História
Nacistické represálie na Podpoľaní 2: Umučenie a poprava Detvanov na cintoríne
Prinášame vám druhý diel nového cyklu DTonline.sk - nacistické represálie na Podpoľaní. ,,Som presvedčený, že nesmieme zabúdnuť na to, čo sa stalo pred vyše 70 rokmi. Lebo ak zabudneme, tak všetky obete zhubnej ideológie akou je a bol národný socializmus boli zbytočné. Nie je to klišé, keď sa hovorí, že oni zomreli, aby sme my žili. Platí to aj o obetiach mučenia či masových vrážd. Pretože sú mementom toho, čo nacizmus predstavoval - antihumanitu, brutalitu a krutosť," hovorí historik Jozef Pavlov. Druhý diel cyklu sa bude venovať umučeniu a poprave Detvanom gestapom na detvianskom cintoríne. /*banner*/ V januári sa odohrala veľká tragédia v Detve. Ukrajinský SS-ák v úlohe konfidenta navštívil v dňoch 8.-10. januára 1945 niekoľko domov a snažil sa získať informácie o partizánoch, pretože údajne chcel s nimi bojovať proti Nemcom. Ján Tršo Bánik st., 70 ročný starec konfidentovi uveril a prezradil niekoľko chlapov, ktorí bojovali v Povstaní. Poslal svojho syna Jána Trša Bánika ml. po Štefana Hanusku. K Jánovi Tršovi Bánikovi st. prišli spolu so Š. Hanuskom aj ďalší bývalí povstaleckí vojaci. Š. Hanuska v rozhovoroch z konfidentom vytušil najmä vďaka jeho vtieravosti a nepresnostiam, že im hrozí nebezpečenstvo. Chlapi sa dohodli, že ujdú, ale nakoľko bola nedeľa, dohodli sa že ujdú až v pondelok. Večer pred polnocou spravilo gestapo raziu v domoch a zaistilo Š. Hanusku, Mikuláša Hanusku, Jána Hanusku, Pavla Mojžiša, Mikuláša Suju, Jána Trša Bánika ml. a Jozefa Odzgana. Š. Hanuskovi sa podarilo v hostinci, kde boli väznení rozviazať, premôcť nemeckého strážnika, postreliť ho a ujsť. Ostatných 18. januára na detvianskom cintoríne Nemci zabili. Po vojne bol Ján Tršo st. obvinený zo zrady a udania zavraždených. Súd ale zastavil konanie voči nemu, nakoľko Ján Tršo st. neudal mená dotyčných zo zlomyseľnosti, ale zo stareckej dôverčivosti. Dôkazom toho bolo aj to, že udal aj meno svojho syna a Nemci ho zavraždili tiež. Navyše, podľa súdu, zavraždení v ústnom styku s ukrajinským konfidentom sa sami prezradili v mnohých okolnostiach, čím si sami zavinili zaistenie gestapom. S týmto rozsudkom sa nevedela zmieriť matka bratov Hanuskovcov, Anna Hanusková, rod. Lapínová. Jej nesúhlas oblastný Zväz partizánov na Slovensku. Toto je ďalší príbeh z obdobia, kedy Podpoľanie trpelo pod jarmom nemeckej okupácie. Nabudúce prinesieme príbeh zajatých a zabitých amerických letcov, ktorí sa ukrývali v Piešti.
