s DTonline.sk

História

  • Juraj Fekiač – prominentný regionálny ľudák

    Juraj Fekiač – prominentný regionálny ľudák

    Dlhoročný starosta, významný regionálny ľudák, prostý roľník - aj to bol Juraj Fekiač.  Svoj život politicky a verejne spojil so stranou rímskokatolíckeho kňaza Andreja Hlinku – Slovenskou ľudovou stranou. Tento fakt nie je ničím výnimočným, nakoľko hodnoty ružomberského politického toreádora Hlinku mu boli blízke. Ide najmä o národnú, katolícku a sociálnu politiku konzervativizmu. Juraj Fekiač patril k zakladateľom SĽS v Detve a na Podpoľaní. Prvé roky slobodnej 1.ČSR patrili v politicky nevyspelom Slovensku k veľmi búrlivým. Verejné ľudové zhromaždenia politických strán sa často strhli do otvorených bitiek a nepokojov. Práve preto SĽS zriadila poriadkovú službu – tzv. Rodobranu (skutočné úmysly Vojtecha Tuku s ňou, ako jej hlavného zakladateľa však boli iredentistické v prospech Maďarska). Juraj Fekiač stál na čele detvianskych rodobrancov, ktorí v regióne robili ochranku A. Hlinkovi počas jeho verejných ľudových zhromaždení. Tu sa ich vzájomné priateľstvo a kontakty utužili. Hlavnými politickými spojencami a osobnými priateľmi Juraja Fekiača boli detviansky dekan Ján Štrbáň a rechtor Martin Valent. Práve s nimi v úzkom spojení koordinoval ľudácke hnutie  v Detve a po zisku politickej moci v samospráve aj chod veci verejných v mestečku pod Poľanou. Medzníkom v jeho politickej kariére bol rok 1927, keď sa stal detvianskym starostom. V rámci svojich funkčných období počas 1. ČSR sa mu napriek zlým finančným, hospodárskym a sociálnym podmienkam podarilo realizovať v Detve značné investičné projekty: ,,za spolupráce vedúceho notára Jozefa Rónu za osem rokov vystaval v detvianskom chotári 32 km obecnej cesty, ktoré spájajú lazy s Detvou a previedol cez celú obec reguláciu potoka Detvianky nákladom za 650 tisíc korún. Je v každej národnej, kultúrnej a národohospodárskej inštitúcii popredným členom. Chápe veľkú dôležitosť vystavania ľudových škôl na lazoch, meštianky v Detve a húževnate pracuje za uskutočnenie týchto. Je ozaj ideálnym starostom doby dnešnej a v každom ohľade rozvážnym a poctivým. Presvedčený je a presviedča aj druhých, že len autonómiou môže docieliť národ, krajina a štát svoj blahobyt – pracuje za ideály vodcu národa A. Hlinku.“ Uvedený citát z tlačového orgánu HSĽS denníka Slovák je potrebné však brať čiastočne s rezervou, nakoľko hodnotenie straníka straníckym časopisom nie je úplne objektívne. Reálnym stimulom rozvoja Detvy počas 1. ČSR bol práve detviansky notár Jozef Rovný. Juraj Fekiač ako roľník a tvrdý konzervatívec viaceré novoty vnútorne odmietal, resp. sa za ne dostatočne adekvátne nepostavil. Najvýraznejším bodom jeho politického pôsobenia je však nepochybne vybudovanie ľudových škôl v detvianskych lazoch. Iniciatíva však ani v tomto prípade prioritne nešla o neho, ale od vládnej politiky 1.ČSR, ktorú v regióne reprezentoval Školský inšpektorát vo Zvolene v osobe školského inšpektora Rudolfa Sedláčeka. 31. októbra 1935 sa v Detve konalo mimoriadne zasadnutie obecného zastupiteľstva za účasti okresného náčelníka Alexandra Parassina a  okresného školského inšpektora Rudolfa Sedláčeka. Vo svojich prejavoch zdôraznili nespokojnosť s budovaním škôl a vyslovili varovanie, že obecnému zastupiteľstvu hrozí rozpustenie a starostovi Jurajovi Fekiačovi odvolanie a nahradenie vládnym komisárom. Progresívny obecný notár Jozef Rovný podporil prítomných hostí a označil toto mimoriadne zasadnutie pre Detvu za historické. Obec mala podľa návrhu memoranda vybudovať do konca roku 1936 päť ľudových škôl na detvianskych lazoch. Starosta Juraj Fekiač však proti návrhu ostro oponoval, pretože ,,hmotné pomery Detvy sú neutešené a v krátkej dobe nie je nádeje na zlepšenie.“ Ďalej uviedol, že v obci je 700 nezamestnaných rodín a roľníctvo je zadlžené vo výške 12 miliónov korún, čo spôsobuje nízke daňové príjmy obce. Na vybudovanie spomínaných škôl bol potrebný rozpočet vo výške takmer 2,1 milióna korún, pričom polovicu mala tvoriť štátna subvencia a polovica mala byť kombináciou vlastných obecných príjmov a komerčných pôžičiek. Požiadavky predstaviteľov štátnych orgánov boli prehnané a nerealistické, avšak mali za následok zdynamizovanie procesu výstavby moderných škôl v Detve. Starosta Juraj Fekiač sa po zásahu štátnych orgánov postavil do čela iniciatívy výstavby ľudových škôl v Detve. Z geografického a chronologického hľadiska Detva vyriešila v rokoch 1928 – 1942 budovy pre štátne ľudové školy v týchto lazoch: Krné, Korytárky, Kostolná a Skliarovo, Piešť I. a Piešť II. Rok 1938 patrí v dejinách Slovenska k zlomovým. V tomto roku vyvrcholil zápas za slovenskú autonómiu vyhlásením autonómie 6. októbra 1938 v Žiline. Negatívnym faktom tohto aktu je to, že sa udial v tieni smrteľného ohrozenia 1.ČSR nacistickým Nemeckom a pokorením krajiny Mníchovskou dohodou a následne aj Viedenskou arbitrážou. Svoju úlohu na scéne dejín v tomto turbulentnom období zohral aj detviansky starosta Juraj Fekiač. Rázovitý región Podpoľania, najmä tradičná a ospevovaná Detva bola známa írečitou slovenskosťou a  katolíckym zázemím. HSĽS mala v obci dominantné politické postavenie.  Z tohto dôvodu hrala v politickom marketingu HSĽS významné miesto a aj preto 11 členov z 35-člennej delegácie, ktorá išla privítať amerických Slovákov nesúcich originál Pittsburskej dohody do Gdyne bolo z Detvy. Miestnu krojovanú delegáciu viedol starosta Juraj Fekiač spolu s Martinom Valentom v sprievode roľníkov. Detvianski četníci vo svojej správe počas plánovania cesty pripisovali účasti Detvanov omnoho väčší význam, než v skutočnosti mala. Podľa ich zistení mal delegáciu osobne prijať Adolf Hitler a Detvanci ho mali prosiť o pomoc ohľadne získania autonómie pre Slovensko. Toto konštatovanie bola buď čistá fabulácia nadriadených orgánov alebo hysterické a nepresné vyšetrovanie. Čestnú úlohu zohrali miestni ľudáci na čele s Jurajom Fekiačom aj počas veľkých osláv 20. výročia Pittsburgskej dohody v Bratislave 5. júna 1938. 18. decembra 1938 sa konali prvé voľby do Snemu Slovenskej krajiny. Volilo sa 63 poslancov jednotnej kandidátky, kde väčšinovo boli zastúpení kmeňoví členovia HSĽS. Snemové voľby mali však ďaleko od princípov slobodných, tajných a demokratických volieb. Občania na protest proti volebnej fraške a nastávajúcim pomerom na Slovensku sa mohli prejaviť iba neúčasťou vo voľbách alebo vhodením  prázdneho volebného lístka do urny. Lídrom jednotnej volebnej kandidátky bol predseda autonómnej vlády Jozef Tiso, dvojkou Karol Sidor a tretím v poradí bol Jozef Sivák. Na kandidátku sa dostal aj detviansky starosta Juraj Fekiač, ktorý bol na pozícii číslo 88. Jeho nominovanie malo opäť skôr symbolický charakter, podobne ako účasť Detvanov na sprievode delegácie amerických Slovákov. Zaiste zohral fakt aj roľnícky a ľudový charakter dlhoročného starostu Detvy a miestneho funkcionára HSĽS. Vnútorná kríza 2. Československej republiky sa aj po politickom vyrovnaní medzi českými krajinami a Slovenskom vo forme prijatia zákona o autonómii v novembri 1938 naďalej prehlbovala. Problémom z percepcie federálnej vlády boli separatistické tendencie ľudáckych radikálov na Slovensku. Vo februári 1939 český federálny minister a generál Alois Eliáš pripravil otvorený vojensko-politický zásah v autonómnej Slovenskej krajine s cieľom zvrátiť pomery na Slovensku. Jeho realizácia v noci z 9. na 10. marca 1939 vstúpila do dejín ako tzv. Homolov puč. V rámci jeho prevedenia bolo na Slovensku približne 300 prominentných ľudákov na niekoľko dní uväznených, medzi nimi aj Juraj Fekiač a to vo