História
BLOG: Vagačovci sú pre mňa ikonou Detvy
Už niekoľko mesiacov pracujem na výskume k rodine Vagačovcov a v širšom zmysle k bryndziarstvu a syrárstvu v regióne okresu Zvolen (v hraniciach z rokov 1923 - 1945). Zmieňovať známe fakty - ktorých je tak či tak málo, v tomto blogu nemienim. Budem sa snažiť načrtnúť doterajší postup, ako aj poodhaliť čiastočne nové zistenia. Ak je Slovensko v rámci svetovej ekonomiky automobilovou veľmocou, tak okres Zvolen bol baštou bryndziarstva a syrárstva. Predurčili ho na to najmä vhodné prírodné podmienky. Práve sem viedli kroky statuturianskych rodín ako boli Vagačovci, Molecovci, Galbaví a ďalší. A nejde o krátku históriu. Kým Ján Vagač založil v Detve svoju manufaktúrnu výrobňu bryndze v roku 1787, Peter Molec v neďalekej Zvolenskej Slatine v roku 1797. Galbaví prišli do Detvy v 2. polovici 19. storočia. V tomto čase sa výrobe masla a bryndze venoval aj starý otec Eriky Weissovej, ktorá minulý rok odhalila v Detve pamätník holokaustu - Jakub Hermann Weisz. Syrárstvo a bryndziarstvo pre náš región znamenali ohromne veľa. Primárne poskytovali prácu, ale v sutočnosti sú tu evidentné aj ďalšie pozitívne dopady - stimulovanie miestnej ekonomiky, šírenie dobrého mena regiónu, podpora rôznych aktivít (šport, kultúra, cirkev, iné). O to smutnejší je osud, najmä Vagačovej prevádzky, ktorú začiatkom 50. rokov znárodili a následne kvôli centralizácii výroby do Banskobystrických a od roku 1960 Stredoslovenských mliekarní zlikvidovali. Vráťme sa ale späť k Vagačovcom. Je známe, že obchodník Ján Vagač pri cestách na Podpoľanie okúsil a spoznal zvlášny druh syra z ovčieho mlieka - bryndzu. On však patril medzi prvých, ktorý k nej pristupovali vedeckým spôsobom. A práve v tom bol fenomenálny. Rôznymi omylmi a pokusmi získal novú, trvanlivejšiu existenciu spotrebnej bryndze. Tá sa zásadne líšila od pôvodnej, z domácej výroby. Zaujímavé je však to, že rodinný biznis vydržal v genealogickej línii rodiny desaťročia. Až napokon, syn (Alexander) Jánovho vnuka (Michala) sa začiatkom 20. storočia usadil v Detve natrvalo. Predtým sa rodina vždy vracala na zimu do Starej Turej. Udávajú sa rôzne roky tohto faktu - najčastejšie 1905 a 1908. Potvrdiť sa mi ho ešte nepodarilo. Alexander patril k významným osobnostiam mestečka. Bol autoritou, ktorá sa angažovala v spoločenskom a politickom živote. Koncom prvej svetovej vojny narukoval na srbský front, po vojne bol členom miestnej odbočky Slovenskej národnej rady. V 20. a 30. rokoch sa angažoval ako člen SĽS/HSĽS. Bol ženatý s rodáčkou zo Starej Turej - Antóniou Valovičovou. Spolu mali 4 deti: Štefana, Karola, Júliusa a Máriu. Alexander zomrel pravdepodobne na rakovinu, v marci roku 1934. Jeho prvorodený syn Štefan Vagač prebral podnik. Pod jeho vedením bryndziareň a syráreň rozkvitala. Štefan sa stal významným činiteľom v štruktúrach Bryndziarskeho syndikátu a neskôr Zväzu bryndziarskeho a syrárskeho priemyslu. Podobne ako jeho otec, aj on sa angažoval v politike. Nebol však prívržencom ľudíáctva, ale Agrárnej strany (počas 1. ČSR). Počas Povstania a po oslobodení bol členom Demokratickej strany. Práve jeho podnikateľské a politické aktivity viedli po roku 1948, keď komunisti prebrali moc k jeho pádu. Podnik bol znárodnený, rodina z mesta vyhnaná. Štefan dlhé roky pracoval vo Vlkanovej a