ Sledovali ste jeho články týkajúce sa káuz ohľadne Mariána Kočnera, Smeru a ekonomickej kriminality? ,,Zvykla som čítať jeho články, aj keď nie vždy všetkému som úplne rozumela. Občas sme sa nejako okrajovo o tom bavili aj v rámci vyučovania Investigatívnej žurnalistiky, ale skôr len v rovine názorov.“ Kde a kedy Vás zasiahla správa o jeho smrti? ,,Bola som v práci. Kamaráti mi poslali link na prvý článok, ktorý o tom informoval. Prišlo mi z toho fyzicky zle, a to som si do vtedy myslela, že sa to deje len vo filmoch. Celý deň som potom bol mimo, vnímala som len tak na polovicu.“ /*banner*/ Aké boli pre Vás prvé dni „po“? Zúčastnili ste sa protestov? ,,Tie dni po som sledovala všetky správy, čítala všetky články, chcela som čo najviac informácií. Z množstva udalostí, čo sa potom diali a vyplávali na povrch, mi bolo zle a stále je. Na protestoch som nebola, z rôznych dôvodov mi to nevychádzalo.“ Poznali ste aj snúbenicu Jána Kuciaka? ,,Nie. Videla som ju len raz, ten večer, keď sme sa s Janom začali baviť. Boli sme v tom istom podniku na malom klubovom koncerte, ja so svojou partiou, on so svojou. Martinu som videla len z diaľky pri ňom. Potom mi už len občas na konzultáciách hovoril, ako spolu prerábajú dom.“ Ako hodnotíte vyšetrovanie dvojnásobnej vraždy doteraz a zadržanie vykonávateľov a A. Zsuzsovej? ,,O tom bolo povedané už veľa. Verím, že polícia na tom maká a chcem veriť ich slovám, že je to na najlepšej ceste k obžalovaniu zadržaných a obvineniu objednávateľa.“ Ján Kuciak sa venoval okrajovo aj témam týkajúcich sa Detvy. Zachytili ste to? ,,Do týchto tém by som pri takomto rozhovore nerada zachádzala. Jeho články som čítala, nenapísal by nič, čo by nemal podložené faktami a overené z hodnoverných zdrojov. O kauzách okolo p. Vrťa som sa s ním nebavila, písali sme si raz len o údajnom kupovaní "cigánskych hlasov" v Detve vo voľbách do VÚC, kedy celý deň "striehol" vonku v určitých detvianskych okrskoch, aby sa presvedčil, či je to pravda.“ Participovali ste určitým spôsobom aj na knihe Umlčaní. Akým spôsobom? ,,Redaktorka Aktualít, ktorá mala na starosti časť knihy "Jano ako učiteľ", ma oslovila, či by som jej k tomu vedela niečo porozprávať. Aký bol Jano učiteľ, ako vyzerali hodiny, ako mi pomohol s diplomovkou... Stretla som sa s ňou jedno letné poobedie, porozprávala jej moje skúsenosti s ním a časť z toho bola nakoniec uverejnená aj v knihe.“ Ako sa bude podľa Vás celá situácia vyvíjať do budúcna? ,,Tak to si netrúfam hádať. Už teraz vidíme, ako sa pohli veci na politickej scéne a v spoločnosti. Nie až tak veľmi, ako by sme chceli, ale aspoň niečo. Verím, že sa mnohým otvorili oči a už ich len tak ľahko opäť neprivrú. Novinárov to nezastrašilo, skôr dostali viac odvahy. Pracujú na odhaľovaní káuz ďalej a dokonca ešte viac. Vzniklo Investigatívne centrum Jána Kuciaka. Ľudia pôjdu opäť do ulíc a budú volať po zmene. Dúfam, že to bude pokračovať minimálne takýmto smerom... A dúfam, že sa celá vražda vyrieši.“ Rozhovor spracoval: PhDr. Jozef Pavlov

  • Absolventka detvians...