väznici Krajského súdu v Banskej Bystrici. Dynamické marcové dní v roku 1939 sa aktívneho prispenia nacistického Nemecka znamenali rozpad 2. ČSR. Výsledkom bolo vyhlásenie samostatného Slovenského štátu 14. marca 1939 a o deň neskôr vytvorenie Protektorátu Čechy a Morava. /*banner*/ Počas 1. Slovenskej republiky mala HSĽS v štáte autoritatívnu moc na všetkých úrovniach. Juraj Fekiač ako spoľahlivý a dlhoročný člen vládnej štátostrany ostal pri kormidle detvianskej samosprávy. Pred ním ako vládnym komisárom obce a od mája 1944 stáli nové úlohy, ale aj dokončenie projektov ešte z čias 1. ČSR (tu máme na mysli budovanie ľudových škôl v Skliarove a v Piešťoch). Medzi nové výzvy patrilo uplatňovanie protižidovskej politiky v meste, organizovanie poľnohospodárskych kontingentov pre systém zásobovania, odvody mladých mužov pre vojnové konflikty s Poľskom a Sovietskym zväzom. Kulminovaním prestíže HSĽS v Detve bola návšteva predsedu vlády Vojtech Tuku a jeho verného spolupracovníka Alexandra Macha v júli 1940. Regionálny ľudácky časopis Štúrov hlas písal o tejto návšteve nasledovné: ,,Naša svojrázna Detva v peknú usmiatu nedeľu, vyzdobená celá detvianskou výšivkou, privítala vzácnych priateľov. Úprimnou detvianskou láskou pozdravil predsedu vlády Dr. V. Tuku a šéfa propagandy A. Macha statný detviansky bojovník Ďurko Fekiač, za rodobrancov pozdravil milých hostí výbojný Jánošík Valent. Naši Detvanci ľahko zo svojho kruhu neprepustili vzácnych hostí. Chudobný detviansky ľud, tiché lazy, chceli počuť mužné slová.“ Počas tejto návštevy vrcholných vládnych predstaviteľov miestna samospráva vymohla arizáciu najbohatšieho židovského podniku vo vlastnícke rodiny Kohn v prospech Potravného družstva.                   Sympatie širokých ľudových más, nevynímajúc Detvu sa od ľudáckeho režimu postupne odvracali. Hlavnými dôvodmi tohto javu bolo prevedenie protižidovských perzekúcií v neľudskej a nespravodlivej forme, ako aj dopady vojny so ZSSR. Osobitným príkladom sklamania Detvanov k ľudáckemu režimu bolo dlhodobé odmietanie a prehliadanie problému výstavby Meštianskej školy v Detve. Neuralgickým problémom detvianskej meštianky bol priestorový problém. Priestorová situácia školy sa zhoršovala. V školskom roku 1943/1944 mala detvianska meštianka už päť tried v piatich miestnostiach v obci: ,,v Chudobienci v dvoch miestnostiach, v dome veľkostatkára Jána Lassovszkého, v dome Petra Ostrihoňa, v bývalom židovskom dome č. 19. Rímskokatolícka cirkev čoskoro požadovala miestnosti v Chudobienci naspäť do svojej držby, čím sa priestorový problém meštianskej školy ešte viac prehĺbil. Politickí predstavitelia Detvy na čele s Jurajom Fekiačom aktívne riešili priestorový problém, aj keď ich dlhodobo vyčerpávala otázka ľudových škôl na lazoch. V januári 1942 odišla do Bratislavy deputácia s memorandom na postavenie novej budovy pre meštiansku školu. Jej členmi boli notár Jozef Rovný, starosta Juraj Fekiač a miestny tajomník HSĽS rechtor Martin Valent. Delegácia za výstavbu nového školského objektu lobovala  na vysokopostavených miestach – u predsedu Snemu Martina Sokola a u ministra školstva a národnej osvety Jozefa Siváka, využívajúc kontakty v rámci HSĽS. Memorandum podpisom podporili prakticky všetky detvianske osobnosti ako dekan Ján Štrbáň, riaditeľ meštianskej školy Gustáv Horváth, miestny veliteľ Hlinkovej mládeže Jozef Gregor, za rodičovské združenie meštianskej školy roľník Jozef Fekiač a úradník Karol Cirák: ,,možno tedy s radosťou konštatovať, že otázka postavenia budovy školy prišla konečne na pretras.“ Napriek tomu, že Detva bola dlhoročne orientovaná na HSĽS, vo veci subvencie na novú budovu meštianskej školy zavládlo po dvoch rokoch od podania žiadosti na MŠANO sklamanie. Viacerí predstavitelia miestnej HSĽS sa v máji 1944 vzdali svojich funkcií a v súvislosti s tým napísali ostrý list okresnému predsedovi HSĽS, poslancovi Snemu Antonovi Šalátovi. Sklamaní detvianski ľudáci kritizovali výstavbu viacerých ľudových škôl vo Zvolene, ale aj novej meštianky vo Zvolenskej Slatine, pričom v Detve ,,je dnes päť tried na štyroch rôznych miestach. K budúcemu školskému roku ukazuje sa potreba otvoriť nové dve triedy. Kde vziať nové priestory?“ Za ďalšiu nespravodlivosť považovali výstavbu novej školskej budovy pre meštiansku školu vo Zvolenskej Slatine. Dôraz svojho sklamania videli Detvania aj v politickej rovine: ,,Kým Zvolen za ČSR dodával 300-400 ľudáckych hlasov, vo Zvolenskej Slatine podobne, Detva ako ľudácke hniezdo dodávala štyri tisíc hlasov. Detva sa ukázala najprednejšou baštou v ľudáckej slovenskosti, vytrvalosti a vernosti. Za tento postoj však je dnes odstrkovaná, odkopnutá, zaznávaná... to je odplata za jej vernosť?“ Uvedené tvrdenia reflektujú veľké sklamanie a rezignáciu nad neriešením naliehavého problému obce a lokálneho školstva. Sťažovatelia kritizovali aj rôzne prekážky kladené detvianskej žiadosti. Úrady v Bratislave sa údajne vyhovárali na nedostatok materiálu a zmarené stretnutie starostu Juraja Fekiača s Imrichom Karvašom, predsedom NÚZ:,, keď tedy jesto železo na stavbu ľudových škôl vo Zvolene, meštianky vo Zvolenskej Slatine a na iné menej potrebné budovy,  nijako nemôžeme uznať, že by nebolo aj na stavbu naliehavo potrebnú, akou je naša meštianska škola.“ Záver listu bol otvorene rebelantský a na miestne pomery mimoriadne tvrdý: ,,Detva je za svoju ľudácku vernosť vysmievaná a zosmiešovaná. Naše skromné prosby putovali do koša, deputácie boli učičíkané a starostu na NÚZ nepustili. Na prípade škôl vo Zvolene a v Zvolenskej Slatine sa preukazuje, že dotieravosťou, neodbytnosťou, kľučkovaním a prípadne zavádzaním údajov a pomastením sa dá docieliť väčší úspech ako pravdou, skromnosťou, vierou a ľudáckou vernosťou. Túto nespravodlivosť nijako nevieme a nemôžeme ospravedlniť a vysvetliť detvianskemu ľudu.“ Škola bola postavená až po vojne v rokoch 1946 – 1948.                           Neistá budúcnosť a obavy pred politickou zodpovednosťou doľahli na Juraja Fekiača. Podľa žandárskej správy z mája 1944 riešil svoje problémy a obavy tak ako mnoho iných Detvanov – alkoholom. V správe sa písalo, že ,,starosta Fekiač a podstarosta Uhrín sa opíjajú denne, každú maličkú prácu robia len pri pohárikoch a preto sú obyvateľstvom nenávidení. Obyvateľstvo je proti vedeniu obce už roky, nie je s ním spokojné. Je potrebné, aby na vedúce miesto obce prišiel muž charakterný a nezištný.“ Každý historický prameň je potrebné hodnotiť kriticky. V hodnotení Juraja Fekiača miestnymi žandármi je potrebné pri jeho negatívnom hodnotení zohľadniť aj angažovanosť miestnych žandárov v odboji a ich odpor proti HSĽS a jej členom.                                                                       Vypuknutím Slovenského národného povstania bol Juraj Fekiač ako exponent HSĽS a vládneho ľudáckeho režimu pozbavený novou povstaleckou samosprávou – Miestnym národným výborom politickej moci. Po potlačení SNP a obsadení obce nemeckými okupačnými orgánmi bol znovu dosadený do funkcie, avšak bez reálnej moci a aj so značnou nechuťou, nakoľko Červená armáda sa k Detve nezadržateľne blížila. V tomto období obecný úrad pomohol viacerým občanom pred nemeckými perzekúciami. Medzi hlavnú agendu patrili otázky riešenie zásobovania a podnetov nemeckej okupačnej správy. Prechodom frontu vo februári 1945 a znovu konštituovaním MNV stratil Juraj Fekiač definitívne politickú moc a z verejného života sa stiahol. Posledné písomné pramene ho uvádzajú ako delegáta dekana Jána Štrbáňa vo veci vyjednávania s už komunistickým MNV o pozemkových otázkach koncom 40. rokov 20. storočia. Autor: PhDr. Jozef Pavlov