Nacistické represálie na Podpoľaní 1: Mučenie detvianskej Židovky Fridy Kohnovej
Zdá sa, že na minulosť čoraz viac zabúdame. Na minulosť bolestivú, tragickú, nemorálnu. Preto si musíme naďalej pripomínať neľudské zverstvá, aby sa nikdy znovu neopakovali. V novom historickom cykle DTonline.sk budeme prinášať osudy ľudáckych a nacistických zverstiev z čias 2. svetovej vojny. Prvý príbeh sa bude týkať Frideriky Kohnovej. Friderika Kohnová, rodená Deustchová sa narodila v roku 1879 v Lučenci. Vydala sa za detvianskeho obchodníka Alexandra Kohna, spolu mali sedem detí: Alžbetu (1896), Ruženu (1897), Alicu (1900), Annu (1902), Pavla (1906), Ladislava (1909) a Magdalénu (1911). V 30. rokoch sa stala Friderika vdovou. Pre Židov sa situácia čoraz viac dramatizovala. Stali sa nepriateľom číslo JEDEN. V roku 1938 prišli do Detvy bývať Alica Deutschová, r. Kohnová aj so svojim manželom Dr. Zigmundom Deutschom. Dr. Zigmund Deutsch bol vdove Friderike Kohnovej, r. Deutschovej zaťom a zároveň nevlastným bratom. Manželia Deutschovci žili vo Viedni a zdá sa, že do Detvy prišli k rodine bývať po Anšluse Rakúska. Podľa Júlie Kunovskej - Fridinej vnučky, dcéry LAdislava, v tomto roku emigroval do Veľkej Británie aj brat jej otca, Pavel Kohn. /*banner*/ Počas slovenského štátu rodina trpela všetkými zákonnými represáliami. Rodine zobrali majetok - najvýnosnejší a najkvalitnejší obchod v Detve, celé hospodárstvo, hnuteľný a nehnuteľný majetok. Odobrali im pasy, vodičské preukazy. Vďaka prezidentskej výnimke dcéry Alžbety Schmiedlovej, rod. Kohnovej bola pred deportáciami v roku 1942 uchránená aj samotná Frida, nakoľko sa na ňu sťahovala ochrana. Ladislav Kohn bol vďaka zamestnaniu uchránený tiež. Rodine pomohol aj katolícky kňaz zo Zvolenskej Slatiny, Ľudovít Veselý. Viacerých členov rodiny pokrstil, aj keď toto prijatie krstu bolo viac - menej len formálne, v snahe zriecť sa viery a židovskej identity, nakoľko k židovskej otázke sa na Slovensku prikladal význam na základe konfesie, nie rasy. Niektorí členovia rodiny emigrovali do Maďarska, kde žili pod falošnou identitou. Všetko utrpenie rodiny počas rokov 1939 - 1944 boli len predohrou ešte väčšej tragédie. Po potlačení Povstania prebrali moc nemecké okupačné jednotky. Nenávisť a hnev za Povstanie proti Tretej riší boli hlavným impulzom pátrania po Židoch, partizánoch a organizátoroch Povstania. Fridu Kohnovú dolapili v novembri 1944 a doviedli do väznice SD (Sicherheistdienst - bezpečnostná služba). Tu ju mučil a trýznil SSman s prezývkou "zvolenský kat" Robert Wich. Okrem toho, že ju bil, urážal a ponižoval, často sa zabával tým, že ju vytiahol z cely a nútil ju po kamennej dlažbe chodiť po kolenách a nahlas kričať, že je židovská kurva a sviňa. Najväčšou "zábavou" Wicha bolo ale to, že počas chôdze na kolenách jej strieľal ostrými nábojmi nad hlavou. Nakoniec ju priamo on, alebo jeho jednotka ranou do tyla vo veku 66 rokov zavraždili v Kováčovej. Aj príbeh Židovky Fridy Kohnovej je mementom dejín. Nie je to vzdialený príbeh Osvienčimu, Buchenwaldu, či Majdanku. Je to príbeh z Detvy. Nezabudnime naň... autor: Jozef Pavlov