    Detvianka Silvia Schmidtová, aktuálne doktorandka v hlavnom meste republiky dosiahla fenomenálny úspech. Získali ste ocenenie Študentská osobnosť roka. Čo to pre Vás znamená a ako Vám to zmenilo život? ,,Ocenenie Študentská osobnosť roka pre mňa znamená veľkú poctu, pretože nominovaných bolo cez 90 mladých ľudí, ktorí svoju prácu robia kvalitne, zaoberajú sa zaujímavými i praktickými vecami a v daných oblastiach vynikajú. Toto ocenenie beriem ako ocenenie práce celého nášho tímu a ako také zadosťučinenie, že tú prácu robíme naozaj dobre. Môj život sa tým ale nejak výrazne nezmenil - stále pokračujem v práci, akurát si pomedzi experimenty musím nájsť čas aj na nejaké rozhovory a reportáže, na čo teda vôbec nie som zvyknutá. Je to však aj možnosť ukázať verejnosti, že na Slovensku sa snažíme robiť naozaj kvalitnú vedu a je tu množstvo šikovných mladých ľudí." Prečo práve výskum nádorových buniek? Ako ste sa dostali k súčasnému štúdiu? ,,K výskumu nádorových buniek som sa dostala už na bakalárskom stupni, v ktorom som študovala odbor biotechnológia. Tento odbor spájal všetko, čo ma bavilo a zaujímalo - matematiku, biológiu a technológie. Keď som sa mala rozhodnúť v akom laboratóriu chcem vypracovať bakalársku prácu, rozhodovala som sa medzi genetickými manipuláciami u kvasiniek alebo skúmaním fotodynamickej terapie u nádorových ochorení. Nakoniec vyhrala "liečba rakoviny" a tam začala moja cesta k výskumu. K súčasnému štúdiu testikulárnych nádorov (rakovina semenníkov) som sa dostala šťastnou náhodou... Po prvom roku doktorandského štúdia na Ústave experimentálnej onkológie BMC SAV prišla ponuka na spoluprácu s Národným onkologickým ústavom, kde jedna z mojich kolegýň v tom čase odchádzala na materskú dovolenku a jej začatý projekt nemal kto prebrať. Vtedy som ešte len začínala a kvôli sťahovaniu celého ústavu do nových priestorov som nemala spravených ani veľa experimentov. Rozhodla som sa pôvodnú tému zmeniť a venovať sa štúdiu testikulárnych nádorov, čo považujem za jedno z najlepších rozhodnutí, aké som mohla spraviť."   Predbehnime čas. Aký je trend a budúcnosť v liečbe rakoviny? ,,Veľký "boom" v súčasnosti zažíva imunoterapia a taktiež snaha o tzv. terapiu šitú na mieru, kde pacientovi na základe určitých znakov jeho ochorenia bude prispôsobená liečba. Myslím si, že toto je niečo, čo bude reálne už v blízkej budúcnosti. Veľa štúdii sa zameriava na testovanie nosičov, ktoré by selektívne vniesli liečivo do nádorového tkaniva a znížil sa tak vplyv liečby na okolité zdravé tkanivo. Práve tu sa ukazuje velký potenciál nanotechnológii. Čoraz väčší dôraz sa však kladie aj na včasnú diagnostiku a hľadanie nových biomarkerov, aby sme toto zákerné ochorenie zachytili včas." /*banner*/ Stále platí, že jedna z najliečitelnejších rakovín je rakovina lymfatickych uzlín a najhoršia pankreasu? ,,Vo všeobecnosti sa to tak asi dá povedať. Musím však zdôrazniť, že aj testikulárne nádory sú veľmi dobre liečiteľné - vieme vyliečiť až cca 90% pacientov a veľmi vysoká úspešnosť liečby je dokonca aj v štádiu, keď má pacient metastázy. Smutné však je, že toto ochorenie postihuje mladých mužov (vo veku cca 15-35 rokov), ktorí majú celoživotné následky. U viacerých typov nádorových ochorení sa postupne liečba zlepšuje. Veľmi ma teší, že aj na Slovensku sa začínajú vedecké tímy venovať tak zákernému ochoreniu ako je rakovina pankreasu. Toto ochorenie má na Slovensku vysokú incidenciu, preto je veľmi dôležité, aby sa mu venovala dostatočná pozornosť. Toto si uvedomujeme aj my a na našom ústave začína veľký medzinárodný projekt, ktorý sa sústredí práve na tento typ rakoviny." Aký je pomer genetiky, vplyvov prostredia a životného štýlu na vznik rakoviny? ,,Toto je dosť zákerná otázka Pri viacerých nádorových ochoreniach je to určite súhra týchto faktorov. Už len taká rakovina pľúc - je vedecky preukázané, že na vzniku sa vo veľkej miere podieľa fajčenie. To je ten životný štýl. Pri iných ochoreniach, napr. rakovina prsníkov, hovoríme o tzv. predispozícii k vzniku tohto ochorenia a to je zas tá genetika." Plánujete ostať vedecky pracovať aj naďalej na SVK, alebo zvažujete odísť ako mnohí? ,,To sa ešte uvidí... Na Slovensku ma drží najmä kolektív a úžasná spolupráca s našimi klinikmi. Ale nebudeme si klamať, tie platové podmienky vedeckých pracovníkov na Slovensku sú naozaj podpriemerné. Počas môjho štúdia som absolvovala dva zahraničné pobyty - v Brne a v holandskom Rotterdame, čiže si viem porovnať pre a proti. Určite by som si rada vyskúšala aj nejakú zahraničnú pozíciu, ale Slovensko je môj domov a tu mám rodinu, takže dlhodobo si to predstaviť neviem." Ste absolventka Gymnázia v Detve, dalo vám štúdium na tejto škole dobre základy? ,,Určite áno. Na vysokej škole som mala spolužiakov zo všetkých kútov Slovenska a myslím si, že som nezaostávala ani za absolventami gymnázii z väčších miest. Touto cestou by som rada pozdravila a poďakovala všetkým mojim učiteľom a profesorom." Bežný človek chápe vedca ako osobu zavretú neustále v labáku. Čomu sa venuje Silvia Schmidtová vo voľnom čase? ,,Ach, tak toto je veľmi mylná predstava. Väčšina z nás má prácu ako hobby, ale zároveň máme množstvo voľnočasových aktivít. Ja dvakrát týždenne chodím na silovo-kondičné tréningy a keď je čas, tak si pridám aj jogu. Večer si s priateľom rada pozriem dobrý dokument či seriál, alebo zájdem s kamoškami do kina, či na dobrú večeru. Rada cestujem a spoznávam nové miesta, takže vždy keď je príležitosť, tak sa z Bratislavy snažím ujsť." Rozhovor spracoval PhDr. Jozef Pavlov

  • Rozhovor s managerom...