    03. marca 2019 20:19
  • V Kriváni si pripomenuli 74. výročie bombardovania tunela

    V Kriváni si pripomenuli 74. výročie bombardovania tunela

    Dňa 25. februára 2019 si  vedenie obce Kriváň pripomenulo tragickú udadalosť zo sklonku 2. svetovej vojny. A to 74. výročie bombardovania Krivánskeho tunela na železnici. Síce obec bola oslobodená už 12. februára 1945, nemecké vojenské velenie v oblasti sa leteckým útokom z 25. februára 1945 snažilo postup sovietskej a rumunskej armády spomaliť, najmä po dopravnej a logistickej stránke. Pri nálete zahynulo 9 mužov a okrem nich dve ženy v blízkom dome. ,,Pripomína nám to pamätník pri železničnej stanici v Kriváni, kde sme sa poklonili ich pamiatke,," povedal starosta obce Imrich Paľko.  /*banner*/

    26. februára 2019 13:09
  • Vo veku 104 rokov zomrel Imrich Kružliak

    Vo veku 104 rokov zomrel Imrich Kružliak

    V sobotu 1. februára 2019 bola zverejnená informácia o úmrtí významnej osobnosti slovenského spoločenského života, rodáka z Detvy – Imricha Kružliaka. Narodil sa v Detve 8. decembra 1914, zomrel v nemeckom Mníchove. Bol činorodou osobnosťou – politik, predstaviteľ slovenského povojnového exilu, kultúrny a osvetový pracovník, redaktor, básnik katolíckej moderny, historik a prekladateľ. Jeho život ovplyvnila krátka okupácia Detvy maďarskou boľševickou armádou v roku 1919. Najvýznamnejšou udalosťou tejto krátkej okupácie boli represie maďarských boľševikov proti katolíkom a kresťanskej viere, čoho vyvrcholením bolo obesenie Antona Prokopa (jeho meno používal v básnickej tvorbe ako pseudonym). Silný antikomunizmus, katolícke a slovenské národne prostredie počas detstva Imricha Kružliaka výrazne ovplyvnilo. Aktivizoval sa v rámci katolíckych študentských spolkov (bol tajomník a neskôr podpredseda Ústredia slovenského katolíckeho študentstva), pričom sa zaradil medzi elitu bratislavského katolíckeho internátu Svoradov. Politicky bol počas 1. ČSR a 1. SR (do vypuknutia SNP) orientovaný na Hlinkovu slovenskú ľudovú stranu.     Vehementne podporoval politiku HSĽS a Andreja Hlinku, odmietal však popri komunizme aj nemecký nacizmus. Bol agilným bojovníkom za slovenskú autonómiu a pozitívne prijal jej vyhlásenie v októbri 1938, neskôr aj deklarovanie slovenskej samostatnosti zo 14.marca 1939. V pre neho priaznivom politickom a spoločenskom ovzduší sa mu darilo v profesionálnej stránke života. V rokoch 1940 – 1943 bol vedúcim Úradu slovenskej tlače, istý čas viedol tlačové oddelenie Úradu propagandy. Významným spôsobom sa naďalej angažoval ako funkcionár v HSĽS. /*banner*/ Prelomom v jeho živote bol opustenie ľudáckej platformy počas horúceho leta 1944. Po vyhlásení povstania opustil Bratislavu a prišiel do Banskej Bystrice, kde sa dal do služieb povstaleckému veleniu. Ako redaktor pôsobil v časopise Bojovník a Národné noviny. Nakoľko bol stále protikomunisticky naladený, aktivizovať sa začal v štruktúrach rodiacej sa Demokratickej strany. Najmä v roku 1946 bol dôležitým predstaviteľom katolíckeho prúdu v inak evanjelickej DS. Bol jedným z činiteľov tzv. Aprílovej dohody, ktorá znamenala uplatnenie pozícii katolíkov v strane. Tento moment bol dôležitý pre vysoké volebné víťazstvo DS vo voľbách v roku 1946. V slovenskej vláde – Zbore povereníkov zastával funkciu tajomníka v Povereníctve SNP pre výživu a zásobovanie. V rokoch 1947 – 1948 vrcholil súboj o charakter štátu, ktorý sa zavŕšil februárovým prevratom. Už koncom roku 1947 bol obvinený políciou pod kontrolou KSČ z protištátnej činnosti, no bol čoskoro prepustený. Bývalý exponovaný ľudák a predstaviteľ DS v roku 1949 emigroval do Rakúska. Od roku 1951 pôsobil a žil v nemeckom Mníchove, kde viedol kultúrnu redakciu protikomunistického rádia Slobodná Európa. Angažoval sa aj exilovom odboji – tzv. Bielej légii. V spolkoch zahraničných Slovákov sa významne angažoval až do vysokého veku. Neopomenul ani strešnú organizáciu slovenského politického exilu a to Svetový kongres Slovákov. Po Nežnej revolúcii sa vrátil znovu na Slovensko. Ako odporca spoločného štátu s Čechmi podporoval snahy o vznik samostatnej demokratickej Slovenskej republiky. Po roku 1993 bol poradcom slovenského prezidenta Michala Kováča. V rokoch 1992 – 1995 bol členom predsedníctva Matice Slovenskej, ktorá v tom čase bola silne nacionalistická a snažila sa vehementne rehabilitovať obdobie 1. SR.        LINK na ďalšie informácie o Imrichovi Kružliakovi. - http://www.uszz.sk/sk/stranka/4644/do-vecnosti-vo-veku-104-rokov-odisiel-imrich-kruzliak-vynimocna-osobnost-slo text: PhDr. Jozef Pavlov  

    03. februára 2019 22:00
  • Unikátny nález dýky z doby bronzovej v Hriňovej

    Unikátny nález dýky z doby bronzovej v Hriňovej

    Dňa 9.10.2018 bola v meste Hriňová objavená unikátna bronzová dýka na brehu potoka Slanec. Z priebežného odhadu a porovnania s podobnými nálezmi na Slovensku možno predpokladať, že dýka pochádza z mladšej, alebo strednej doby bronzovej a môže byť tak stará 3200 až 3600 rokov. /*banner*/ Bližšie datovanie a informácie poskytne až podrobnejší výskum pamiatkových úradov. Ide tak o najstarší nález na území nášho mesta, ktorý môže významným spôsobom odhaliť nové historické súvislosti regiónu. Mladší nález rímskych mincí pochádza z 1. stor. n. l. Bronzová dýka sa zachovala v takmer nepoškodenom stave a bola odovzdaná Krajskému pamiatkovému úradu v Banskej Bystrici, ktorý vykoná následnú dokumentáciu a kroky vyplývajúce zo zákona o ochrane pamiatkových predmetov. Touto cestou sa chceme poďakovať poctivému nálezcovi z Hriňovej, ktorý nález ohlásil. Podobne ako iným nálezcom archeologických predmetov, aj jemu vzniká nárok na finančnú odmenu. 

    15. októbra 2018 15:29
  • Určite navštívte hrad Ľupča...

    Určite navštívte hrad Ľupča...

    Musíme zistiť, kým sme boli, aby sme pochopili, kým sme – povedal svojho času archeológ a bádateľ Heinrich Schliemman... Touto známou a nadčasovou vetou vetou uviedla vedúca múzea Renata Babicová ďalšiu prezentáciu z cyklu odborných prednášok z oblasti histórie, archeológie a pamiatkovej obnovy v piatkové popoludnie 20. 4. 2018.V dnešnej časti sa podpolianskej verejnosti predstavil v plnej kráse hrad Ľupča, ktorý je príkladnou ukážkou pamiatkovej obnovy a uchovávania nášho kultúrneho dedičstva, na čom má  od roku 2002 nepopierateľnú zásluhu hlavne súkromný majiteľ Železiarne Podbrezová, a. s. Predstaviť hrad Ľupča sa pracovníci múzea rozhodli z viacerých dôvodov.  Nielen preto, že cyklus prednášok je zameraný tematicky aj na oblasť hradov, hradísk v rámci širšieho regiónu, ale aj preto, že k blízkemu Ľupčianskemu panstvu vedú aj nitky podpolianskej histórie. Uhliari z Ľupčianskeho panstva sú spomínaní aj v prvej písomnej zmienke o Detve v roku 1638, hrad Vígľaš spolu s hradom Ľupča boli obľúbeným miestom pobytu uhorských panovníkov a rovnako oba hrady od prvej polovice 15. storočia patrili k rozsiahlym venným majetkom kráľovnej Barbory Celjskej – manželky panovníka Žigmunda Luxemburského.                                                                                Dôležitým dôvodom pri výbere témy bolo aj to,  že hrad patrí medzi tých  málo odborne a s citom pamiatkovo obnovených  a najautentickejších hradov vôbec na území Slovenska. Hrad samotný  predstavil súčasný kastelán Vladimír Homola. Na hrade pôsobí síce pomerne krátko - od roku 2012,  ale ako prvý z radu 74 kastelánov pochádza priamo zo Slovenskej Ľupče.  Čo je však prvoplánové, hrad sa dokázateľne stal a je jeho srdcovou záležitosťou, aj keď so širokým spektrom povinností  s hlavným dôrazom na koordinovanie a dozor nad obnovou hradu, odborný výskum,  základnú  údržbu areálu, sprievodcovskú činnosť a početné kultúrno-spoločenské aktivity na hrade. Výsledkom širokej spolupráce odborníkov a dobrého manažovania  je nielen samotná obnova  hradného areálu hradu, ale aj kvalitná  rozsiahla publikácia Hrad Ľupča, klenot Pohronia vo svetle vekov (2017). /*banner*/ Kastelán  interaktívnym a pútavým sprievodným slovom v rámci  precízne pripravenej obrazovej prezentácie detailne predstavil históriu hradu  - jeho búrlivé takmer 800 ročné  dianie v striedaní majiteľov v kontexte regionálnych i širších uhorských (neskôr slovenských) dejín, cez pochmúrne normalizačné roky až do súčasnosti. Pútavými krátkymi videami prešiel stavebný vývoj i pamiatkovú obnovu hradu, ktorá má svoju myšlienku, cieľ a ucelenú koncepciu a je príkladom výbornej spolupráce majiteľa, kastelána a pamiatkových inštitúcií. Ako hradný sprievodca predstavil kastelán publiku aj priestory hradu – v porovnaní s  minulosťou i po obnove, s poukázaním na množstvo odborne reštaurovaných detailov.  Za zreštaurovanie sakristie s úplne zachovaným trámovým stropom zo 17. storočia bola majiteľovi hradu, Železiarňam Podbrezová, a. s., udelená cena Ministerstva kultúry – Kultúrna pamiatka roka 2008. Úprimné poďakovanie za prínosné popoludnie v múzeu patrí nielen kastelánovi hradu za vynikajúcu interpretáciu, ale aj početným skalným priaznivcom múzea, ktorí neobídu tento typ podujatí v múzeu. Citeľne však dlhodobo chýba zastúpenie mladšej generácie, nie všetko sa dá totiž dohľadať na internete. Ľupčianskemu hradu želajme, aby si svoj status klenotu Pohronia udržal, rovnako aj rozumného gazdu. Ostáva si azda len priať, aby sme v rámci Slovenska nachádzali stále viac a viac takýchto pozitívnych príkladov pamiatkovej obnovy (nielen) hradných areálov. Text: Renata Babicová Foto: travelguide.sk 26. 4. 2018    