BLOG: Zabudnutá báseň o Detve z roku 1940
Každý z nás pozná úryvky z básne Andreja Sládkoviča - Detvan. Podarilo sa mi však v archíve nájsť aj ďalšiu, pravdepodobne dosiaľ neznámu báseň o Detve s názvom "Detvanom!". Báseň som našiel v novoročnom čísle regionálneho ľudáckeho časopisu Štúrov hlas. Autorom je málo známy emigrantský poet Ján Doránsky. DETVANOM! Máš hrdé čelo Detvy, zbojnícke srdce hôľ, v svojich dňoch s pastiermi fúkaš na fujare, keď mračno zuby cerí, ty päsťou lámeš bôľ, so smrťou odzemok tancuješ bujare... Hoj! Pnieš sa Detva, nad slunce, zeme prach, čo smútok sa volá, sťa pes ti dlaň líže, ku tebe do hôr tmavých, cestu strach, príval stáročí nevyhnal Boha z chyže. Hruď horou zarástla Ti a srdce ako zvon, s pesničkou vatry i dnes na zboj choď, do svalov rodu bujnou živicou vteká Hron, a mater s úsmevom chlapov z žuly rodí. Tni ďalej valaškou, hoj!, naďalej sťa česť zlaté zlato, buď ďalej vlasti pýchou a ďalej k hrude lni, s tebou víťazne, Detvan náš, ruku na to! /*banner*/ Uvedená báseň je poeticky ťažká, ale vystihuje to, čo si mnohí Slováci na Detvanoch vážili a obdivovali - silu, spätosť s prírodou, vlastenectvo. Ján Doránsky sa narodil v roku 1911 v Trstenej. v rokoch 1921 – 25 študoval na gymnáziu v Trstenej, 1925 – 29 v Trenčíne, 1929 – 31 na Právnickej fakulte UK v Bratislave, ktorú nedokončil. Po absolvovaní notárskeho kurzu pôsobil ako notár na viacerých miestach (v Slatine nad Bebravou, na Orave, v Ubli a i.), od roku 1939 pracoval na kultúrnom a osvetovom oddelení Ministerstva národnej obrany v Bratislave, 1942 redaktor Slovenského vojska, 1943 Slovenského vojaka, 1944 – 45 vedúci kultúrneho a propagačného oddelenia Domobrany, redaktor Stráže vlasti. Na jar 1945 odišiel do emigrácie, žil v Rakúsku, Bavorsku, Taliansku (Assisi, Rím), od r. 1949 sa usadil v Kanade (Montreal), do r. 1955 redaktor a vydavateľ Domobrany. Literárne sa prejavoval už počas stredoškolských štúdií, debutoval novelou Deti biedy (1934) a na Slovensku ešte stihol vydať divadelnú hru Novou cestou (1939), v emigrácii vydal knihu Sto epigramov (1971), výber z exilovej poézie Od splnu po zatmenie (1972). Viacero literárnych prác zanechal v rukopisnej podobe. Zomrel v Montreale v roku 1973. autor: Jozef Pavlov
V roku 1968 Sovieti v Detve strieľali a zabíjali
Rok 1968 bol koncom nádejí obrodného procesu, ktorý poznáme aj ako Československá jar. V noci z 20. na 21. vojská krajín Varšavskej zmluvy (okrem Rumunska) začali obsadzovať územie ČSSR z dôvodu potlačenia kontrarevolúcie podporovanej reakčným Západom. Tragickú dohru mali tieto udalosti aj v Detve. 21. augusta 1968 okolo 13:30 prechádzala mestom, hlavným cestným ťahom Zvolen – Lučenec v smere od Lučenca kolóna okupačných vojsk. Pri ceste sa zhromaždilo asi 500 ľudí, ktorí pokrikovali na okupantov a hádzali na vojenskú techniku i vojakov kamene. Vojaci spustili streľbu z ľahkého guľometu a na mieste zabili rodáka z Látok Štefana Zdechovana, povolaním zámočníka a Rudolfa Gavorníka, zamestnanca ZŤS Dubnica nad Váhom, ktorý bol v Detve len jeden deň služobne. R. Gavorník zomrel až večer na následky zranení v lučeneckej nemocnici. /*banner*/ V dobovej ideologickej atmosfére zachytáva udalosť aj mestská kronika: ,,Bolo to dňa 21. 