    O minulosti, súčasnosti, ale aj budúcnosti futbalu v Hriňovej sme sa porozprávali s Miroslavom Hanesom.  Akú funkciu vykonávate v klube MFK Spartak Hriňová ? Čo všetko obnáša ? V klube som oficiálne vedený ako ISSF manager, no v skutočnosti robím všetko - príprava každého majstrovského zápasu - nahrávanie zápasových súpisiek, zabezpečenie kamerovania zápasu, potom nahrať video zo zápasu na internet, zabezpečiť dopravu a stravu na zápasy, zrealizovať prestupy a hosťovanie hráčov, zabezpečiť nové registračky pre nových hráčov, a ešte mám na starosti dorastenecké mužstvo ako "tréner a vedúci mužstva".  V koľkých rokoch ste navštívili prvý zápas Spartaka? S kým ste naň išli  pozrieť ? Neviem či to bol prvý zápas, ale dodnes si pamätám na zápas v roku 1976, keď sa oficiálne otváral futbalový štadión MFK Spartak v Hriňovej. Súperom našich bol Inter Bratislava s hráčmi ako Petráš, Jurkemik, Levický ...... Hriňová prehrala 2-8. Určite som bol na zápase s mamou, lebo otec v tom zápase hral za Hriňovú.  Na hriňovskom futbalovom štadióne sa 28. októbra 2018 uskutočnilo spomienkové podujatie pri príležitosti 70. výročia založenia futbalu v Hriňovej. Kto sa o vznik futbalu v Hriňovej pričinil ? Aké úspechy si klub počas svojej 70 – ročnej existencie pripísal ? Presne neviem, kto sa o vznik futbalu v Hriňovej zaslúžil, hoci som sa snažil aj ja zistiť viac o vzniku futbalu v Hriňovej. V 70 - ročnej existencii klubu bolo najväčším úspechom účinkovanie v Krajských majstrovstvách (terajšia III. liga), kde boli súpermi nášho klubu mužstva Rimavskej Soboty, Lučenca, Fiľakova, Čadci, Dolného Kubína, Zvolena, Podbrezovej a na niektorých zápasoch bola návšteva až 1800 divákov.  Ktorých známych hráčov klub vychoval ? Klub vychoval viacej známych hráčov, no myslím, že najďalej to dotiahol Peťo Očovan, ktorý hrával vo Francúzsku, Škótsku, Česku. Ďalej Maťo Kulich, Jano Tršo, Mário Michálik, Jožko Vreštiak, ktorí hrávali najvyššiu súťaž. V sezóne 2005/2006 klub účinkoval v III.  triede oblastného futbalového zväzu Zvolen. Čim to bolo spôsobené ? V III. triede začínalo mužstvo v sezóne 2005/2006 po tom, čo sa v sezóne 2002/2003 neprihlásilo do žiadnej súťaže a muselo začať od poslednej súťaže, a postupnými krokmi sa dostalo až do IV. ligy. Aká je v súčasnosti filozofia a ciele klubu ? Spolupracujete užšie s niektorými klubmi z regiónu ? Cieľom klubu je zotrvanie "A" mužstva v IV. lige a postupne zapracovať do mužstva našich odchovancov, prípadne futbalistov s okolitých dedín. Klub by nechcel ísť cestou angažovania zahraničných hráčov, ako to je v mnohých kluboch 3 - 4. ligy. Užšie nespolupracujeme so žiadnym klubom, no dobré vzťahy máme s Kriváňom a Detvou.  Hneď druhé kolo IV. ligy sa nieslo v znamení Podpolianskeho derby. Spartaku sa podarilo otočiť nepriaznivý vývoj zápasu a derby ukoristil vo svoj prospech. Mávajú zápasy s Detvou pre vás špecifický náboj ? Každé susedské derby má špecifický náboj a tak isto aj náš zápas s Detvou. Hráči, funkcionári a aj diváci sa navzájom poznajú a vládne medzi nimi zdravá rivalita a podpichovačky.  /*banner*/ V predposlednom jesennom kole hráči áčka nenastúpili na druhý polčas zápas proti Kováčovej. Čo vás k takémuto rozhodnutiu viedlo ? Túto otázku by bolo treba položiť trénerovi a vedúcemu mužstva, ktorí boli s mužstvom na zápase. Na zápas z rôznych príčin išlo len 11 hráčov a Peťo Čipčala musel ísť cez polčas do práce. Ďalší dvaja mali cez polčas zranenia a do druhého polčasu nenastúpili. A - mužstvo ukončilo jesennú časť na 11. mieste so ziskom dvanástich bodov. S umiestnením spokojný ? Máte už vyhliadnuté nejaké posily, ktoré by mohli rozšíriť káder Spartaka ? Určite s umiestnením nie sme spokojný. Po veľmi dobrom začiatku nastali staré problémy - dochádzka na tréningy a na zápasy. V niektorých zápasoch nám chýbalo trochu šťastia, keď sme neboli horším mužstvom. Veľkou stratou bolo aj zranenie jedného z kľúčových hráčov Jakuba Marcineka v 3. kole, ktorý pre zranenie vynechal celú jesennú časť. Nejaké posily máme už vytipované, ale prestupové obdobie začína až 1. januára a preto sa veľa vecí ešte môže zmeniť. Najlepšie z hriňovských nádejí sa darilo v jesennej časti mladším žiakom, ktorí počas nestratili  ani bod, čo im  vynieslo titul jesenného majstra. Starší žiaci obsadili so ziskom deviatich bodov, no s horším skóre 10. miesto a dorastenci sa so štrnástimi bodmi umiestnili na rovnakej priečke. Čím vás mládežníčke mužstvá potešili a čo mohlo z vášho pohľadu byť lepšie ? Najviac nás potešili mladší žiaci, ktorí bez straty bodu suverénne vyhrali III. ligu skupinu "C".  Starší žiaci na začiatku súťaži doplatili na to, že z dôvodu veku odišlo až 8 hráčov, ktorí boli doplnený hlavne mladšími chlapcami, ktorí boli o 2-3 roky mladší od hráčov súpera. Postupne sa chlapci zohrali a na konci jesennej časti sa mužstvo odlepilo z poslednej priečky až na 10. miesto. V jarnej časti sa budeme snažiť postupne zapracovať chlapcov z mladších žiakov do starších, aby boli lepšie pripravení na prechod do vyššej vekovej kategórie. Dorastenci mali dobrý vstup, keď sme boli v prvej polovici súťaži aj na 4. mieste v tabuľke. Záver sezóny však vôbec nevyšiel. Veľkým problémom v doraste je možnosť trénovania, nakoľko až 8 hráčov býva cez týždeň na internáte a nie je s nimi možnosť trénovania, čo sa ukázalo v druhej časti sezóny, keď mužstvo prakticky netrénovalo, a schádzalo sa len na zápasy.  Plánuje sa v blízkej budúcnosti rekonštrukcia hriňovského futbalového stánku ? Rekonštrukcia futbalového stánku sa robí priebežne. V minulých rokoch bola zateplená fasáda a boli opravené šatne ( podlahy, skrinky v kabíne "A" mužstva, vymaľovanie) a boli opravené sprchy. Plánujeme rekonštrukciu zavlažovania ihriska a oplotenia hracej plochy. Hriňovský futbalový stánok patrí k jedným z najlepších v IV. lige čo sa týka šatní, hracej plochy a miesta pre divákov.   

  • Región

  • Martin Valent - kont...