dožil v Banskej Bystrici. Veľmi zaujímaví sú aj súrodenci Štefana. Karol bol vynikajúci študent, ktorý absolvoval štúdium na Masarykovej univerzite v Brne. Pracoval ako notár, právnik, štátny radca, sudca a prokurátor. Bol zapojený v ilegálnom odboji počas 1. SR. Vo februári pomohol utiecť vysokým komunistickým funkcionárom KSČ z bratislavského väzenia. V roku 1952 bol súdený spolu so svojim strýkom, Alexandrovým bratom Viliamom, ktorý bol popredným slovenským saleziánom. /*banner*/ Július študoval Karlovu univerzitu v Prahe, po rozpade 2. ČSR a zavretí vysokých škôl nacistami v Protektoráte Čechy a Morava dokončil štúdium v Bratislave v roku 1941. Bol popredným úradníkom v Slovenskej národnej banke, kde spolu s jej guvernérom Imrichom Karvašom bol zapojený v odboji. Koncom marca 1945 ho zatklo gestapo, zomrel v Mauthausene. Mária Vagačová mala výrazné umelecké vlohy. Hrala na klavíri, krásne spievala a vyštudovala konzervatórium v Liberci. Vydala sa za úradníka Stredoslovenskej banky v Detve - Jána Nemčoka. Ten bol výraznou postavou v Detve (bol veliteľom Hlinkovej gardy, po vojne prešiel aj do štruktúr MNV a KSS). Počas doterajšieho výskumu sa mi podarilo zistiť množstvo nových faktov. Verím, že rôzne archívne fondy, ktoré plánujem tento rok navštíviť, mi odhalia ďalšie. Veľmi vzácne sú pre mňa aj kontakty, ktoré som nadviazal s potomkami Alexandra Vagača. Prvý som nadviazal na Dňoch bryndze minulý rok s Danielom Vagačom - Karolovým synom, ďalej s Dagmar Dressler - dcérou Júliusa Vagača, ako aj - a tento si dosiaľ najviac cenním - so synom Márie Vagačovej - Ondrejom Nemčokom. Telefonicky som v kontakte aj s rodinou Stanislava Vagača, ktorý je synom Štefana, čiže "priamym nástupcom" vlastníctva. Nedostatok faktov mi nedovolí môj výskum vydať vo forme širokej, mnohostranovej monografie. Avšak napriek tomu ju chcem vydať ako rozšírenú recenzovanú štúdiu. Dôvod? Vagačovci sú symbolom, ikonou Detvy a po rokoch "socialistickej ignorancie kapitalistických vykorisťovateľov" si zaslúžia nájsť svoje miesto v dejinách Detvy. Podobne, ako sa mi to podarilo pri problematike detvianskeho holokaustu. Mgr. Jozef Pavlov
Poučná historická výstava v Dome kultúry - Od Stalingradu do Bratislavy
KC A. Sládkoviča v Detve, pozýva svojich návštevníkov na panelovú výstavu dokumentárnych fotografií Od Stalingradu do Bratislavy, ktorá je vo vestibule Domu kultúry A. Sládkoviča v Detve. Výstava je prístupná do 1. 6. 2017 v čase otváracích hodín a podujatí v priestoroch KC A.Sládkoviča v Detve. Historici v ostatných rokoch naliehavo zdôrazňujú, že v nepokojnom čase rozkolísaných hodnôt je mimoriadne dôležité, aby si ľudstvo pripomínalo zlomové etapy svojej minulosti, nezabúdalo na tragické okamihy dejín a zodpovedne viedlo nastupujúce generácie k primeranej ostražitosti pred neustále prítomnou hrozbou opakovania dejinných katakliziem. /*banner*/ Do tohto kontextu prináleží aj panelová výstava Od Stalingradu do Bratislavy, ktorú pripravilo Veľvyslanectvo Ruskej federácie v SR, Zväz protifašistických bojovníkov SR, Štátne múzeum Stalingradská bitka, Volgogradská mestská samospráva a Univerzitná knižnica v Bratislave. Počas bojov o slobodnú Bratislavu padlo takmer sedem tisíc vojakov Červenej armády, šesťmesačná bitka o Stalingrad bola zlomovým bodom celej druhej svetovej vojny.