8. 1968, čo tadiaľto prechádzali jednotky ruské a bulharské. Mesto Detva i keď vyzeralo v tých dňoch akoby pred vojnou: ľudia postávali na uliciach v hlúčkoch, debatovali. Keď sa vrátili domov, počúvali mnohokrát protichodné správy z rozhlasu a televízie, čím sa zmätok a napätie iba zvyšovali. Napriek tomu všetkému bolo mesto predsa akosi v závetrí, pretože leží bokom od hlavnej komunikácie, kade jednotky prechádzali. Horšie to už bolo v Detve – Sídlisku, kde občania prišli do priameho styku s predchádzajúcimi jednotkami. Podaktorí iba zo zvedavosti išli sa pozrieť, čo sa to vlastne deje. Našli sa však aj horkokrvnejší, ktorí pod vplyvom masovokomunikačných prostriedkov, napriek výzvam vládnych a straníckych činiteľov, dali sa strhnúť k neprístojnostiam a v celku k nedôstojným akciám: hádzaniu skál do pochodujúcich jednotiek. Údajne to boli nezletilí učni z Odborného učilištia PPS. A tak jednému z vojakov povolili nervy, ktorý potom pustil dávku z automatu, následkom čoho jeden z občanov, istý Štefan Zdechovan, podľa údajov 25 ročný, zostal na mieste mŕtvy. Ďalší dvaja boli ťažko zranení a odvezení do Nemocnice do Zvolena, ktorí údajne aj napriek lekárskemu ošetreniu, zraneniu podľahli. Škoda len, že nato doplatili celkom nevinní ľudia, ktorí snáď zo zvedavosti išli sa pozrieť, čo sa to vlastne deje. Z toho vyplýva pre budúcnosť ponaučenie a každý by si to mal vziať k srdcu, že sa neoplatí byť zvedavým a zbytočne sa nevystavovať nebezpečenstvu smrti, najmä ak sa veci tým aj tak nepomôže.
Učňovské vzdelávanie v Detve začalo v školskom roku 1959/1960
Pre školstvo v Detve boli až do 50 rokov typické gazdovské školy. Zmena nastala po prevrate v roku 1948. V súvislosti s výstavbou závodu PPS Detva začiatkom 50. rokov vystal veľký problém s kvalifikovanou pracovnou silou pre strojárenský podnik, pretože v Detve boli takmer všetci roľníci bez potrebných skúseností. Preto jedným z prvých cieľov v detvianskom školstve bolo vybudovanie učnovskej školy a strediska. Mladí ľudia získavali teoretické vedomosti v učňovskej škole vo Zvolene a v iných podnikoch: Strojárne Piesok, Turč. Strojárne v Martine, Závod Kirova v Tlmačoch, Armatúrka na Myjave, Strojárne v Pov. Bystrici, Kovosmalt Fiľakovo, Trnava a Závody 29. augusta v Partizánskom. Učni boli ubytovaní v slobodárňach a stravovali sa v reštauráciách. V školskom roku 1959/60 vzniká v Detve vlastné učňovské stredisko. Od 1. septembra 1962 boli dané do užívania 2 päťposchodové internáty, škola a jedáleň. Tretí internát bol dokončený v decembri 1962. /*banner*/ Prvým riaditeľom bol Alois Hrdina. Čoskoro ho však vystriedal Vladimír Šiška. V prvom školskom roku navštevovalo školu 268 učňov. Na prelome 60. a 70. rokov študovali v Detve vďaka geopolitickým špecifikám aj vietnamskí a arabskí študenti. Niekoľkí z nich v Detve ostali žiť natrvalo, resp. žijú tu dnes ich potomkovia. Počas desaťročí detvianske SOU vyučilo množstvo vynikajúcich majstrov.