    Rodina Valentovcov je v Detve úzko spätá s detvianskou farnosťou. V meste a v okolí, najmä medzi veriacimi nenájdeme mnohých, ktorí by toto meno nepoznali. Prvý Valent v Detve, Martin však nepochádzal z Podpoľania, ale z regióny Hornej Nitry. Ako rechtor prišiel do nášho mesta až začiatkom 20. rokov 20. storočia a stal sa významnou osobnosťou. Kým by sme M. Valenta hodnotili len ako organistu, učiteľa náboženstva a kultúrneho pracovníka, prevažovalo by hodnotenie jeho osoby vysoko pozitívne. No jeho angažovanie v ľudáckom hnutí a rôzne charakterové črty osobnosti ho stavajú do reálnejšieho svetla. Hneď po jeho príchode do Detvy nadviazal úzke styky s detvianskym dekanom Jánom Štrbáňom a lídrom miestnej organizácie Slovenskej ľudovej strany Jurajom Fekiačom. Aktívne a horlivo pracoval v regionálnych štruktúrach ľudáckeho hnutia. Budoval miestnu Rodobranu, organizoval protičeské agitácie, angažoval sa v boji za slovenskú autonómiu. Čulé styky udržiaval s viacerými významnými straníckymi osobnosťami: Andrejom Hlinkom, Jozefom Tisom, Antonom Šalátom a najmä s Karolom Sidorom. HSĽS v roku 1938, v roku 20. výročia 1. Československej republiky gradovala súboj za autonómiu. M. Valent bol súčasťou tohto procesu. Počas veľkých osláv Pittsburskej dohody 5. júna 1938 v Bratislave viedol výpravu detvianskej krojovanej deputácie Podľa policajnej správy bol ,,hlavným organizátorom podnikov HSĽS v Detve a okolí. Hovorí, že sa mu nemôže nič vážne stať, prípadne ak bude odsúdený a uväznený, že až si trest odsedí, postará sa o neho ľudová strana.“ Podobne ako mnohí iní členovia HSĽS sa aj on postupne v druhej polovici 30. rokov radikalizoval. Čoraz viac prejavoval svoje extrémne protižidovské a protičeské názory. Po vyhlásení autonómie v októbri 1938 „politická hviezda“ M. Valenta vystrelila na vrchol. Večer 15. októbra 1938 boli ,,zvolaní presvedčení bojovníci hlinkových ideí“ a ustanovený detviansky Slovenský národný výbor. Za predsedu SNV bol jednohlasne zvolený M. Valent. Podľa zápisnice z ustanovujúceho zasadnutia SNV, jeho predseda ostro vystúpil proti Čechom, keď hovoril o ,,očistení Detvy od ľudí Slovákom neprajným a ktorí sa prehrešili vo veci národnej, zvlášť v školách učitelia.“ Vo svojej slovnej a nenávistnej tiráde obviňoval mnohých konkrétnych občanov pôvodom z Čiech za údajné delikty. Kritizoval ľudové školy za oneskorené oslavy narodenín predsedu vlády J. Tisa, obvinil učiteľa českej národnosti Karola Kincla z ignorovania týchto osláv vôbec.  Na záver vyzval členov národného výboru s tým, že ,,je svrchovaný čas, aby sa už tomu radikálny koniec urobil. Každý člen výboru je povinný každý taký hriech spáchaný bedlive, zápisnične vyšetriť a predložiť výboru na pokračovanie.“ Tieto udalosti dokazujú výrazné radikalizovanie členov HSĽS v Detve ako aj snahu o osobnú pomstu v nových politických podmienkach. Počas prvého zasadnutia SNV v Detve bola založená aj miestna organizácia Hlinkovej gardy. Jej prvým veliteľom sa stal práve M. Valent.     Podľa jeho slov ,,na výzvu Karola Sidora som založil v Detve HG s 30 – 34 chlapmi.“ Už onedlho ako miestny veliteľ HG dostal za úlohu strážiť so svojimi podriadenými gardistami križovatku Vidiná – Kalinovo – Lučenec. Bolo to v čase, keď malo byť južné územie Slovenska na základe Viedenskej arbitráže odstúpené Maďarsku. Valentovi gardisti na príkaz Hlavného veliteľstva HG zabavovali všetkým Židom cennosti, ktoré plánovali vyviesť do Maďarska. Za túto činnosť sa v roku 1942 dostal M. Valent do väzenia. 4. decembra 1938 sa vzdal postu veliteľa HG v Detve a od 3. januára 1939 už nebol členom gardy.       K. Sidor vo svojich memoároch z marca 1939 spomína detvianskych gardistov na čele  s M. Valentom ako svoju osobnú ochranku počas svojho krátkeho pôsobenia vo funkcii predsedu slovenskej autonómnej vlády. Sidorovú gardistickú ochranku, ktorá mala mať desať členov spomína aj historik A. Hruboň. Vychádzal však len z jednej povojnovej zápisnice, pričom iné tento fakt popierajú. V polovici februára 1939 po sv. omši M. Valent pred kostolom vyzval mladých mužov, ktorí majú záujem o prácu v Bratislave nech sa u neho osobne hlásia. Skupina deviatich mužov z Detvy na čele s M. Valentom na pokyn redaktora Karola Murgaša pricestovala vlakom z 9. na 10. marca 1939. ,,S Karolom Murgašom som bol dohovorený len na tom, že mám priviesť z Detvy civilistov do Bratislavy. Vystrojení sme boli ako civili s kufríkmi v ruke a nemali sme žiadne zbrane a ani valašky.“ Potom ako prišli do budovy HVHG boli všetci uväznení, nakoľko na Slovensku bol v plnom prúde tzv. Homolov puč. Ešte v ten deň mala byť detvianska skupina prepustená a M. Valent mal ísť na súkromný byt K. Sidora.                                                                                  Skupina Detvanov pôsobila v civile označená  rukávovými páskami v koordinácii s miestnymi policajnými zložkami na ochrane Sidorovho bytu, kde zneškodnili nálož, ktorú v blízkosti nainštalovali viedenskí nacistickí agenti Podľa M. Valenta osobnú ochranku Sidorovi vykonával len on a to do 12. marca do 15. marca 1939: ,,okrem toho, že som strážil Sidorov byt, v tom čase som odprevádzal Sidora do vládnej budovy a na všetky jeho cesty, takže som mu vykonával osobnú stráž.