Erika Weissová: Moje detstvo skončilo v siedmich rokoch
Erika Weissová v utorok 23. mája 2017 odhalila spoločne s viacerými hosťami - historik prof. Karol Fremal, riaditeľ Múzea holokaustu v Seredi Martin Korčok, predseda ŽNO Banská Bystrica Jaromír Wolt, poslankyňa NR SR Viera Dubačová v parku na Partizánskej ulici Pamätník obetiam holokaustu. Erika Weissová sa narodila v roku 1933, jej otec sa Volal Samuel, matka Paula, brat Pavel. Rodinu poznačilo obdobie holokaustu v rokoch 1938 - 1945. Prečo ste prišli do Detvy odhaliť tento pamätník? Kvôli všetkým tým, ktorí počas holokaustu zomreli a aj kvôli môjmu otcovi, ktorý zomrel v Osvienčime. Ale aj preto, lebo ma kontaktoval a pozval Jozef Pavlov. Čítala som jeho vysokoškolskú prácu, keď som ju dostala, bola som na počítači do tretej v noci. Môj syn povedal, že je to svätá práca. Čo pre Vás tento pamätník znamená? Viete, vy vidíte v tom pamätník. Ja v ňom vidím tých ľudí... Ako si pamätáte na Detvu? Prežila som tu krásne detstvo. Mali sme obchod, na dvore sme sa hrávali, chodila som na kúpalisko. Matka ma učila v Slatine plávať. Bolo to krásne obdobie. Moje detstvo však skončilo, keď som mala sede rokov. Prečo? Začal sa holokaust. Ako prváčku ma vyhodili zo školy, na chrbát mi našili žltú hviezdu, začalo sa prenasledovanie, obchod nám arizovali. Vášho otca zobrali gardisti do transportu. Pamätáte sa na to? Samozrejme. Ten obraz mám doteraz pred očami. Keď išiel z domu, keď ho brali, vo dverách sa otočil a ešte raz na mňa pozrel. Bola som jeho miláčik. Kupoval mi šaty, brával ma na výlety. Podľa Yad Vashem zomrel v roku 1944 v Osvienčime. Môjmu prvorodenému synovi som dala meno po svojom otcovi - Samuel. Aký bol osud Vás, Vašej matky a brata? Po určitom čase nás matka zobrala z domu preč. Ušli sme v noci a skrývali sa. Ja si nepamätám, kde všade sme boli. Každý z nás bol niekde inde. Keď prišli na to, že sa niekde skrývame, prišla matka v noci po nás a odviedla nás na iné miesto. Pamätám si, že najprv sme boli u otcovej sestry v Martine, potom si pamätám už len na dve posledné miesta - Dačov Lom a Lešť. Skrývanie pre malé dievča muselo byť veľmi náročné na psychiku. Samozrejme. Pamätám si, že keď som bola u jedných, tak keď prišla návšteva, musela som byť skrytá v jame, ktorú vykopali pre mňa. Vaša matka museka byť veľmi silná žena, keď dokázala tri roky organizovať ukrývanie rodiny. Áno bola. Raz, keď sme boli s ňou vonku, bola tam skupina žandárov a poslali jedného, aby matke skontroloval doklady. Zhodou okolností bol z Detvy a matku spoznal. Hovoril jej - pani Weissová, čo Vy tu robíte? A ona mu povedala, radšej nás zastreľte tu, než by ste nás mali dať Nemcom. Jemu opo lícach stiekli dve slzy a pustil nás, že je všetko v poriadku. /*banner*/ Ako si pamätáte na posledné miesta ukrýtu? V Dačovom Lome sme boli u rodiny Piatrovcov. Tam som odháňala muchy, ktoré boli pri posteli ich zomierajúcej dcéry. Pamätám si ešte aj na jej muža, volal sa ďuro Tuhársky. V Lešti sme boli u Peničkovcov. Moja matka si zobrala kôš na chrbát, aby vyzerala ako sedliačka. Počula fujaru a šla za tým zvukom. Keď prišla k Danielovi Peničkovi, povedala mu, som Židovka a hľadám miesto - úkryt pre svojho syna. On povedal, dobre, priveďte ho. Tu sme boli až do oslobodenia - v marci 1945. Boli sme spolu po takmer troch rokoch. Boli to veľmi dobrí ľudia, málo je takých. Riskovali veľa, svoj život, aby nás zachránili. V roku 1997 dostali ocenenie Spravodlivý medzi národmi. Aj teraz, v nedeľu som bola s Božkou Širokou, dcérou od Daniela a zaspomínali sme spolu na to obdobie. Na ich pamiatku si aj môj brat Pavel, zmenil priezvisko z Weiss na Lešťan. Po vojne ste sa vrátili do Detvy? Áno. Povedali nám, že sa otecko vrátil, ale keď sme prišli, nenašli sme ho. To vtedy sa nevedelo ešte, že čo sa stalo. Potom sme boli v Lučenci, chodili sme tam s bratom do školy a mamička si otvorila obchod s bielizňou. Od kedy žijete v Izraeli? V roku 1949, som s detskou skupinou cez Taliansko vycestovala do Izraelu. Žili sme v kibucoch, bola som v armáde a vyučila som sa za zdravotnú sestru. Keď sme tam prišli, nebolo tam nič, len piesok a kamene. A dnes je Izrael krásny, my sme ho vybudovali. Mám tam dve deti - synov Samuela a Dorona a šesť vnúčat. Ako vnímate rast extrémizmu na Slovensku? Je to na Vás, či to bude alebo nie. Musíte si deti vychovávať. U nás všetky deti, keď majú 17 rokov idú do Osvienčimu. Holokaust sa u nás v Izraeli už nikde nestane, ale dajte si pozor, aby sa to nestalo u Vás. Aké si odnesiete spomienky na Detvu? Bolo mi tu výborne, všetci ľudia boli ku mne milí. Jozef sa mi postaral o celý program - páčilo sa mi vyšívanie krivou ihlou (u pani Smilekovej) aj fotenie v kroji (v Bian Studiu), penzión kde som bola bol krásny, stretla som sa s ľuďmi, čo sme sa kedysi hrávali spolu na dvore. ďakujem za všetko.