FOTO: Úchvatné fotografie starej Hriňovej
Uhorské ministerstvo vnútra povolilo 21. októbra 1890 osamostatnenie sa Hriňovej od Detvy. Obec sa vytvorila v politickom okrese ,,Veľkoslatinskom". Municipiálny výbor župy Zvolenskej schválil zriaďujúci štatút dňa 5. septembra 1891 pod číslom 322/1891. Od tohto dátumu existuje Hriňová ako samostatná obec. Okrem vlastnej osady Hriňová ( Herencsvölgy ) boli do novej obce začlenené mnohé okolité osady a lazy: Krivec I. a II., Slanec, Mangútovo, Štoliansko, Gondova jama, Biele Vody, Vrch Slatina, Magura, Snohy a Vrch dobroč. 1. októbra 1895 bol v Hriňovej zriadený Štátny matričný úrad. V tom istom roku sa osamostatnila obec Detvianska Huta, ku ktorej sa pričlenili osady Bratkovica, Komárno a Vrch dobroč. V čase vzniku mala Hriňová viac ako 6 000 obyvateľov. /*banner*/ Prinášame Vám vo fotogalérii cenné fotografie z minulosti Hriňovej. Foto boli prevzaté z http://www.hrinova.sk/o-meste/historia/
Pavlov: Nové pohľady na modernú históriu Detvy mnohých prekvapia
Už na jeseň uzrie svetlo sveta nová historická monografia o našom meste – Detva v 20. storočí. O jej príprave a nových poznatkoch sme sa porozprávali s regionálnym historikom Jozefom Pavlovom. Prečo práve Detva v 20. storočí? Pretože vždy mi boli najbližšie dejiny 20. storočia, ktoré boli turbulentné a búrlivé. Za jedno storočie sa toho udialo tak veľa a mimoriadne významného. Navyše, odhliadnuc od profesného zamerania, výskum pred rokom 1918 má u mňa limity, nakoľko neovládam maďarský jazyk a v archívoch teda toho žiaľ veľa neobjavím. Bude iná než nová mestská monografia Detva? Keď by určité množstvo archívnych materiálov interpretovalo niekoľko historikov, v zásade každý by napísal výslednú prácu inak. Každého zaujme niečo iné, každý pripisuje dôležitosť iným faktom. Pre historickú vedu je podstatná pluralita výskumných výstupov. V mestskej monografii Detva som napísal kapitolu Detva v súčasnosti. Pre niekoho sa to zdá byť to najľahšie, nakoľko je pre toto obdobie najviac prameňov. Opak je však pravdou, pretože interpretovať súčasnosť je aspoň z môjho pohľadu najťažšie. Navyše, mestská fotografia sa venuje aj iným oblastiam: fyzicko-geografickej charakteristike, etnografi atď. Z akého dôvodu ja najťažšie písať o súčasnosti? Pretože každý ešte žije, mnohých sa môžu fakty a ich interpretácie dotknúť. Tu musíte byť naozaj diplomat, písať jednotlivé vety veľmi citlivo. Podľa spätnej väzby sa môjmu príspevku podarilo zachytiť všetko podstatné a vecne. Však čitatelia to posúdia v pravý čas sami. Vašou prvou publikovanou historickou prácou bola monografia Tragédia detvianskych Židov. Aký mala úspech? Išlo o veľmi špecifickú tému. Holokaust dodnes vzbudzuje rôzne názory a nálady. Veľmi na mňa v negatívnom slova zmysle zapôsobili výroky poslanca za ĽSNS Milana Mazureka, ktorý povedal, že nie je historik a kvôli tomu nemá názor na holokaust. Ja si myslím opak, človek nemusí byť historik, aby vedel, cítil, že vyvraždenie miliónov je bezprecedentný zločin v dejinách ľudstva. Vďaka mojej monografii sa mi podarilo nadviazať kontakt aj s potomkami vyvraždených detvianskych Židov. Keď vám napíše už naturalizovaný vyše 80 ročný Austrálčan, vnuk detvianskej židovskej obchodníčky Fridy Kohnovej zastrelenej v Kováčovej, že vďaka vašej práci sa po desaťročiach dozvedel ako to bolo s jeho rodinou, príde vám to ako zadosťučinenie. Pár ľudí ma oslovilo aj na ulici, či podujatiach a vyslovili mi pochvalu. Naozaj to poteší. Pretože za knihou a výskumom sú desiatky hodín bádania v archíve. Čo sa týka predaja knihy, množstvo som ich daroval – knižniciam, známym a deťom do súťaží ako Dejepisná olympiáda a Oslobodenie, tu to bol mimoriadne vhodný materiál. Stále