“                                                                  M. Valent bol v priamom osobnom okruhu spolupracovníkov predsedu slovenskej autonómnej vlády, no s politickým pádom K. Sidora sa do zložitej situácie dostal aj on sám. Už 14. marca 1939 krátko po vyhlásení samostatnosti Slovenska vyzval Šaňo Mach detvianskeho rechtora, aby okamžite opustil Bratislavu. Vyčítal mu, že podporoval K. Sidora a že podporoval Čechov v zaisťovaní slovenských gardistov. Výčitky Šaňa Macha z Valentovej podpory Čechov pri jeho silnej čechofóbii neboli založené na racionálnom základe, ale boli skôr výsledkom emocionálneho vypätia marcových dní roku 1939. M. Valent sa ohradil voči Machovému obvineniu: ,,ja som Machovi vtedy hneď povedal, že držím so Sidorom a že Bratislavu opustím vtedy, kedy ja budem chcieť.“ V momente, keď sa ľudácke hnutie dostalo vyhlásením samostatnosti na absolútny vrchol, M. Valent ako dlhoročný straník stratil vplyv a postavenie. Z titulu rechtora a miestneho tajomníka HSĽS si ho udržal len v Detve.                             Začiatkom roku 1942 sa stal vrchným policajným strážmajstrom v Detve protiľudácky orientovaný Mikuláš Slávik. Tajomníka HSĽS v Detve označoval za horlivého a arogantného ľudáka: ,,chovanie Valenta počas Slovenského štátu bolo vyzývavé,  každému sa vyhrážal Ilavou, nútil ľudí do HG a HSĽS a keď niekto od neho niečo chcel, bola prvá jeho otázka či je či je dotyčný v HSĽS alebo v HG.“ Vo februári 1942 sa M. Valent dostal do väzenia za spreneveru tisícov slovenských korún, ktoré mal ako veliteľ detvianskeho HG zaistiť Židom, Maďarom a Čechom na križovatke Vidiná – Kalinovo – Lučenec v novembri 1939. Miestne vyšetrovanie viedol spomínaný strž. M. Slávik, ktorý zistil, že celkový zaistený obnos peňazí bol vo výške 300 tisíc korún. Na HVHG v Bratislave mal K. Murgašovi odovzdať 164 tisíc, pričom zvyšnú sumu vyúčtoval pre potreby detvianskej HG – na potraviny, fajčivo, žold či uniformy. Tieto výdaje mu mal schváliť priamo K. Murgaš. Napriek tomu bola značná suma nevyúčtovaná.        M. Valent podozrieval zo svojho uväznenia Š. Macha, s ktorým mal od marca 1939 spory. ,,Hneď na druhý deň po svojom zaistení som písal Machovi a liste som mu pripomenul, že ja som už vtedy pracoval pre HSĽS, keď on ešte chodil v detských nohavičkách po sekretariáte strany.“ Po prijatí listu zariadil Š. Mach okamžité prepustenie M. Valenta na slobodu, navyše z HVHG prišiel výhražný list strž. M. Slávikovi, aby prípad ďalej neriešil, pretože je to interná vec HG. V opačnom prípade mu hrozili prepustením zo služby. Krátke zaistenie M. Valenta silne zapôsobilo aj v regióne. V súdnom konaní ho zastupoval prominentný advokát, dr. Elemér Finka zo Zvolena. Krajský súd ho uznal vinným a uložil mu trest 56-tisíc korún náhrady a desať mesiacov nepodmienečný trest odňatia slobody. M. Valent sa odvolal.      /*banner*/ Veľkou škvrnou na živote M. Valenta bol antisemitizmus. Ten bol u silne veriaceho katolíka pravdepodobne ovplyvnený tézou o židovských Kristovrahoch a v sociálnej rovine, nakoľko Židia mali v Detve väčšinu obchodu a služieb vo svojich rukách. Tým boli považovaní za element, ktorý ožobračuje miestnych roľníkov a robotníkov. Tieto dva aspekty boli základnými fundamentmi prirodzeného slovenského antisemitizmu. Otvorené protižidovské nepokoje v Detve vypukli práve počas českého mocensko-vojenského zásahu v marci 1939. Viacerým židovským rodinám neznámi páchatelia porozbíjali okná na domoch a predajniach. Za iniciátora týchto nepokojov označil M. Valenta Ladislav Kohn.         V apríli 1939 M. Valent tlačil spolu s veliteľom  HG v Detve Jánom Nemčokom na miestnych Židov, aby venovali na fungovanie HG značné finančné prostriedky. Keď to viacerí odmietli, napísali obaja menovaní ešte ostrejší list zámožným Židom v obci s opätovnou žiadosťou o finančnú podporu gardy. Na základe tejto žiadosti venovali miestni Židia vysoké sumy pre HG: Ladislav Kohn 11 tisíc, Vojtech Löwy 10 tisíc, Samuel Weiss 5 tisíc, Jozef Sacher a Róbert Spitzer po 3 tisíc slovenských korún.                                            M. Valent sa aktívne zúčastnil aj ovplyvňovania procesu arizácie v Detve. Najlukratívnejší židovský podnik vlastnili Kohnovci. O túto prevádzku bol Detve najväčší záujem. Pôvodne sa rodina Kohnovcov dohodla na dobrovoľnej arizácii s účtovníkom firmy Alexander Vagač Antonom Bilčíkom. Po 14 dňoch od dohody medzi Friderikou Kohnovou a A. Bilčíkom bol adresovaný arizátorovi výhražný list, nech od dohody odstúpi. Následne sa dočasným správcom podniku stal veliteľ gardy v Detve J. Nemčok. Plán obce a HG bol, aby podnik arizovalo Potravné družstvo v Detve. Definitívne rozuzlenie arizácie v prospech detvianskeho Potravného družstva kohnovského podniku sa uskutočnili koncom júla 1940, počas návštevy predsedu vlády 1. SR Vojtech Tuku a Šaňa Macha v Detve. ,,Tu si Valent a Nemčok vymohli arizovanie nášho obchodu potravným družstvom,“ potvrdil Ladislav Kohn po povojnovom procese s M. Valentom. Pre objektívnosť je potrebné dodať, že M. Valent