Detvu navštívi posledná detvianska Židovka (84 r.), priletí z Izraela
20. mája 2017 na niekoľko dní navštívi Detvu Veronika Engelová (Erika Weissová). Je poslednou rodáčkou zo židovskej komunity z nášho mesta, narodila sa v roku 1933. Rodina Weissovcov sa skladala zo štyroch členov - otca Samuela, matky Pauly, a detí Pavla a Eriky. Pokojné obdobie detstva prerušilo obdobie II. svetovej vojny a 1. Slovenskej republiky. Ich obchod bol arizovaný, rodina bola pripravená o občianske práva, deti vyhodené zo školy pre svoj židovský pôvod. Tragicky sa skončil život otca rodiny, Samuela Weissa, ktorý bol zavraždený v nacistickom vyhladzovacom tábore Osvienčim. Rodiny sa tri roky skrývala na lazoch v okolí obce Lešť. /*banner*/ Počas niekoľkých dní, ktoré strávi pani Engelová v Detve, absolvuje stretnutie s rovesníkmi, diskusie so študentami a verejnosťou. Podľa vlastných slov sa teší najmä na medokýš, ktorý ako dieťa pijávala pravidelne a rada. Teší sa aj na miesta, ktoré sa jej viažu k príjemným spomienkam z detstva. Na zasadnutí MsZ v Detve 2. mája 2017 poslanci jednohlasne odhlasovali osadenie pamätníka obetiam holokaustu v Detve. Ten bude odhalený práve za prítomnosti p. Engelovej. ,,Po niekoľkých rokoch môjho výskumu k regionálnemu holokaustu som náhodou, prostredníctvom pána Eyala Blocha natrafil na Eriku. Vedel som, že po vojne odišla ako tisíce iných do Palestíny, nakoľko tam vznikol v roku 1948 židovský štát. Ale netušil som ešte, že žije. Bude to pravdepodobne posledná príležitosť pripomenúť si s pamätníkom obdobie temných dejín Slovenska, ale aj Detvy. To, že práve ona odhalí pamätník, že vo svojom vysokom veku priletí na Slovensko, je podľa môjho názoru bezpochyby významné.Pre mňa sa Detva stane odhalením pamätníku civilizovaným mestom, ktoré sa nebojí vysporiadať so svojou históriou," povedal Jozef Pavlov.