sa však dá kniha kúpiť, napr. v kníhkupectve Tulipán, v Parte, v predajni Detvianske ľudové umenie či v Podpolianskom múzeu. O čom bude konkrétnejšie monografia Detva v 20. storočí? Monografia sa delí na 5 kapitol: Detva počas Rakúsko-Uhorska, Detva počas 1. ČSR, Detva počas 1. SR, Detva počas ČSSR a Detva po roku 1989. Jednotlivé kapitoly mapujú Detvu vo viacerých rovinách a to v spoločensko-politickej, hospodárskej, štatistickej či po stránke kultúry, školstva a výstavby. Každá kapitola je vhodne doplnená fotografickým a dokumentačným materiálom. Niektoré zábery a dokumenty neboli dosiaľ nikde publikované. V akom štádiu je práca dnes? Momentálne je upravená polovica textu po prvom pripomienkovaní recenzentom. Ním je známy historik, môj bývalý pedagóg na vysokej škole a človek, ktorého si veľmi vážim – prof. PhDr. Karol Fremal, Csc. V priebehu leta dokončím texty, recenzent ich znovu spripomienkuje a práca pôjde v septembri grafikovi a do tlače. Ak všetko vyjde ako má, v októbri bude slávnostný krst. Aké momenty považujete v histórii Detvy za najpodstatnejšie? Tak jednoznačne je to rozhodnutie o založení Detvy Ladislavom Čákim. Druhý moment, ktorý je mimoriadne významný na časovej osi histórie Detvy je rozhodnutie vlády ČSSR o vybudovaní strojárskeho závodu a nového sídliska. Toto bol naozaj prelomový bod, vďaka ktorému sa Detva stala s roľníckej dediny moderným socialistickým mestom. Na aké nové informácie sa môžeme tešiť vo vašej práci? Všetko nemôžem prezradiť, ale môžem spomenúť nosné oblasti výskumu v jednotlivých obdobiach. V kapitole Detva počas Rakúsko-Uhorska stručne charakterizujem spoločenský a hospodársky stav Detvy na začiatku 20. storočia. V druhej kapitole Detva počas 1. ČSR sa venujem prevratu v roku 1918, búrlivému obdobiu v čase okupácie maďarskou Červenou armádou, návšteve prezidenta T. G. Masaryka, problému lazníckych škôl a vysokej nezamestnanosti, analyzujem politické ľudácke zázemie Detvy. V tretej kapitole sa venujem politickému aspektu 1. SR v Detve, odboju, holokaustu, obdobiu SNP, okupácii a oslobodeniu obce. Tu sa mi podaril dosť významný objav, keď som v archíve objavil dokumenty o návšteve vtedajšieho predsedu vlády Vojtecha Tuku a ministra vnútra a veliteľa HG Alexandra Macha. Dosiaľ nikde táto informácie nebola publikovaná. Vo štvrtej kapitole Detva počas ČSSR sa venujem spoločenským zmenám po roku 1948 v každej oblasti života. Tu chcem vyzdvihnúť hlavne to, že som si dal záležať na analýze výstavby sídliska v Detve. Myslím, že práve toto bude naozaj veľa ľudí zaujímať. Podarilo sa mi objaviť pôvodné plány sídliska a nákresy. Je to naozaj zaujímavé. No a v poslednej kapitole riešim transformáciu Detvy v nových spoločenských podmienkach po roku 1989. Je potenciál v Detve ešte niečo nové objaviť? Jednoznačne áno. Dokazuje to aj fakt, že archeológom z Nitry pod vedením Noémi Beljak Pažinovej sa podaril veľký objav v časti Lúčna štvrť (viac na ). Svojim spôsobom to prepisuje dovtedajšie poznatky o najstaršom osídlení. Aj preto ako občan a poslanec podám návrh na udelenie Ceny mesta Detva pre archeológov, ktorí robili tento výskum. Zaujímavým miestom pre archeológov by mohlo byť aj okolie kostola. Viedol som s viacerými ľuďmi diskusie, že práve v okolí kostola by sa mohlo vykopávkami nájsť pôvodné okrúhle opevnenie prvého kostola z rokov 1667-1804 (podobné ako v kostolíku v Čeríne). Bol by to pekný objav. Skôr však treba zachrániť Vagačov dom, či pôvodnú detviansku studňu na Dolinkách. Tu som na MsZ presadil to, že oddelenie správy majetku pripraví návrh na záchranu studne. V prípade, že si chcete objednať monografiu Detva v 20. storočí, kontaktujte autora na jozefpavlov.dt@gmail.com.