pomohol rodine Apfelových vybaviť v Bratislave výnimku pred transportom do vyhladzovacích táborov v Poľsku. Nepovažujeme tento akt za prejav altruizmu, skôr za vypočítavosť v zmysle vtedajšieho hesla „každý mal svojho Žida v prípade potreby alibi a zmeny pomerov“. Po vypuknutí SNP bol M. Valent ako ľudácky exponent zaistený a niekoľko dní aj väznený. Po návrate do Detvy sa radil s najbližšími so svojho okolia a dobrovoľne sa prihlásil v polovici septembra 1944 do 1. Československej armády na Slovensku. Nakoľko ešte v auguste absolvoval bližšie nešpecifikovanú operáciu, nebol zaradený k aktívnej zložke armády na front, ale ako kancelárska sila. Počas pobytu 1. Partizánskej brigády M. R. Štefánika bol poverený organizačne zabezpečiť prehliadku partizánskych vojsk. Sovietskym novinárom zorganizoval prehliadku Detvy, kde im robil sprievodcu a informoval ich o pamätihodnostiach a osobitosti Detvy a regiónu Podpoľania.            Po obsadení Detvy koncom októbra 1944 využili Nemci detviansku synagógu pre účely provizórneho väzenia pre povstaleckých vojakov. M. Valent zorganizoval zbierku mäsa a surovín a s dobrovoľníkmi navaril guľáš pre väznených mužov v synagóge. Údajne mal dopomôcť aj viacerým z nich k úteku.                                                                       Po čase sa do podozrenia nemeckých okupačných orgánov dostal aj M. Valent. Príslušníci gestapa v Detve 9. januára 1945 vypočúvali bývalého tajomníka HSĽS v obci ohľadne jeho aktivít počas SNP a zároveň na neho tlačili, aby prezradil mená detvianskych občanov, ktorí sa zapojili do odboja proti 1. SR a nacistickému Nemecku. Pod zámienkou odbavenia cirkevného pohrebu mimo Detvy bol prepustený pod podmienkou dokončenia výpovede na druhý deň. M. Valent vyhľadal svojho mentora a cirkevného nadriadeného mons. Jána Štrbáňa. Oznámil mu nasledovné: ,,hlásim že odchádzam z Detvy, lebo ma nemecké gestapo bude vyšetrovať, že prečo som narukoval, ale i preto, že som bol sidorista. Nepovedzte nikomu, že som Vám oznámil, že som odcestoval.“        Detvu oslobodili sovietske a rumunské vojská z 12. na 13. februára 1945 a prakticky ihneď bol obnovený revolučný miestny národný výbor. Na svojom zasadnutí v marci 1945 bola na rokovaní podaná informácia o osobách, ktoré z Detvy pre Červenou armádou evakuovali. V zozname mien figuroval aj M. Valent. Podľa zápisníc MNV žiadal o povolenie svojho návratu do Detvy už júni 1945, užšie predsedníctvo však situáciu vyhodnotilo tak, že ,,vzhľadom na jeho rozvratnícku činnosť neodporúčal, aby sa bývalý rechtor a tajomník HSĽS do Detvy vrátil.“ Presný dátum jeho návratu do Detvy nepoznáme.   5. marca 1946 bol M. Valent zatknutý príslušníkmi NB v Detve a uväznený na pokyn Okresného ľudového súdu v Banskej Bystrici. V rámci obhajoby M. Valenta boli vyzdvihnuté jeho prosociálne a kultúrne aktivity od čias jeho príchodu začiatkom 20. rokov. Ako pozitívna vec bolo vnímané jeho dobrovoľné narukovanie počas SNP, ako aj organizácia partizánskej prehliadky v Detve. Podľa obhajoby bol M. Valent ,,vždy protinemecky zmýšľajúc a preto bol tiso-tukovým režimom odstavený a v politike žiadnu funkciu nedosiahol. Bol vždy vzorom kultúrneho pracovníka slovenského v celom okolí.“   Už deväť dní po jeho uväznení bola doručená OĽS v Banskej Bystrici Žiadosť detvianskeho ľudu o prepustenie z väzenia M. Valenta. Pod tento dokument sa podpísalo 238 občanov Detvy. V žiadosti sa okrem iného písalo aj to, že ,,menovaného osobne poznáme, je v Detve vyše 20 rokov a za tento čas pôsobil ako organista. Jeho počínanie a konanie nikdy nebolo proti záujmom ľudu a vždy sa vedel zastať záujmov robotníkov, ako aj roľníkov a nikdy podľa nášho vedomia svoje postavenie nezneužil.“                         17. marca bola doručená OĽS aj rezolúcia detvianskeho MNV. Predseda Peter Jucha vyjadril taktiež podporu obvinenému: ,,za prvej ČSR bol on jediný, ktorý reprezentoval nás, či už svojou postavou či hlasom alebo spevom. Ale najmä ako organizátor a predstaviteľ skupín Detvanov na štátnych oslavách a sviatkoch, na rôznych národných zájazdoch. Všetko čo on začal takto organizovať vyznelo veľkolepo a nikdy sme sa nemuseli hanbiť za jeho počínanie. Poznáme ho všetci ako Slováka s pravým národným zápalom a ako takého ho aj chránime a chrániť budeme.“                                           Ťažko posúdiť, aký vplyv mali tieto žiadosti na rozhodovanie retribučného súdu. Ľudovú žiadosť s početnými podpismi pravdepodobne podporila miestna farnosť, nakoľko M. Valent mal v podobe rešpektovaného dekana J. Štrbáňa silného spojenca. Vedenie MNV bolo navyše v rukách, čo v čisto katolíckej Detve znamenalo, že vo vedení obce boli zväčša stále bývalí prívrženci ľudákov. Faktom je aj to, že M. Valent mal v Detve naozaj u veľkej časti populácie úctu a rešpekt. OĽS v Banskej Bystrici definitívne oslobodil M. Valenta na zasadnutí 30. septembra 1947. Až do svojej smrti pôsobil naďalej ako organista v miestnej farnosti. foto: M. Valent vo filme P. Bielika Jánošík (úplne vpravo) text: PhDr. Jozef Pavlov - článok je súčasťou pripravovanej monografie Dejiny ľudáckeho hnutia v okrese Zvolen 1918 - 1945 