    30. apríla 2018 22:14
  • Pôsobenie francúzskych partizánov v Detve

    Pôsobenie francúzskych partizánov v Detve

    Horúce leto 1944 prinieslo veľké momenty v priebehu 2. svetovej vojny. Spojenci definitívne porazili Nemcov v Normandii, Sovieti zlikvidovali v Bielorusku nemeckú skupinu armád Stred, spojenci Osi začali prechádzať na stranu Protihitlerovksej koalície. Sami Nemci okolo skupiny plk. Staufenberga sa pokúsili Hitlera zabiť a prevziať moc. Veľké udalosti sa diali aj na Slovensku, kedy astronomicky narastali pod vplyvom frontových a politických udalostí odbojoveé aktivity. Všetko to vyústilo do vypoknutia Slovenského národného povstania.   V Detve  prevzal moc revolučný národný výbor na čele s bratmi Vidiečanovcami koncom augusta 1944. Už v prvých dňoch narukovalo vyše 600 Detvanov do armády a partizánskych zväzkov. Aktívni boli aj sami obyvatelia, ktorí hneď na začiatku Povstania zorganizovali zbierku pre Československý červený kríž. Išlo o potraviny, bielizeň a šatstvo v hodnote 35 tisíc korún. Vojenská správa v obci zabavila pre potreby armády niekoľko vozidiel, hlavne nákladných. Detve sa až do konca októbra vyhli priame frontové boje.     Medzi významné udalosti počas SNP v  regióne patrila aj Prehliadka partizánskych jednotiek v Detve z 1. októbra 1944. Zúčastnili sa jej aj generál J. Golian či predseda SNR K. Šmidke. Z partizánskych jednotiek sa prehliadky zúčastnili príslušníci oddielov 1. čs. partizánskej brigády M . R. Štefánika. Oddiel francúzskych partizánov bol v Detve mimoriadne obľúbený. Od leta 1944 boli súčasťou Veličkovovej brigády, pričom sám veliteľ ich považoval za svoj najlepší oddiel. Jednotke Francúzov velil kpt. Georges de Lannurien. Práve 1. čs. partizánska brigáda M. R Štefánika sa dostala do prvých bojov v strečianskej tiesňave proti Nemcom na prelome augusta a septembra 1944. O bojovej kvalite francúzskych partizánov svedčila aj neustála snaha J. Goliana o transformovanie jednotky na francúzsku légiu a jej priame podradenie veliteľstvu 1. ČSA na Slovensku, s čím P. A. Veličko kategoricky nesúhlasil. Po ťažkých bojoch pri Strečne a ústupe z Turca oddychovali Francúzi na Sliači. V polovici septembra vo zvolenskej povstaleckej nemocnici zomrel tlmočník jednotky Yarmusevsky. ,,Mestské úrady zorganizovali pri príležitosti jeho pohrebu slávnostnú manifestáciu. Zúčastnili sa jej početné delegácie reprezentantov československej armády, skupiny ruských partizánov na Slovensku a delegáti politických strán. 20. septembra boli jednotky odvelené na Hornú Nitru, kde bojovali v ťažkých bojoch od Handlovej až po Jalnú." Z Jalnej do Detvy odišli Lannurienovi partizáni 28. septembra o 19. hod. železničným transportom, štáb odišiel na osobných automobiloch. V spomienkach príslušníkov oddielu je zachytený vrelý vzťah Detvanov k jej príslušníkom: ,,pre francúzsku skupinu je to skutočné uvoľnenie, Detva je bohatá a Francúzi požívajú všeobecné sympatie.“ Podľa ďalšieho pamätníka ,,cirkus s exotickými zvieratami by nespôsobil v dedine takú senzáciu, ako príchod Francúzov. Z počiatku obstávali len deti, potom už aj dospelí zvedavo okukovali a o chvíľu sme boli obklopení hŕbou ľudí.“ 1. októbra 1944 tvorili Francúzi jadro defilujúcich jednotiek počas partizánskej prehliadky. Atmosféru slávnostnej prehliadky približuje spomienka člena francúzskej jednotky Reného Picarda, ,,Detva je odetá do sviatočného rúcha. Slávobrána z lístia, ozdobená československými, ruskými a francúzskymi zástavami, víta bojujúcich. Už od rána sa chlapi i ženy vo sviatočných šatách náhlia do kostola. Na námestí sa tvoria skupinky, starí i mladí sa vyobliekali do krojov. Chlapi, vysokí a svalnatí, akí bývajú drevorubači, držia v rukách klobúky so stuhami... (nasleduje opis mužského a ženského kroja). Teraz už rozumiem poznámke slovenského priateľa: pôjdete do Detvy, do kraja holopupkáčov!“  Po nej bol na ruskom štábe brigády, v miestnom obecnom dome slávnostný obed. Práve tu vznikol z iniciatívy P. A. Velička názov oddielu, batalión – prápor maršála Focha. Francúzsky oddiel počas pôsobenia v Detve bol ubytovaný po častiach v súkromných domoch obyvateľov. ,,Na Detve bol aj spoločenský život. Okrem častých večierkov, ktoré usporadúvali Rusi, chodili niektorí dôstojníci do nášho „salónu“, kde bol aj klavír. Hrávali na ňom Rus Jeršov a náš  Gessely.“ René Picard spomína vo svojej memoárovej knihe aj premietanie ruských filmov.                                             Celkový početný stav jednotky počas pobytu v Detve bol 287 mužov, pričom 197 bolo Francúzov, ktorí boli organizovaní v štyroch čatách. Zvyšný počet boli Juhoslovania a príslušníci slovenskej čaty. Počas oddychového  obdobia v Detve sa rotmajster slovenskej čaty Viliam Hanák oženil s Máriou Markovičovou, sobášiacim bol por. J. Gessely. Svadobná hostina a nie partizánska prehliadka bola podľa francúzskych bojovníkov ,,vrcholnou udalosťou na Detve počas nášho tamojšieho pobytu. Pečené husi boli hlavným jedlom, množstvo vína, vrava a smiech nemali konca.“                                                Okrem bojovej kvality a internacionálneho charakteru bola jednotka batalión maršála Focha kvalitne vyzbrojená. Mala 17 ľahkých guľometov čs. výroby, dva ťažké guľomety nemeckej výroby, 40 samopalov nemeckej, ruskej a americkej výroby, tri protitankové pušky, dva 80 mm mínomety, pušky a 40 pištolí. K tomu vozový park zložený z niekoľkých osobných a nákladných automobilov. 9. októbra boli francúzski partizáni odvelení k Breznu, o deň neskôr zmenili smer nasadenia na obranu južného úseku. Časť bola v okolí Krupiny a v meste, druhá časť ako záloha pri Dobrej Nive. Z bojového denníka oddielu je ich zaradenie málo špecifikované: ,,úloha je veľmi neurčitá, máme strážiť cesty na maďarské hranice. V tomto priestore nejestvuje skutočný front, informácie sú vyfantazírované. Organizovaná obrana Krupiny je vzhľadom na početný stav nemožná“  Je pravdepodobné, že výhrady francúzskych veliteľov museli poznať aj vo velení III. taktickej skupiny. Nechať len slabo obsadený tak dôležitý obranný úsek bolo riskantné. Túto chybu využili Nemci a 19. októbra vnikli do Senohradu, kde rozprášili francúzske jednotky. Časť jednotiek pod velením zástupcu oddielu kpt. Forestiera zaujala improvizovanú obranu v priestore Lom – Záježová – Vígľašská Huta-Kalinka, slovenská čata ustúpila až do Detvy. Ranení partizáni z oddielu boli prevezení do Zvolena. Nemecký útok na Senohrad mal veľmi vážne následky na bojový stav jednotky: ,,muži sú veľmi unavení a demoralizovaní. Cítia, že slovenský odboj sa chýli ku koncu a žiadajú návrat do hôr, aby mohli pôsobiť ako partizáni“ Ešte väčšou ranou pre Francúzov bolo to, že ich veliteľ bol po nemeckom prepade Senohradu nezvestný. Veliteľ 1. Čs. brigády M. R. Štefánika P. A. Veličko ho oficiálne vyhlásil za mŕtveho. Na druhý deň, 20. októbra prišiel G. de Lannurien s puškou v ruke peši do Detvy. Picard si spomína na tento moment nasledovne: ,,Dvíham oči, po ceste ide kapitán de Lannurien. Vrhám sa k nemu a plný radosti ho bozkávam. On je dojatý a hovorí mi: No dobre, dobre, synak. Už si si myslel, že som nebohý?“  Postupne sa v Detve celá jednotka zjednotila, spomienky zachytávajú situáciu v obci: ,,stretávali sme autá, vozy a peších. Všetko smerovalo na Poľanu.“ 25. októbra začal od Pstruše francúzsky oddiel, kde bol zálohou 2. čs. paradesantnej brigády ustupovať: ,,brigáda ustupuje k Lieskovcu. To je koniec organizovaného odboja.“ Jednotka ustúpila na Horehronie, rozdelila sa a prebojovala sa k Červenej armáde. Prvá časť pod velením G. de Lannuriena sa 23. novembra 1944 prebila pri Lučenci k Sovietom, druhá časť neskôr pri Košiciach. Malá jednotka pod velením kpt. Forestiera naďalej pôsobila ako partizánska skupina. 17. a 24. novembra poškodila na území okresu Zvolen dva vlaky a zničila telefónne spojenie medzi Zvolenom a Krupinou. Nemci kpt. Forestiera zajali, vypočúvali v Bratislave a v Banskej Bystrici, kde ho aj zastrelili.    Text: PhDr. Jozef Pavlov (text je súčasťou monografie Okres Zvolen 1938 - 1945).