Detva vznikla v roku 1638 rozhodnutím Ladislava Csákyho
Detva je pomerne mladou obcou. Napriek tomu je symbolom slovenskosti a tradície v povedomí širokej vrstvy slovenskej verejnosti. Jej vznik datujeme do prvej polovice 17. storočia. Územie dnešnej Detvy a jej blízkeho okolia bolo však osídlené už dávno predtým. Bolo by ale veľkým omylom práve vďaka pravekému osídleniu (nielen Kaľamárky, podľa nových archeologických údajov hovoríme už aj o osídlení lokality Lúčna štvrť) hovoriť o "starej Detve". Pre vznik Detvy bolo ôležité to, že územie nášho mesta bolo od 14. storočia súčasťou vígľašského panstva. To sa pôvodne skladalo z domáceho obyvateľstva a menšieho počtu nemeckých a iných prisťahovalcov. K nim v 15. – 16. storočí pribudli valasi, zaoberajúci sa chovom vysokohorského dobytka, najmä oviec. Prišli z Liptova, Oravy a iných severných a východných stolíc. Bolo medzi nimi rusínske a valaské obyvateľstvo.Ďalším významným prvkom vzniku Detvy boli vlastnícke zmeny na panstve Vígľaš v 30. rokoch 17. storočia, kde sa novými majiteľmi stali Čákiovci. Na podnet Ladislava Čákiho sa začalo v horách a lesoch panstva s budovaním novej dediny na mieste kde predtým stáli panské majere. Počiatky Detvy sú úzko späté s jej dvoma lokátormi Jurajom Holecom a Františkom Péčim, ktorých povolal majiteľ panstva Ladislav Čáki. Za rok vzniku Detvy datujeme rok 1638. O pôvode názve obce existuje viacero teórií. /*banner*/ Dve najznámejšie teórie hovoria o tpyickom roztratenom osídlení, pretože tu stáli domy kde jeden - kde dva, z čoho vzniklo spojenie Dedva a to sa fotenicky upravilo na Detva. Druhou známou teóriou je, že pôvod názvu je odvodený od názvu deti - Detva, nakoľko mnoho mladých prišlo do novej obce práve z Očovej. Medzi prvými osídlencami boli teda prevažne obyvatelia okolitých dedín (najmä z Očovej a Zvolenskej Slatiny) a tí, ktorí prišli na vígľašské panstvo v rámci osídľovania na valašskom práve už v 16. storočí. Okrem nich sa sem sťahovali aj ľudia z neďalekých uhliarskych a drevorubačských osád a hámrov, ako aj z južných stolíc (Novohrad, Hont), ktorí tu hľadali ochranu pred tureckým nebezpečenstvom. Územie Detvy, čiže jej chotár sa len v 17. storočí dvakrát rozširoval. A to v roku 1653 a v roku 1688 na úkor obcí Očová a Zvolenská Slatina.To svedčí o vysokom migračnom pohybe do obce. Dôležitým aspektom v rannom živote obe bolo aj to, že do Detvy prišli banskobystrckí jezuiti, ktorí v Detve založili školu a pôsobili aj rekatolizačne. Práve vďaka tomuto je Detva takmer rýdzo katolíckou obcou, aj keď okolité ako Očová, Zvolenská Slatina, či hornonovohradské obce sú obce s vysokým podielom evanjelických veriacich. Toľko k najstaršej histórii a vzniku nášho mesta...