Tritisíc rokov staré nálezy odkrývajú v Lúčnej štvrti
Podpolianske múzeum sa napriek nepriaznivému počasiu v stredu 1. februára 2017 v popoludňajších hodinách zaplnilo asi sedemdesiatkou priaznivcov archeológie a histórie. A opodstatnene, nakoľko avizovaná téma odbornej prednášky bola nanajvýš pútavá a aktuálna. Pustý hrad a Detva v kontexte aktuálnych archeologických výskumov - tieto témy už dlhšie rezonovali tak v širokej laickej i odbornej verejnosti, preto pracovníci Podpolianskeho múzea už dlhší čas plánovali pozvanie prednášajúcich, ktorí sú nielen špičkovými odborníkmi v danom odbore, ale majú za sebou aj dlhoročný výskum v tunajšom regióne. Pozvanie na spomínanú prednášku prijali Ján Beljak z Archeologického ústavu Slovenskej akadémie vied (SAV) v Nitre, vedúci vysunutého pracoviska vo Zvolene a docentka Noémi Beljak Pažinová, vedúca Katedry archeológie Univerzity Konštantína Filozofa v Nitre. Ako zdôraznila, sledovanie zemných prác v súvislosti so stavbou rodinného domu na parcele č. 7381/27 v katastrálnom území Detva prinieslo archeologické doklady osídlenia v časti Lúčna štvrť. Uviedla, že na mieste stavby boli zachytené štyri archeologické objekty a celkovo nálezy o počte 394 kusov. Odkryli tam hlavne kolové jamy, ktoré mohli tvoriť súčasť kolovej konštrukcie časti zastrešenia hospodársko-výrobnej stavby. Prístrešok slúžil na ochranu piecky, pravdepodobne chlebovej, ktorú sa podarilo identifikovať v značne deštruovanom stave. Z lokality pod vedením Noémi Beljak Pažinovej odobrali aj vzorky hliny, ktoré budú podrobené archeobotanickej analýze. Tá odhalí, či sa na mieste nachádzali aj rastlinné zvyšky. „Podľa pozitívneho výsledku analýzy budeme mať viac informácií aj o strave predkov a environmente osady,“ povedala docentka Beljak Pažinová. Dodala, že niekoľko črepov je možné spojiť a postupne rekonštruovať tvary nádob, z ktorých pochádzajú. Ide hlavne o rôzne misky, hrnce a amfory, šálky. Na mieste sa objavila aj keramika s veľmi kvalitnou čiernou leštenou úpravou povrchu vrátane šikmého i zvislého žliabkovania. Tieto tvary i výzdobná technika je charakteristická pre kyjatickú kultúru neskorej doby bronzovej, starej takmer 3000 rokov. Archeologička v závere podčiarkla, že objavenie pravekej lokality zo záveru doby bronzovej uprostred Detvy poukazuje na veľký význam jej územia začiatkom posledného tisícročia pred Kristom a je svedectvom o intenzívnom osídlení i nížinných, na poľnohospodárstvo využívaných polôh v oblasti Poľany. /*banner*/ Toto novoobjavené osídlenie korešponduje so známym pravekým hradiskom Detva-Kalamárka, vzdialeným od Detvy severným smerom približne 5 km. Kalamárka, táto strategická výšinná lokalita bola prvýkrát osídlená v neskorej dobe bronzovej práve lužickou i kyjatickou kultúrou, teda rovnakým obyvateľstvom, aké bolo zaznamenané v časti Lúčna štvrť. V kontexte nálezovej situácie nížinná osada v časti Lúčna štvrť mohla slúžiť ako hospodárske zázemie hradiska na Kalamárke. Ako s potešením prijalo vedenie Podpolianskeho múzea, Noémi Beljak Pažinová informovala, že po zdokumentovaní nálezov z Lúčnej štvrte uvažuje v rámci legislatívy o ich premiestnení do Podpolianskeho múzea v Detve. Archeologička s Podpolianskym múzeom spolupracuje od roku 2012. Vďaka spolupráci Podpolianskeho múzea s docentkou Beljakovou boli už predtým zdokumentované náhodné zbery prinesené obyvateľmi z lokalít Kalamárka a Vígľaš. Približne 500 kusový súbor zväčša keramických fragmentov je už dnes v zbierkovom fonde Podpolianskeho múzea. Najkrajšie kusy sú vystavené v rámci stálej expozície Detva v kontexte Vígľašského panstva. Záverečné dotazy publika pre oboch archeológov, Jána a Noémi Beljakovcov, potvrdili očividný záujem o danú problematiku. Na strane prednášajúcich bolo od prvých slov okrem odbornosti cítiť obrovský vklad, lásku k archeológii, nepochybne obrovské pracovné nasadenie a úprimnú snahu zanechať kultúrne dedičstvo tak, aby ho citlivo mohli vnímať aj budúce generácie. Ako povedal Winston Churchil: Čím viac sa pozeráme dozadu, tým lepšie vidíme dopredu… Ostáva veriť, že týmto sa otvárajú nové historické stránky Detvy a že aj ďalší záchranný archeologický výskum bude pokračovať v tomto smere. Text: Renata Babicová Foto: Zuzana Juhaniaková