    24. marca 2018 19:44
  • Pri oslobodzovaní Podpoľania padli stovky Sovietov a Rumunov

    Pri oslobodzovaní Podpoľania padli stovky Sovietov a Rumunov

    Oslobodzovacie boje o Podpoľanie boli dlhé a tvrdé. Priniesli veľké materiálne a ľudské straty. Správa o situácii v okrese Zvolen z februára 1945 hodnotí vývoj: „Všeobecná politická situácia v okrese Zvolen je dosť kritická. Obyvateľstvo je pohoršené z leteckého a delostreleckého bombardovania, ale aj počínaním nemeckých vojakov. Tým sa vyčítajú hlavne náhle domové prehliadky, kedy rekvírujú jedlo a neplatia zaň. Činovníci HSĽS a HG sa vo Zvolene od 28. februára 1945 nezdržujú.“ Správa hovorí aj o tom, že niektoré obce sú už obsadené Sovietmi a nie je možné vykonávať nariadenia vlády. Lepšia situácia nie je ani v tých, kde sú ešte nemecké vojská, pretože tam obyvateľstvo všemožne sabotuje nariadenia bratislavskej vlády.                                                                                                                    Útoky sovietskych a rumunských vojsk v rámci Stredoslovenskej operácie viac-menej kopírovali útoky nemeckých oddielov v októbri 1944. Útoky boli vedené na územie okresu z juhu, juhovýchodu a východu. Nemci vhodne využili na obranu členitý terén a obranné pozície vybudované počas Povstania. Prvou oslobodenou obcou okresu bola koncom januára 1945 Detvianska Huta, posledné boli oslobodené takmer na konci marca 1945.                               Proti sebe stáli jednotky armádnej skupiny Juh a II. ukrajinského frontu. V rámci zväzkov Wehrmachtu to bola 8. armáda, na druhej strane 40. armáda generála F. F. Zmačenka, 53. armáda a zväzky rumunskej I. a IV. armády. ,,Na sklonku januára 1945 sa frontová línia II. ukrajinského frontu pohybovala na čiare Tlmače – Pukanec – Ladzany – Kozí Vrbovok – Močiar – Sihla – Brezno nad  Hronom.“ Sovietske a rumunské vojská stáli na hraniciach okresu Zvolen. Hlavné smery útokov boli z juhu a juhovýchodu. Nemecké vojská, ktoré sa na území okresu Zvolen bránili, boli v sile približne 11 peších divízií. Oproti nim stála veľká prevaha – desať sovietskych streleckých divízií, jedna pevnostná brigáda a 16 rumunských divízií. Oslobodzovanie okresu Zvolen z východu sa začalo obsadením Detvianskej Huty 29. januára 1945 jednotkami 50. streleckého zboru generála V. Merkulova. Sovietske a rumunské vojská z východu začali útočiť na nemecké pozície v Hriňovej. ,,Nepriateľ kládol veľmi silný odpor v priestore na línii Hriňová – Jaseňovo – Klopotovo – až po Poľanu.! Wehrmacht opäť vhodne využil členitý terén na defenzívne boje. Tie v Hriňovej a v okolitých lazoch trvali od 31. januára do 11. februára 1945.                                     Do Detvy prenikali sovietske a rumunské vojská cez pomedzie detvianskych a hriňovských lazov – Riečku, Zánemeckú a Skliarovo. Zároveň sa k nej prebíjali jednotky 51. streleckého zboru generála A. Rumjanceva z doliny Krivánskeho potoka. Nemecký obranný uzol bol hlavne pri obci Podkriváň. Po ústupe jednotiek z Hriňovej hrozilo v tomto priestore dislokovaným nemeckým vojskám obkľúčenie. Po ťažkých bojoch v obci Kriváň sa postupne sťahovali západne od Detvy.                                                                               Prvé sovietske a rumunské vojská prenikli do Detvy 12. februára 1945, obec bola definitívne oslobodená o deň neskôr. Nemecká obrana sa opierala o masív Poľany, obec Dúbravy a pohorie Rohy. Sovietsky tlak na Dúbravy vyústil do ich oslobodenia 19. február, čím sa nová nemecká obrana vytvorila na línii. Očová – Vígľaš – Slatinské Lazy. Po výpade sovietskych vojsk bola obsadená Zvolenská Slatina, čím vrazila medzi nemecké obranné línie klin. Z tohto dôvodu pokračovali sovietske a rumunské útoky na krídla – na jednej strane v smere na Slatinské Lazy, Záježovú a na druhej strane v smere na Očovú.      /*banner*/                   Ťažké boje prebiehali hlavne o Očovú. Boje o obec trvali niekoľko dní. K hranici Očovej sa pechota 230. streleckej divízie dostala už 25. februára, obec bola definitívne oslobodená až 1. marca 1945. Do bojov o obec sa zapojili aj zvyšky 2. čs. partizánskej brigády a partizánskej brigády Za oslobodenie Slovanov, ktoré prečkali zimu na Poľane. V Slatinských Lazoch sa prví rumunskí vojaci objavili 23. februára 1945. Priamo z obce boli nemecké jednotky relatívne rýchlo vytlačené, avšak zaujali obranu na svahoch blízkeho pohoria Korčín. Až po prerazení rumunských vojsk v smere Pliešovce – Záježová, Nemci ustúpili na Môťovú. Prístupy k mestu Zvolen od východu viedli cez obec Lieskovec. Už 8. marca 1945 bola obec oslobodená, ale po následnom nemeckom protiútoku bol v rukách Wehrmachtu až do 12. marca 1945. Obrana východných prístupov k Zvolenu sa zrútila po preniknutí rumunských vojsk do Môťovej 11. marca 1945: ,,týmto manévrom obišli Lieskovec z juhu, nemeckým jednotkám v Lieskovci hrozilo obkľúčenie, preto začali vyprázdňovať obec.“  Boje o okresné mesto Zvolen sa začali útokom z Môťovej na zvolenskú železničnú stanicu 12. marca 1945. Ako prvé sa do mesta prebojovali pluky 133. a 240. streleckej divízie. ,,Priame pouličné boje vo Zvolene sa začali silnou delostreleckou a leteckou prípravou útoku." Mesto bolo oslobodené definitívne 14. marca 1945. Význam dobytia mesta Zvolen ako hospodárskeho centra a dopravného uzla dokazuje aj fakt, že večer 14. marca 1945 bolo na počesť oslobodenia mesta vypálených 12 sálv zo 124 diel v Moskve. Nepriateľ po ústupe zo Zvolena mal stále na okolitých výšinách – Stráž, Bakova Jama a Borová Hora mínometné a delostrelecké jednotky, ktoré viedli rušivú paľbu s cieľom zabrániť sovietskym a rumunským vojskám vytvoriť na Hrone predmostie a pokračovať v útoku na Banskú Bystricu. Po preskupení sovietski a rumunskí vojaci prekročili Hron a 19. marca 1945 viedli útok na Borovú horu, Lukové a Zolnú. Následne boli obsadené obce Hájniky, Rybáre, Sielnica a Veľká Lúka. Obec Sampor sa stala súčasťou nemeckej obrany Banskej Bystrice z juhu na línii Sampor – Hronsek – Badín. Obce Tŕnie a Turová boli v smere postupu sovietskych a rumunských vojsk na Kremnicu. Oslobodili ich 26. marca 1945. Obec Železná Breznica bola poslednou oslobodenou obcou okresu Zvolen – 28. marca 1945.    Mgr. Jozef Pavlov Text je autorským textom z pripravovanej monografie Okres Zvolen 1938 - 1945.