  • Obec Kriváň odovzdal...

    Minulý týždeň obec Kriváň slávnostne odovzdala nové byty v už druhej zrealizovanej 16 bytovej jednotke novým nájomníkom. Obec Kriváň tak prenajíma už celkovo 58 bytov, ktoré sú postavené s podporou štátu formou dotácie z Ministerstva výstavby a z úverových zdrojov zo Štátneho fondu rozvoja bývania. Všetky tieto byty sú 3 izbové. /*banner*/ ,,Okrem našich občanov nám takto do obci pribudlo 25 nových obyvateľov. Vo výstavbe bytov pokračujeme výstavbou dvojpodlažnej bytovky so 16-timi malometrážnymi bytmi určenými napríklad aj pre dôchodcov, ktorí už nezvládajú údržbu svojich veľkých rodinných domov. Našim novým obyvateľom prajeme, aby v našej obci nadobudli pocit nového domova," povedal starosta obce Imrich Paľko.

  • V roku 2014 eurovoľb...

    25. mája 2019 si budeme voliť svojich 13 zástupcov do Európskeho parlamentu. Tieto voľby majú veľký význam pre Slovensko, no žiaľ slovenská verejnosť im nepripisuje dôležitosť. Svedčí o tom aj najnižšia účasť v rámci celej EÚ v posledných voľbách v roku 2014. Podľa súhrnných výsledkov dosiahla v týchto voľbách účasť na Slovensku len 13,06 %, v Detve to bolo ešte menej - len 12,2 %. /*banner*/ Podpoľanie, Detva nevynímajúc patria k baštám politických strán silných lídrov. V minulosti do bolo Hnutie za demokratické Slovensko, ktoré na čele v regióne vystriedal SMER - SD. Práve strana Roberta Fica sa stala víťazom posledných eurovolieb v Detve v roku 2014. Výsledky eurovolieb v Detve v roku 2014 SMER - SD - 41,98 % KDH - 10,57 % OĽANO - 7,74 % SAS - 6,19 % SNS - 5,52 % TIP - 4,98 % SDKÚ - DS - 4,51%  NOVA- 3,03 %  ostatné mali menej ako 3 % Bližšie výsledky, aj z rokov 2004 a 2009 si môžete pozrieť na tomto webe: https://www.vysledkyvolieb.sk/mesta-a-obce/112-detva/euro-volby/2014/vysledky Text: PhDr. Jozef Pavlov

  • Šport

  • Spomíname na volejba...

    Extraligová sezóna 1994/1995 mala pre volejbalistov ŠVK PPS Detva, ktorých viedol Gabriel Greguss bronzový nádych. Vďaka Pavlovi Kubišovi z Denníka Šport vám môžeme priblížiť cestu detvianskych volejbalistov k bronzovým medailám. Súčasťou bronzového kádra boli Vitalij Osipov (Ukrajina), Alexander Ševčenko (Ukrajina), Ján Kováčik, Roman Podhradský, Róbert Zentko, Juraj Šimo, Roman Murín, Ľubomír Ostrihoň, Marek Jakubík, Radoslav Mišík, Radovan Marcinek a Martin Šnegoň. Po prvej polovici základnej časti Detvania neokúsili trpkosť prehry, keď postupne zdolali Inter (3:0), Prešov (3:2), Nitru (3:2), Banskú Bystricu (3:0), Ravijomu (3:1), Martin (3:0), Púchov (3:1), VKP (B) (3:0), Dubovú (3:0), Košice (3:2) a Revúcu (3:1). V odvetnej časti zdolali Prešov (3:0), Nitru (3:0), Banskú Bystricu (3:0), Ravijomu (3:0), Martin (3:1), VKP (B) (3:1) a Dubovú (3:0). Nad ich sily boli Inter (2:3), Púchov (0:3), Košice (2:3) a Revúca (2:3). Poradie Mužstvo Zápasy Výhry Prehry Skóre Body 1. Púchov 22 21 1 64:7 43 2. Detva 22 18 4 60:24 40 3. Dubová 22 14 8 47:30 36 4. Revúca 22 14 8 49:33 36 5. Košice 22 14 8 50:37 36 6. Inter 22 13 9 48:36 35 7. Prešov 22 10 12 41:43 32 8. Nitra 22 9 13 37:48 31 9. VKP (B) 22 9 13 32:48 31 10. Ravijoma 22 8 14 34:52 30 11. Martin 22 1 21 13:64 23 12. Banská Bystrica 22 1 21 12:65 23 /*banner*/ Po skončení základnej časti nasledovali dva turnaje play – off o majstra v Púchove a Bratislave. Na púchovskej palubovke si Detva poradila s Revúcou (3:2) a Dubovou (3:0) a ťahali za kratší koniec s domácim Púchovom (1:3), VKP (2:3) a Žilinou (0:3). V hlavom meste podľahli VKP (0:3) a Žiline (1:3) a zvíťazili nad Púchovom (3:1), Revúcou (3:0) a Dubovou (3:0). Poradie Mužstvo Zápasy Výhry Prehry Skóre Body 1. VKP 6 9 1 28:7 19 2. Žilina 6 7 3 22:11 17 3. Púchov 6 6 4 21:15 16 4. Detva 6 6 4 21:16 16 5. Dubová 6 1 9 7:28 11 6. Revúca 6 1 9 6:28 11   Semifinálovým súperom PPS bol VKP Bratislava, ktorý v úvodnom zápase síce ťahal za kratší koniec, ale v ostatných dvoch zápasoch dovolil Detvanom uhrať iba set a postúpil do finále. Do série o 3. miesto vkročili lepši Podpoľanci, keď v prvom zápase nedovolili Púchovu uchmatnúť ani set. Púchovčanom sa sériu podarilo vyrovnať vďaka výhre 3:0. O držiteľovi bronzových medailí, tak musel rozhodnúť tretí zápas. Ten zvládli lepšie volejbalisti ŠVK PPS Detva a po víťazstve bez straty setu si na krk zavesili bronzové medaily. Fotku do článku poskytol Pavol Kubiš z Denníka Šport. Nachádza sa na nej Ukrajinec Vitalij Osipov, ktorý bol súčasťou bronzového kádra ŠVK PPS Detva. Zdroj: Pavol Kubiš (Denník Šport) Foto: Pavol Kubiš (Denník Šport)  

  • FUTBAL: Hriňová vyhr...