Knihu Detva v 20. storočí slávnostne uviedli do života
V piatok 25. novembra v kongresovej miestnosti Domu kultúry Andreja Sládkoviča uviedli novú monografiu o Detve, ktorú napísal Mgr. Jozef Pavlov – Detva v 20. storočí. Medzi prítomnými boli viacerí hostia, najvýznamnejší boli z odboru histórie – profesionálny historik a bývalý vysokoškolský učiteľ prof. PhDr. Karol Fremal CSc. a riaditeľ Múzea Slovenského národného povstania PhDr. Stanislav Mičev, PhD. Prvý menovaný je aj recenzentom monografie Detva v 20. storočí. Obaja vzácni hostia otvorili uvedenie knihy do života príhovormi, v ktorých vyzdvihli nové dielo o histórii Detvy a autorovu prácu. Historik Fremal spomínal aj na svoj prvý pobyt v Detve, svoj výskum o partizánskej prehliadke, ktorá sa uskutočnila v Detve, ale aj o prvom stretnutí s Jozefom Pavlovom: ,, bolo to pri 60. výročí SNP, mal som prednášku v múzeu a vtedy ešte žiak základnej školy Jozef Pavlov ma prekvapil svojimi vedomosťami o druhej svetovej vojne a SNP.“ Zároveň dodal, že je dôležité, aby bolo písané čo najviac historických prác, pretože tak je zaručené čo najobjektívnejšie spracovanie histórie, založené na pluralite názorov. /*banner*/ Samotnú prezentáciu obsahu práce už realizoval autor monografie Jozef Pavlov. Dôvod, prečo napísal svoju už druhú knihu v 26. rokoch uviedol nasledovne: ,,Mám rád Detvu, mám rád históriu a to je tá ideálna kombinácia pre napísanie knihy o dejinách Detvy.“ Práca na monografii Detva v 20. storočí trvala vyše jedného roku a sú v nej spracované takmer všetky známe archívne materiály o Detve v období rokov 1900 – 2000. Uvedená práca nie je posledným autorovým počinom v oblasti regionálnej histórie: ,,už teraz mám rozpracovanú prácu o okrese Zvolen v rokoch 1938 – 1945. Ďalším nápadom, je spracovať históriu podpolianskych obcí všeobecne v 20. storočí.“ Po prezentácii obsahu monografie nasledoval predaj, autogramiáda a banket. Autor venoval niekoľko kníh aj Podpolianskemu múzeu a Mestskej knižnici K. A. Medveckého: ,,Ďakujem Jožkovi za výtlačky knihy pre našu knižnicu, ktoré obohatia regionálnu literatúru,“ povedala vedúca knižnice Tatiana Bérešová. Knihu si môžete objednať v prípade záujmu na telefónnom čísle 0918203905, alebo zakúpiť v predajniach: kníhkupectvo Tulipán, Parta , Detvianske ľudové umenie, Podpolianske múzeum. Cena monografie je 15 eur.
V piatok uvedú novú knihu Detva v 20. storočí
Už tento piatok 25. novembra 2016 o 17:00 v kongresovej miestnosti Domu kultúry AS v Detve uvedú novú knihu o histórii Detvy. Monografia Detva v 20. storočí mapuje dejiny mesta v rokoch 1900 - 2000. V búrlivom storočí bola Detva súčasťou viacerých štátnych útvarov, pod vplyvom viacerých ideológií, zažila najväčšie zmeny v doterajšej takmer 400 ročnej histórii, ktoré určili jej charakter vývoja. Publikácia okrem vedecky spracovaného archívneho výskumu prináša aj unikátny fotografický materiál. Novú knihu Mgr. Jozefa Pavlova recenzoval známy historik prof. PhDr. Karol Fremal, CSc. Cena novej publikácie je 15 eur, na slávnostnom uvedení si ju môžete zakúpiť za akciovú cenu 10 eur. /*banner*/
Nacistické represálie na Podpoľaní 2: Umučenie a poprava Detvanov na cintoríne