Archeologička: V Detve sme objavili praveké nálezy staré 3000 rokov
Možno ste už počuli o tom, že v Detva na Lúčnej štvrti zaznamenali archeológovia významný objav. O nálezoch z tejto lokality sme sa porozprávali s doc. PhDr. Noémi Beljak Pažinovou, PhD., z katedry archeológie Filozofickej fakulty UKF v Nitre. Čo unikátne sa vám a vášmu tímu podarilo v Detve nájsť? Počas archeologického dozoru realizovaného na polohe Lúčna štvrť v centre Detvy sa 13. 4. 2016 podarilo na parcele 7381/27 identifikovať archeologické nálezy z obdobia praveku. Postupne sa počas skrývky ornice objavili aj nehnuteľné nálezy, ktoré boli skúmané v rámci záchranného archeologického výskumu. Kto realizoval výskum? Výskum realizovala Katedra archeológie Univerzity Konštantína Filozofa v Nitre pod mojim vedením. Čo konkrétne ste objavili? Počas výskumu sa podarilo objaviť štyri praveké okrúhle kolové jamky s priemerom okolo 20 cm, ktoré pôvodne slúžili na ukotvenie drevených stĺpov. Tie boli zrejme súčasťou prestrešenia chlebovej piecky, ktorú archeológovia objavili už v deštruovanom stave uprostred kolovej konštrukcie. Z archeologického výskumu pochádza niekoľko desiatok archeologických nálezov, hlavne fragmentov rôznorodých keramických nádob, jedna zvieracia sánka s niekoľkými zachovanými zubami, kamenná čepieľka a viacero kúskov mazanice (hlina používaná na omazávanie stien domov i výrobných objektov) s odtlačkami stebiel trávy i konštrukčných prvkov. Z lokality boli odobrané aj vzorky na archeobotanickú analýzu a samotná piecka bola vybraná ad-block, teda ako celok a preparovať sa bude v laboratórnych podmienkach. /*banner*/ Ako staré sú nálezy? Nálezy z polohy je možné datovať do obdobia neskorej doby bronzovej, konkrétnejšie do kyjaticko-lužického horizontu, teda do obdobia starého takmer 3000 rokov. Sídliská tohto obdobia delíme na opevnené výšinné (hradiská), jaskynné a nížinné (poľnohospodárske) sídliská. K posledne menovanému typu zrejme patrila aj osada, ktorej zatiaľ len menšiu časť sa podarilo na polohe Lúčna štvrť v Detve identifikovať. Vieme niečo bližšie o tejto pravekej osade? Samotná praveká osada s viacerými hospodárskymi i obytnými objektmi sa nepochybne nachádza južnejšie aj západnejšie od skúmanej parcely. Na týchto miestach sú naplánované ďalšie rodinné domy, inžinierske siete i cestná komunikácia, preto je archeologický dozor nevyhnutný pri realizácii akýchkoľvek pokračujúcich i nových zemných prác na predmetnej polohe. Aký je význam tohto výskumu a nálezov? Objavenie pravekej lokality zo záveru doby bronzovej uprostred Detvy poukazuje na veľký význam jej územia začiatkom posledného tisícročia pred Kristom a je svedectvom o intenzívnom osídlení i nížinných na poľnohospodárstvo využívaných polôh v oblasti Poľany. Toto novoobjavené osídlenie korešponduje so známym pravekým hradiskom Detva- Kalamárka, vzdialeným od Detvy severným smerom približne 5 km. Táto strategická výšinná lokalita bola prvýkrát osídlená v neskorej dobe bronzovej práve lužickou i kyjatickou kultúrou. Z tohto obdobia pochádza aj najstaršie opevnenie polykultúrneho hradiska, ktoré svoju výhodnú polohu využila na strážnu funkciu aj vo včasnom stredoveku. autor: DTonline.sk
Posledná pôvodná detvianska studňa sa rozpadá
Nie všetko staré by malo ústúpiť novému. Jadro pôvodnej Detvy bolo úzko viazané na dnešnú starú časť mesta - konkrétne na dnešnú Partizánsku a Kukučínovu ulicu, kde domy boli stavané kolmo na tok Detvianskeho potoka. Okrem toho mala Detva množstvo lazníckych osád. Na starých fotogafiách môžeme nájsť typické studne. Ide o tzv. vahandlové studne zo sochorovou konštrukciou. V regióne sú dodnes dobre zachované hlavne v okolí Horného Tisovníka. Posledná takáto studňa v Detve sa nachádza v časti Dolinky pri prvej "novobytovke". Jej stav je zlý, okrem biologického a mechanického poškodenia, je objekt zarastený a zanedbaný. Je veľkou škodou, že jeden z posledných prvkov pôvodnej účelovej architektúry má takýto smutný osud. Snáď sa podarí uvedenú pamiatku zachrániť. /*banner*/