    13. februára 2018 20:02
  • BLOG: Vagačovci sú pre mňa ikonou Detvy

    BLOG: Vagačovci sú pre mňa ikonou Detvy

    Už niekoľko mesiacov pracujem na výskume k rodine Vagačovcov a v širšom zmysle k bryndziarstvu a syrárstvu v regióne okresu Zvolen (v hraniciach z rokov 1923 - 1945). Zmieňovať známe fakty - ktorých je tak či tak málo, v tomto blogu nemienim. Budem sa snažiť načrtnúť doterajší postup, ako aj poodhaliť čiastočne nové zistenia. Ak je Slovensko v rámci svetovej ekonomiky automobilovou veľmocou, tak okres Zvolen bol baštou bryndziarstva a syrárstva.  Predurčili ho na to najmä vhodné prírodné podmienky. Práve sem viedli kroky statuturianskych rodín ako boli Vagačovci, Molecovci, Galbaví a ďalší. A nejde o krátku históriu. Kým Ján Vagač založil v Detve svoju manufaktúrnu výrobňu bryndze v roku 1787, Peter Molec v neďalekej Zvolenskej Slatine v roku 1797. Galbaví prišli do Detvy v 2. polovici 19. storočia. V tomto čase sa výrobe masla a bryndze venoval aj starý otec Eriky Weissovej, ktorá minulý rok odhalila v Detve pamätník holokaustu - Jakub Hermann Weisz. Syrárstvo a bryndziarstvo pre náš región znamenali ohromne veľa. Primárne poskytovali prácu, ale v sutočnosti sú tu evidentné aj ďalšie pozitívne dopady - stimulovanie miestnej ekonomiky, šírenie dobrého mena regiónu, podpora rôznych aktivít (šport, kultúra, cirkev, iné). O to smutnejší je osud, najmä Vagačovej prevádzky, ktorú začiatkom 50. rokov znárodili a následne kvôli centralizácii výroby do Banskobystrických a od roku 1960 Stredoslovenských mliekarní zlikvidovali. Vráťme sa ale späť k Vagačovcom. Je známe, že obchodník Ján Vagač pri cestách na Podpoľanie okúsil a spoznal zvlášny  druh syra z ovčieho mlieka - bryndzu. On však patril medzi prvých, ktorý k nej pristupovali vedeckým spôsobom. A práve v tom bol fenomenálny. Rôznymi omylmi a pokusmi získal novú, trvanlivejšiu existenciu spotrebnej bryndze. Tá sa zásadne líšila od pôvodnej, z domácej výroby. Zaujímavé je však to, že rodinný biznis vydržal v genealogickej línii rodiny desaťročia. Až napokon, syn (Alexander) Jánovho vnuka (Michala) sa začiatkom 20. storočia usadil v Detve natrvalo. Predtým sa rodina vždy vracala na zimu do Starej Turej. Udávajú sa rôzne roky tohto faktu - najčastejšie 1905 a 1908. Potvrdiť sa mi ho ešte nepodarilo. Alexander patril k významným osobnostiam mestečka. Bol autoritou, ktorá sa angažovala v spoločenskom a politickom živote. Koncom prvej svetovej vojny narukoval na srbský front, po vojne bol členom miestnej odbočky Slovenskej národnej rady. V 20. a 30. rokoch sa angažoval ako člen SĽS/HSĽS. Bol ženatý s rodáčkou zo Starej Turej - Antóniou Valovičovou. Spolu mali 4 deti: Štefana, Karola, Júliusa a Máriu. Alexander zomrel pravdepodobne na rakovinu, v marci roku 1934. Jeho prvorodený syn Štefan Vagač prebral podnik. Pod jeho vedením bryndziareň a syráreň rozkvitala. Štefan sa stal významným činiteľom v štruktúrach Bryndziarskeho syndikátu a neskôr Zväzu bryndziarskeho a syrárskeho priemyslu. Podobne ako jeho otec, aj on sa angažoval v politike. Nebol však prívržencom ľudíáctva, ale Agrárnej strany (počas 1. ČSR). Počas Povstania a po oslobodení bol členom Demokratickej strany. Práve jeho podnikateľské a politické aktivity viedli po roku 1948, keď komunisti prebrali moc k jeho pádu. Podnik bol znárodnený, rodina z mesta vyhnaná. Štefan dlhé roky pracoval vo Vlkanovej a dožil v Banskej Bystrici. Veľmi zaujímaví sú aj súrodenci Štefana. Karol bol vynikajúci študent, ktorý absolvoval štúdium na Masarykovej univerzite v Brne. Pracoval ako notár, právnik, štátny radca, sudca a prokurátor. Bol zapojený v ilegálnom odboji počas 1. SR. Vo februári pomohol utiecť vysokým komunistickým funkcionárom KSČ z bratislavského väzenia. V roku 1952 bol súdený spolu so svojim strýkom, Alexandrovým bratom Viliamom, ktorý bol popredným slovenským saleziánom.  /*banner*/ Július študoval Karlovu univerzitu v Prahe, po rozpade 2. ČSR a zavretí vysokých škôl nacistami v Protektoráte Čechy a Morava dokončil štúdium v Bratislave v roku 1941. Bol popredným úradníkom v Slovenskej národnej banke, kde spolu s jej guvernérom Imrichom Karvašom bol zapojený v odboji. Koncom marca 1945 ho zatklo gestapo, zomrel v Mauthausene. Mária Vagačová mala výrazné umelecké vlohy. Hrala na klavíri, krásne spievala a vyštudovala konzervatórium v Liberci. Vydala sa za úradníka Stredoslovenskej banky v Detve - Jána Nemčoka. Ten bol výraznou postavou v Detve (bol veliteľom Hlinkovej gardy, po vojne prešiel aj do štruktúr MNV a KSS). Počas doterajšieho výskumu sa mi podarilo zistiť množstvo nových faktov. Verím, že rôzne archívne fondy, ktoré plánujem tento rok navštíviť, mi odhalia ďalšie. Veľmi vzácne sú pre mňa aj kontakty, ktoré som nadviazal s potomkami Alexandra Vagača. Prvý som nadviazal na Dňoch bryndze minulý rok s Danielom Vagačom - Karolovým synom, ďalej s Dagmar Dressler - dcérou Júliusa Vagača, ako aj - a tento si dosiaľ najviac cenním - so synom Márie Vagačovej - Ondrejom Nemčokom. Telefonicky som v kontakte aj s rodinou Stanislava Vagača, ktorý je synom Štefana, čiže "priamym nástupcom" vlastníctva. Nedostatok faktov mi nedovolí môj výskum vydať vo forme širokej, mnohostranovej monografie. Avšak napriek tomu ju chcem vydať ako rozšírenú recenzovanú štúdiu. Dôvod? Vagačovci sú symbolom, ikonou Detvy a po rokoch "socialistickej ignorancie kapitalistických vykorisťovateľov" si zaslúžia nájsť svoje miesto v dejinách Detvy. Podobne, ako sa mi to podarilo pri problematike detvianskeho holokaustu. Mgr. Jozef Pavlov     

    16. januára 2018 17:06
  • Poučná historická výstava v Dome kultúry - Od Stalingradu do Bratislavy

    Poučná historická výstava v Dome kultúry - Od Stalingradu do Bratislavy

    KC A. Sládkoviča v Detve, pozýva svojich návštevníkov na panelovú výstavu dokumentárnych fotografií Od Stalingradu do Bratislavy, ktorá je vo vestibule Domu kultúry A. Sládkoviča v Detve. Výstava je prístupná do 1. 6. 2017 v čase otváracích hodín a podujatí v priestoroch KC A.Sládkoviča v Detve. Historici v ostatných rokoch naliehavo zdôrazňujú, že v nepokojnom čase rozkolísaných hodnôt je mimoriadne dôležité, aby si ľudstvo pripomínalo zlomové etapy svojej minulosti, nezabúdalo na tragické okamihy dejín a zodpovedne viedlo nastupujúce generácie k primeranej ostražitosti pred neustále prítomnou hrozbou opakovania dejinných katakliziem. /*banner*/ Do tohto kontextu prináleží aj panelová výstava Od Stalingradu do Bratislavy, ktorú pripravilo Veľvyslanectvo Ruskej federácie v SR, Zväz protifašistických bojovníkov SR, Štátne múzeum Stalingradská bitka, Volgogradská mestská samospráva a Univerzitná knižnica v Bratislave.  Počas bojov o slobodnú Bratislavu padlo takmer sedem tisíc vojakov Červenej armády, šesťmesačná bitka o Stalingrad bola zlomovým bodom celej druhej svetovej vojny.