Prinášame vám druhý diel nového cyklu DTonline.sk - nacistické represálie na Podpoľaní. ,,Som presvedčený, že nesmieme zabúdnuť na to, čo sa stalo pred vyše 70 rokmi. Lebo ak zabudneme, tak všetky obete zhubnej ideológie akou je a bol národný socializmus boli zbytočné. Nie je to klišé, keď sa hovorí, že oni zomreli, aby sme my žili. Platí to aj o obetiach mučenia či masových vrážd. Pretože sú mementom toho, čo nacizmus predstavoval - antihumanitu, brutalitu a krutosť," hovorí historik Jozef Pavlov. Druhý diel cyklu sa bude venovať umučeniu a poprave Detvanom gestapom na detvianskom cintoríne. /*banner*/ V januári sa odohrala veľká tragédia v Detve. Ukrajinský SS-ák v úlohe konfidenta navštívil v dňoch 8.-10. januára 1945 niekoľko domov a snažil sa získať informácie o partizánoch, pretože údajne chcel s nimi bojovať proti Nemcom. Ján Tršo Bánik st., 70 ročný starec konfidentovi uveril a prezradil niekoľko chlapov, ktorí bojovali v Povstaní. Poslal svojho syna Jána Trša Bánika ml. po Štefana Hanusku. K Jánovi Tršovi Bánikovi st. prišli spolu so Š. Hanuskom aj ďalší bývalí povstaleckí vojaci. Š. Hanuska v rozhovoroch z konfidentom vytušil najmä vďaka jeho vtieravosti a nepresnostiam, že im hrozí nebezpečenstvo. Chlapi sa dohodli, že ujdú, ale nakoľko bola nedeľa, dohodli sa že ujdú až v pondelok. Večer pred polnocou spravilo gestapo raziu v domoch a zaistilo Š. Hanusku, Mikuláša Hanusku, Jána Hanusku, Pavla Mojžiša, Mikuláša Suju, Jána Trša Bánika ml. a Jozefa Odzgana. Š. Hanuskovi sa podarilo v hostinci, kde boli väznení rozviazať, premôcť nemeckého strážnika, postreliť ho a ujsť. Ostatných 18. januára na detvianskom cintoríne Nemci zabili. Po vojne bol Ján Tršo st. obvinený zo zrady a udania zavraždených. Súd ale zastavil konanie voči nemu, nakoľko Ján Tršo st. neudal mená dotyčných zo zlomyseľnosti, ale zo stareckej dôverčivosti. Dôkazom toho bolo aj to, že udal aj meno svojho syna a Nemci ho zavraždili tiež. Navyše, podľa súdu, zavraždení v ústnom styku s ukrajinským konfidentom sa sami prezradili v mnohých okolnostiach, čím si sami zavinili zaistenie gestapom. S týmto rozsudkom sa nevedela zmieriť matka bratov Hanuskovcov, Anna Hanusková, rod. Lapínová. Jej nesúhlas oblastný Zväz partizánov na Slovensku. Toto je ďalší príbeh z obdobia, kedy Podpoľanie trpelo pod jarmom nemeckej okupácie. Nabudúce prinesieme príbeh zajatých a zabitých amerických letcov, ktorí sa ukrývali v Piešti.
Nacistické represálie na Podpoľaní 1: Mučenie detvianskej Židovky Fridy Kohnovej
Zdá sa, že na minulosť čoraz viac zabúdame. Na minulosť bolestivú, tragickú, nemorálnu. Preto si musíme naďalej pripomínať neľudské zverstvá, aby sa nikdy znovu neopakovali. V novom historickom cykle DTonline.sk budeme prinášať osudy ľudáckych a nacistických zverstiev z čias 2. svetovej vojny. Prvý príbeh sa bude týkať Frideriky Kohnovej. Friderika Kohnová, rodená Deustchová sa narodila v roku 1879 v Lučenci. Vydala sa za detvianskeho obchodníka Alexandra Kohna, spolu mali sedem detí: Alžbetu (1896), Ruženu (1897), Alicu (1900), Annu (1902), Pavla (1906), Ladislava (1909) a Magdalénu (1911). V 30. rokoch sa stala Friderika vdovou. Pre Židov sa situácia čoraz viac dramatizovala. Stali sa nepriateľom číslo JEDEN. V roku 1938 prišli do Detvy bývať Alica Deutschová, r. Kohnová aj so svojim manželom Dr. Zigmundom Deutschom. Dr. Zigmund Deutsch bol vdove Friderike Kohnovej, r. Deutschovej zaťom a zároveň nevlastným bratom. Manželia Deutschovci žili vo Viedni a zdá sa, že do Detvy prišli k rodine bývať po Anšluse Rakúska. Podľa Júlie Kunovskej - Fridinej vnučky, dcéry LAdislava, v tomto roku emigroval do Veľkej Británie aj brat jej otca, Pavel Kohn. /*banner*/ Počas slovenského štátu rodina trpela všetkými zákonnými represáliami. Rodine zobrali majetok - najvýnosnejší a najkvalitnejší obchod v Detve, celé hospodárstvo, hnuteľný a nehnuteľný majetok. Odobrali im pasy, vodičské preukazy. Vďaka prezidentskej výnimke dcéry Alžbety Schmiedlovej, rod. Kohnovej bola