    Stretnutie medzi Detvou a Pliešovcami sa skončilo deľbou bodov. MFK Spartak Hriňová – FK Slovenské Ďarmoty 2:1 (0:0) Góly: 47. a 55. Pohorelec – 78. P. Nilaš Žlté karty: 80. P. Nilaš, 88. Koncz (Slovenské Ďarmoty) Rozhodovali: Horný – Medveď, Mikloš Počet divákov: 150 Zostavy Hriňová: J. Vreštiak – Miklian (C), Halama, Ma. Bariak, Slosiarik, D. Šufliarsky (83. P. Hronček), D. Vreštiak, Pohorelec, Malček, Bambura (70. J. Ľupták), J. Marcinek (46. R. Paprčka) Slovenské Ďarmoty: Kaczorek – Horváth, Koncz, Cibuľa, M. Nilaš, Gibala, Lukács (C), Ohajda, P. Nilaš, Horváth, Varholák (68. Ďörd) Dve minút po začiatku druhého polčasu poslal Spartak do vedenia Tomáš Pohorelec, ktorý o osem minút neskôr zvýšil na rozdiel dvoch gólov. Hosťom sa podarilo znížiť zásluhou Petra Nilaša v 78. minúte. Ten istý hráč mal na kopačke vyrovnanie, ale nariadený pokutový kop nepremenil. V 80. minúte sa pred očami zažltilo hráčovi Slovenských Ďarmôt Petrovi Nilašovi. Hosťujúci Richard Koncz obdržal žltú kartu v 88. minúte.   MFK Detva – TJ Tatran VLM Pliešovce 1:1 (1:0) Góly: 24. Krstich – 54. Vilhan Žlté karty: 52. Mičuda, 74. Krstich, 77. Sekereš – 12. Vilhan, 23. Hraško, 51. Kouřil Rozhodovali: Katreniak – Machyniak, Kolofík Počet divákov: 80 Zostavy Detva: Torbica (32. Lakota) – Šťastný, T. Škopík, Krstich, Michálik, Sekereš, Mičuda, Rapčan, Karásek, Tužinský, Šulek Pliešovce: Sekula – Palovič (46. Polaček), Kouřil, Vilhan, Hradňanský, Sýkora, Bobor (C), Benedik, Kudlík (88. Malatinec), Hraško, Jamnický V 12. minúte uvidel žltú kartu hosťujúci Pavel Vilhan a 23. minúte jeho spoluhráč Martin Hraško. V 24. minúte poslal loptu za brankára Sekulu domáci Bozhidar Krstich. Rozhodca ukázal žltú kartu v 51. minúte hráčovi Jánovi  Kouřilovi a o minútu neskôr Detvanovi Pavlovi Mičudovi. Pliešovce vyrovnali v 54. minúte zásluhou Pavla Vilhana. Strelec domáceho gólu Bozhidar Krstich bol žltou kartou napomínaný 74. minúte a tri minúty neskôr vytiahol rozhodca žltú kartu domácemu Jozefovi Sekerešovi. /*banner*/ Poradie Mužstvo Zápasy Výhry Remízy Prehry Skóre Body 1. Rakytovce 20 16 1 3 36:20 49 2. Kováčová 20 13 6 1 57:18 45 3. Medzibrod 20 11 7 2 33:17 40 4. Príbelce 20 11 3 6 43:33 36 5. Šalková 20 10 3 7 46:31 33 6. Badín 20 9 5 6 38:21 32 7. Čierny Balog 20 9 1 10 45:40 28 8. Slovenské Ďarmoty 20 8 4 8 40:35 28 9. Tornaľa 20 8 4 8 32:38 28 10. Pliešovce 20 5 6 9 30:39 21 11. Hriňová 20 5 3 12 28:46 18 12. Tisovec 20 4 2 14 20:53 14 13. Detva 20 3 4 13 27:55 13 14. Nová Baňa 20 2 3 15 13:42 9   Foto: https://keckar.rajce.idnes.cz/    

  • Ján Sýkora sa vracia...

    Ofenzívna sila detvianskych medveďov sa rozrástla o Jána Sýkoru a mladíka Filipa Čenku. Detviansky rodák Ján Sýkora začínal minulú sezónu ako hráč banskobystrických baranov, za ktorých po príchode z Čiech odohral 38 zápasov. Zaznamenal v nich 12 gólov a 15 asistencií. Následne jeho hokejové kroky v rámci výmeny smerovali do HC Košice. Opačným smerom putoval Dávid Šoltés. V drese oceliarov nastúpil v 16 zápasoch s bilanciou 3 góly a 7 asistencií.  „Som rád, že som tu. Chcem Detve pomôcť a budeme sa snažiť dostať sa do play-off. Rozhodovanie nebolo dlhé. Zavážila rodina, o dva mesiace sa nám narodí syn a ja chcem byť s rodinou. Druhá vec je aj to, že budem opäť doma. Celý život som behal po rôznych mestách a veľmi rád sa sem vraciam,“ týmito slovami okomentoval svoj príchod do rodnej Detvy pre Nový čas Ján Sýkora. /*banner*/ Hokejové začiatky 18 – ročného centra Filipa Čenku sú spojené s klubmi MHK Ružomberok a MHK 32 Liptovský Mikuláš. V uplynulej sezóne zažil debut medzi seniormi. Celkovo v Tipsport lige a 1. hokejovej za rodný Liptovský Mikuláš a slovenskú dvadsiatku odohral 38 zápasov, v ktorých si na svoje konto pripísal štyri asistencie. „Detva mi dala najlepšie podmienky na to, aby som sa mohol ukázať. Určite som rád, že som tu. Budem sa snažiť pomôcť mužstvu,“ povedal pre Nový čas mladý útočník.  

  • Anketa

    Navštevujete náš web z mobilu alebo tabletu?
    Áno, viac ako z PC
    Počet hlasov: 2
    Áno, ale menej ako z PC
    Počet hlasov: 2
    Nie
    Počet hlasov: 3