    04. júna 2017 12:31
  • Erika Weissová: Moje detstvo skončilo v siedmich rokoch

    Erika Weissová: Moje detstvo skončilo v siedmich rokoch

    Erika Weissová v utorok 23. mája 2017 odhalila spoločne s viacerými hosťami - historik prof. Karol Fremal, riaditeľ Múzea holokaustu v Seredi Martin Korčok, predseda ŽNO Banská Bystrica Jaromír Wolt, poslankyňa NR SR Viera Dubačová v parku na Partizánskej ulici Pamätník obetiam holokaustu. Erika Weissová sa narodila v roku 1933, jej otec sa Volal Samuel, matka Paula, brat Pavel. Rodinu poznačilo obdobie holokaustu v rokoch 1938 - 1945. Prečo ste prišli do Detvy odhaliť tento pamätník? Kvôli všetkým tým, ktorí počas holokaustu zomreli a aj kvôli môjmu otcovi, ktorý zomrel v Osvienčime. Ale aj preto, lebo ma kontaktoval a pozval Jozef Pavlov. Čítala som jeho vysokoškolskú prácu, keď som ju dostala, bola som na počítači do tretej v noci. Môj syn povedal, že je to svätá práca. Čo pre Vás tento pamätník znamená? Viete, vy vidíte v tom pamätník. Ja v ňom vidím tých ľudí... Ako si pamätáte na Detvu? Prežila som tu krásne detstvo. Mali sme obchod, na dvore sme sa hrávali, chodila som na kúpalisko. Matka ma učila v Slatine plávať. Bolo to krásne obdobie. Moje detstvo však skončilo, keď som mala sede rokov. Prečo? Začal sa holokaust. Ako prváčku ma vyhodili zo školy, na chrbát mi našili žltú hviezdu, začalo sa prenasledovanie, obchod nám arizovali. Vášho otca zobrali gardisti do transportu. Pamätáte sa na to? Samozrejme. Ten obraz mám doteraz pred očami. Keď išiel z domu, keď ho brali, vo dverách sa otočil a ešte raz na mňa pozrel. Bola som jeho miláčik. Kupoval mi šaty, brával ma na výlety. Podľa Yad Vashem zomrel v roku 1944 v Osvienčime. Môjmu prvorodenému synovi som dala meno po svojom otcovi - Samuel. Aký bol osud Vás, Vašej matky a brata? Po určitom čase nás matka zobrala z domu preč. Ušli sme v noci a skrývali sa. Ja si nepamätám, kde všade sme boli. Každý z nás bol niekde inde. Keď prišli na to, že sa niekde skrývame, prišla matka v noci po nás a odviedla nás na iné miesto. Pamätám si, že najprv sme boli u otcovej sestry v Martine, potom si pamätám už len na dve posledné miesta - Dačov Lom a Lešť. Skrývanie pre malé dievča muselo byť veľmi náročné na psychiku. Samozrejme. Pamätám si, že keď som bola u jedných, tak keď prišla návšteva, musela som byť skrytá v jame, ktorú vykopali pre mňa.  Vaša matka museka byť veľmi silná žena, keď dokázala tri roky organizovať ukrývanie rodiny. Áno bola. Raz, keď sme boli s ňou vonku, bola tam skupina žandárov a poslali jedného, aby matke skontroloval doklady. Zhodou okolností bol z Detvy a matku spoznal. Hovoril jej - pani Weissová, čo Vy tu robíte? A ona mu povedala, radšej nás zastreľte tu, než by ste nás mali dať Nemcom. Jemu opo lícach stiekli dve slzy a pustil nás, že je všetko v poriadku. /*banner*/ Ako si pamätáte na posledné miesta ukrýtu? V Dačovom Lome sme boli u rodiny Piatrovcov. Tam som odháňala muchy, ktoré boli pri posteli ich zomierajúcej dcéry. Pamätám si ešte aj na jej muža, volal sa ďuro Tuhársky. V Lešti sme boli u Peničkovcov. Moja matka si zobrala kôš na chrbát, aby vyzerala ako sedliačka. Počula fujaru a šla za tým zvukom. Keď prišla k Danielovi Peničkovi, povedala mu, som Židovka a hľadám miesto - úkryt pre svojho syna. On povedal, dobre, priveďte ho. Tu sme boli až do oslobodenia - v marci 1945. Boli sme spolu po takmer troch rokoch. Boli to veľmi dobrí ľudia, málo je takých. Riskovali veľa, svoj život, aby nás zachránili. V roku 1997 dostali ocenenie Spravodlivý medzi národmi. Aj teraz, v nedeľu som bola s Božkou Širokou, dcérou od Daniela a zaspomínali sme spolu na to obdobie. Na ich pamiatku si aj môj brat Pavel, zmenil priezvisko z Weiss na Lešťan. Po vojne ste sa vrátili do Detvy? Áno. Povedali nám, že sa otecko vrátil, ale keď sme prišli, nenašli sme ho. To vtedy sa nevedelo ešte, že čo sa stalo. Potom sme boli v Lučenci, chodili sme tam s bratom do školy a mamička si otvorila obchod s bielizňou. Od kedy žijete v Izraeli? V roku 1949, som s detskou skupinou cez Taliansko vycestovala do Izraelu. Žili sme v kibucoch, bola som v armáde a vyučila som sa za zdravotnú sestru. Keď sme tam prišli, nebolo tam nič, len piesok a kamene. A dnes je Izrael krásny, my sme ho vybudovali. Mám tam dve deti - synov Samuela a Dorona a šesť vnúčat. Ako vnímate rast extrémizmu na Slovensku? Je to na Vás, či to bude alebo nie. Musíte si deti vychovávať. U nás všetky deti, keď majú 17 rokov idú do Osvienčimu. Holokaust sa u nás v Izraeli už nikde nestane, ale dajte si pozor, aby sa to nestalo u Vás. Aké si odnesiete spomienky na Detvu? Bolo mi tu výborne, všetci ľudia boli ku mne milí. Jozef sa mi postaral o celý program - páčilo sa mi vyšívanie krivou ihlou (u pani Smilekovej) aj fotenie v kroji (v Bian Studiu), penzión kde som bola bol krásny, stretla som sa s ľuďmi, čo sme sa kedysi hrávali spolu na dvore. ďakujem za všetko.          

    29. mája 2017 13:31
  • Rozhovor

  • Michaela Váleková: J...

    Vyštudovala žurnalistiku v Nitre, dnes pracuje v súkromnej spoločnosti v Lučenci. Podobne ako mnohých, aj ju pred rokom zasiahla zákerná vražda novinára Jána Kuciaka a jeho snúbenice Martiny Kušnírovej vo Veľkej Mači. Zasiahla ju o to viac, lebo bol jej učiteľom aj kamarátom. Kde ste sa zoznámili s Jánom Kuciakom? ,,Spoznali sme sa v Nitre na UKF. Obidvaja sme študovali na Katedre žurnalistiky, on bol odo mňa o niečo starší. Keď som ja išla do tretieho ročníka, on nastúpil na doktorandské štúdium. Ten rok ma ešte nič neučil, ale raz nás večer pri pive zoznámil spoločný známy. Vo štvrtom a piatom ročníku nás už potom učil niektoré predmety a bol môj konzultant k diplomovej práci.“   Aký bol Ján Kuciak ako učiteľ? Aké predmety Vás učil? ,,Najskôr nás učil predmet zameraný na politiku a médiá, na presný názov si už nespomeniem. Potom sme s ním mali Investigatívnu žurnalistiku. Učiteľ bol taký, aký by mal byť každý. Kládol dôraz na praktické veci, hovoril nám veci z praxe, bol férový, na nič sa nehral, nič si nepotreboval dokazovať.“ Aký bol ako človek, mimo učebne? ,,Normálny chalan, úplne v pohode. Priateľský, dalo sa s ním porozprávať o hocičom, bola s ním sranda. Vždy každému ochotne pomohol. To, čo o ňom hovoria aj jeho kolegovia alebo čo sa písalo v rôznych článkoch, taký naozaj bol. Nie je to vôbec prikrášlené, ako si veľa neprajníkov myslí.“ Sledovali ste jeho články týkajúce sa káuz ohľadne Mariána Kočnera, Smeru a ekonomickej kriminality? ,,Zvykla som čítať jeho články, aj keď nie vždy všetkému som úplne rozumela. Občas sme sa nejako okrajovo o tom bavili aj v rámci vyučovania Investigatívnej žurnalistiky, ale skôr len v rovine názorov.“ Kde a kedy Vás zasiahla správa o jeho smrti? ,,Bola som v práci. Kamaráti mi poslali link na prvý článok, ktorý o tom informoval. Prišlo mi z toho fyzicky zle, a to som si do vtedy myslela, že sa to deje len vo filmoch. Celý deň som potom bol mimo, vnímala som len tak na polovicu.“ /*banner*/ Aké boli pre Vás prvé dni „po“? Zúčastnili ste sa protestov? ,,Tie dni po som sledovala všetky správy, čítala všetky články, chcela som čo najviac informácií. Z množstva udalostí, čo sa potom diali a vyplávali na povrch, mi bolo zle a stále je. Na protestoch som nebola, z rôznych dôvodov mi to nevychádzalo.“ Poznali ste aj snúbenicu Jána Kuciaka? ,,Nie. Videla som ju len raz, ten večer, keď sme sa s Janom začali baviť. Boli sme v tom istom podniku na malom klubovom koncerte, ja so svojou partiou, on so svojou. Martinu som videla len z diaľky pri ňom. Potom mi už len občas na konzultáciách hovoril, ako spolu prerábajú dom.“ Ako hodnotíte vyšetrovanie dvojnásobnej vraždy doteraz a zadržanie vykonávateľov a A. Zsuzsovej? ,,O tom bolo povedané už veľa. Verím, že polícia na tom maká a chcem veriť ich slovám, že je to na najlepšej ceste k obžalovaniu zadržaných a obvineniu objednávateľa.“ Ján Kuciak sa venoval okrajovo aj témam týkajúcich sa Detvy. Zachytili ste to? ,,Do týchto tém by som pri takomto rozhovore nerada zachádzala. Jeho články som čítala, nenapísal by nič, čo by nemal podložené faktami a overené z hodnoverných zdrojov. O kauzách okolo p. Vrťa som sa s ním nebavila, písali sme si raz len o údajnom kupovaní "cigánskych hlasov" v Detve vo voľbách do VÚC, kedy celý deň "striehol" vonku v určitých detvianskych okrskoch, aby sa presvedčil, či je to pravda.“ Participovali ste určitým spôsobom aj na knihe Umlčaní. Akým spôsobom? ,,Redaktorka Aktualít, ktorá mala na starosti časť knihy "Jano ako učiteľ", ma oslovila, či by som jej k tomu vedela niečo porozprávať. Aký bol Jano učiteľ, ako vyzerali hodiny, ako mi pomohol s diplomovkou... Stretla som sa s ňou jedno letné poobedie, porozprávala jej moje skúsenosti s ním a časť z toho bola nakoniec uverejnená aj v knihe.“ Ako sa bude podľa Vás celá situácia vyvíjať do budúcna? ,,Tak to si netrúfam hádať. Už teraz vidíme, ako sa pohli veci na politickej scéne a v spoločnosti. Nie až tak veľmi, ako by sme chceli, ale aspoň niečo. Verím, že sa mnohým otvorili oči a už ich len tak ľahko opäť neprivrú. Novinárov to nezastrašilo, skôr dostali viac odvahy. Pracujú na odhaľovaní káuz ďalej a dokonca ešte viac. Vzniklo Investigatívne centrum Jána Kuciaka. Ľudia pôjdu opäť do ulíc a budú volať po zmene. Dúfam, že to bude pokračovať minimálne takýmto smerom... A dúfam, že sa celá vražda vyrieši.“ Rozhovor spracoval: PhDr. Jozef Pavlov

  • Absolventka detvians...