pred deportáciami v roku 1942 uchránená aj samotná Frida, nakoľko sa na ňu sťahovala ochrana. Ladislav Kohn bol vďaka zamestnaniu uchránený tiež. Rodine pomohol aj katolícky kňaz zo Zvolenskej Slatiny, Ľudovít Veselý. Viacerých členov rodiny pokrstil, aj keď toto prijatie krstu bolo viac - menej len formálne, v snahe zriecť sa viery a židovskej identity, nakoľko k židovskej otázke sa na Slovensku prikladal význam na základe konfesie, nie rasy. Niektorí členovia rodiny emigrovali do Maďarska, kde žili pod falošnou identitou. Všetko utrpenie rodiny počas rokov 1939 - 1944 boli len predohrou ešte väčšej tragédie. Po potlačení Povstania prebrali moc nemecké okupačné jednotky. Nenávisť a hnev za Povstanie proti Tretej riší boli hlavným impulzom pátrania po Židoch, partizánoch a organizátoroch Povstania. Fridu Kohnovú dolapili v novembri 1944 a doviedli do väznice SD (Sicherheistdienst - bezpečnostná služba). Tu ju mučil a trýznil SSman s prezývkou "zvolenský kat" Robert Wich. Okrem toho, že ju bil, urážal a ponižoval, často sa zabával tým, že ju vytiahol z cely a nútil ju po kamennej dlažbe chodiť po kolenách a nahlas kričať, že je židovská kurva a sviňa. Najväčšou "zábavou" Wicha bolo ale to, že počas chôdze na kolenách jej strieľal ostrými nábojmi nad hlavou. Nakoniec ju priamo on, alebo jeho jednotka ranou do tyla vo veku 66 rokov zavraždili v Kováčovej. Aj príbeh Židovky Fridy Kohnovej je mementom dejín. Nie je to vzdialený príbeh Osvienčimu, Buchenwaldu, či Majdanku. Je to príbeh z Detvy. Nezabudnime naň... autor: Jozef Pavlov
BLOG: Zabudnutá báseň o Detve z roku 1940
Každý z nás pozná úryvky z básne Andreja Sládkoviča - Detvan. Podarilo sa mi však v archíve nájsť aj ďalšiu, pravdepodobne dosiaľ neznámu báseň o Detve s názvom "Detvanom!". Báseň som našiel v novoročnom čísle regionálneho ľudáckeho časopisu Štúrov hlas. Autorom je málo známy emigrantský poet Ján Doránsky. DETVANOM! Máš hrdé čelo Detvy, zbojnícke srdce hôľ, v svojich dňoch s pastiermi fúkaš na fujare, keď mračno zuby cerí, ty päsťou lámeš bôľ, so smrťou odzemok tancuješ bujare... Hoj! Pnieš sa Detva, nad slunce, zeme prach, čo smútok sa volá, sťa pes ti dlaň líže, ku tebe do hôr tmavých, cestu strach, príval stáročí nevyhnal Boha z chyže. Hruď horou zarástla Ti a srdce ako zvon, s pesničkou vatry i dnes na zboj choď, do svalov rodu bujnou živicou vteká Hron, a mater s úsmevom chlapov z žuly rodí. Tni ďalej valaškou, hoj!, naďalej sťa česť zlaté zlato, buď ďalej vlasti pýchou a ďalej k hrude lni, s tebou víťazne, Detvan náš, ruku na to! /*banner*/ Uvedená báseň je poeticky ťažká, ale vystihuje to, čo si mnohí Slováci na Detvanoch vážili a obdivovali - silu, spätosť s prírodou, vlastenectvo. Ján Doránsky sa narodil v roku 1911 v Trstenej. v rokoch 1921 – 25 študoval na gymnáziu v Trstenej, 1925 – 29 v Trenčíne, 1929 – 31 na Právnickej fakulte UK v Bratislave, ktorú nedokončil. Po absolvovaní notárskeho kurzu pôsobil ako notár na viacerých miestach (v Slatine nad Bebravou, na Orave, v Ubli a i.), od roku 1939 pracoval na kultúrnom a osvetovom oddelení Ministerstva národnej obrany v Bratislave, 1942 redaktor Slovenského vojska, 1943 Slovenského vojaka, 1944 – 45 vedúci kultúrneho a propagačného oddelenia Domobrany, redaktor Stráže vlasti. Na jar 1945 odišiel do emigrácie, žil v Rakúsku, Bavorsku, Taliansku (Assisi, Rím), od r. 1949 sa usadil v Kanade (Montreal), do r. 1955 redaktor a vydavateľ Domobrany. Literárne sa prejavoval už počas stredoškolských štúdií, debutoval novelou Deti biedy (1934) a na Slovensku ešte stihol vydať divadelnú hru Novou cestou (1939), v emigrácii vydal knihu Sto epigramov (1971), výber z exilovej poézie Od splnu po zatmenie (1972). Viacero literárnych prác zanechal v rukopisnej podobe. Zomrel v Montreale v roku 1973. autor: Jozef Pavlov