    Detvianka Silvia Schmidtová, aktuálne doktorandka v hlavnom meste republiky dosiahla fenomenálny úspech. Získali ste ocenenie Študentská osobnosť roka. Čo to pre Vás znamená a ako Vám to zmenilo život? ,,Ocenenie Študentská osobnosť roka pre mňa znamená veľkú poctu, pretože nominovaných bolo cez 90 mladých ľudí, ktorí svoju prácu robia kvalitne, zaoberajú sa zaujímavými i praktickými vecami a v daných oblastiach vynikajú. Toto ocenenie beriem ako ocenenie práce celého nášho tímu a ako také zadosťučinenie, že tú prácu robíme naozaj dobre. Môj život sa tým ale nejak výrazne nezmenil - stále pokračujem v práci, akurát si pomedzi experimenty musím nájsť čas aj na nejaké rozhovory a reportáže, na čo teda vôbec nie som zvyknutá. Je to však aj možnosť ukázať verejnosti, že na Slovensku sa snažíme robiť naozaj kvalitnú vedu a je tu množstvo šikovných mladých ľudí." Prečo práve výskum nádorových buniek? Ako ste sa dostali k súčasnému štúdiu? ,,K výskumu nádorových buniek som sa dostala už na bakalárskom stupni, v ktorom som študovala odbor biotechnológia. Tento odbor spájal všetko, čo ma bavilo a zaujímalo - matematiku, biológiu a technológie. Keď som sa mala rozhodnúť v akom laboratóriu chcem vypracovať bakalársku prácu, rozhodovala som sa medzi genetickými manipuláciami u kvasiniek alebo skúmaním fotodynamickej terapie u nádorových ochorení. Nakoniec vyhrala "liečba rakoviny" a tam začala moja cesta k výskumu. K súčasnému štúdiu testikulárnych nádorov (rakovina semenníkov) som sa dostala šťastnou náhodou... Po prvom roku doktorandského štúdia na Ústave experimentálnej onkológie BMC SAV prišla ponuka na spoluprácu s Národným onkologickým ústavom, kde jedna z mojich kolegýň v tom čase odchádzala na materskú dovolenku a jej začatý projekt nemal kto prebrať. Vtedy som ešte len začínala a kvôli sťahovaniu celého ústavu do nových priestorov som nemala spravených ani veľa experimentov. Rozhodla som sa pôvodnú tému zmeniť a venovať sa štúdiu testikulárnych nádorov, čo považujem za jedno z najlepších rozhodnutí, aké som mohla spraviť."   Predbehnime čas. Aký je trend a budúcnosť v liečbe rakoviny? ,,Veľký "boom" v súčasnosti zažíva imunoterapia a taktiež snaha o tzv. terapiu šitú na mieru, kde pacientovi na základe určitých znakov jeho ochorenia bude prispôsobená liečba. Myslím si, že toto je niečo, čo bude reálne už v blízkej budúcnosti. Veľa štúdii sa zameriava na testovanie nosičov, ktoré by selektívne vniesli liečivo do nádorového tkaniva a znížil sa tak vplyv liečby na okolité zdravé tkanivo. Práve tu sa ukazuje velký potenciál nanotechnológii. Čoraz väčší dôraz sa však kladie aj na včasnú diagnostiku a hľadanie nových biomarkerov, aby sme toto zákerné ochorenie zachytili včas." /*banner*/ Stále platí, že jedna z najliečitelnejších rakovín je rakovina lymfatickych uzlín a najhoršia pankreasu? ,,Vo všeobecnosti sa to tak asi dá povedať. Musím však zdôrazniť, že aj testikulárne nádory sú veľmi dobre liečiteľné - vieme vyliečiť až cca 90% pacientov a veľmi vysoká úspešnosť liečby je dokonca aj v štádiu, keď má pacient metastázy. Smutné však je, že toto ochorenie postihuje mladých mužov (vo veku cca 15-35 rokov), ktorí majú celoživotné následky. U viacerých typov nádorových ochorení sa postupne liečba zlepšuje. Veľmi ma teší, že aj na Slovensku sa začínajú vedecké tímy venovať tak zákernému ochoreniu ako je rakovina pankreasu. Toto ochorenie má na Slovensku vysokú incidenciu, preto je veľmi dôležité, aby sa mu venovala dostatočná pozornosť. Toto si uvedomujeme aj my a na našom ústave začína veľký medzinárodný projekt, ktorý sa sústredí práve na tento typ rakoviny." Aký je pomer genetiky, vplyvov prostredia a životného štýlu na vznik rakoviny? ,,Toto je dosť zákerná otázka Pri viacerých nádorových ochoreniach je to určite súhra týchto faktorov. Už len taká rakovina pľúc - je vedecky preukázané, že na vzniku sa vo veľkej miere podieľa fajčenie. To je ten životný štýl. Pri iných ochoreniach, napr. rakovina prsníkov, hovoríme o tzv. predispozícii k vzniku tohto ochorenia a to je zas tá genetika." Plánujete ostať vedecky pracovať aj naďalej na SVK, alebo zvažujete odísť ako mnohí? ,,To sa ešte uvidí... Na Slovensku ma drží najmä kolektív a úžasná spolupráca s našimi klinikmi. Ale nebudeme si klamať, tie platové podmienky vedeckých pracovníkov na Slovensku sú naozaj podpriemerné. Počas môjho štúdia som absolvovala dva zahraničné pobyty - v Brne a v holandskom Rotterdame, čiže si viem porovnať pre a proti. Určite by som si rada vyskúšala aj nejakú zahraničnú pozíciu, ale Slovensko je môj domov a tu mám rodinu, takže dlhodobo si to predstaviť neviem." Ste absolventka Gymnázia v Detve, dalo vám štúdium na tejto škole dobre základy? ,,Určite áno. Na vysokej škole som mala spolužiakov zo všetkých kútov Slovenska a myslím si, že som nezaostávala ani za absolventami gymnázii z väčších miest. Touto cestou by som rada pozdravila a poďakovala všetkým mojim učiteľom a profesorom." Bežný človek chápe vedca ako osobu zavretú neustále v labáku. Čomu sa venuje Silvia Schmidtová vo voľnom čase? ,,Ach, tak toto je veľmi mylná predstava. Väčšina z nás má prácu ako hobby, ale zároveň máme množstvo voľnočasových aktivít. Ja dvakrát týždenne chodím na silovo-kondičné tréningy a keď je čas, tak si pridám aj jogu. Večer si s priateľom rada pozriem dobrý dokument či seriál, alebo zájdem s kamoškami do kina, či na dobrú večeru. Rada cestujem a spoznávam nové miesta, takže vždy keď je príležitosť, tak sa z Bratislavy snažím ujsť." Rozhovor spracoval PhDr. Jozef Pavlov

  • Rozhovor s managerom...

    O minulosti, súčasnosti, ale aj budúcnosti futbalu v Hriňovej sme sa porozprávali s Miroslavom Hanesom.  Akú funkciu vykonávate v klube MFK Spartak Hriňová ? Čo všetko obnáša ? V klube som oficiálne vedený ako ISSF manager, no v skutočnosti robím všetko - príprava každého majstrovského zápasu - nahrávanie zápasových súpisiek, zabezpečenie kamerovania zápasu, potom nahrať video zo zápasu na internet, zabezpečiť dopravu a stravu na zápasy, zrealizovať prestupy a hosťovanie hráčov, zabezpečiť nové registračky pre nových hráčov, a ešte mám na starosti dorastenecké mužstvo ako "tréner a vedúci mužstva".  V koľkých rokoch ste navštívili prvý zápas Spartaka? S kým ste naň išli  pozrieť ? Neviem či to bol prvý zápas, ale dodnes si pamätám na zápas v roku 1976, keď sa oficiálne otváral futbalový štadión MFK Spartak v Hriňovej. Súperom našich bol Inter Bratislava s hráčmi ako Petráš, Jurkemik, Levický ...... Hriňová prehrala 2-8. Určite som bol na zápase s mamou, lebo otec v tom zápase hral za Hriňovú.  Na hriňovskom futbalovom štadióne sa 28. októbra 2018 uskutočnilo spomienkové podujatie pri príležitosti 70. výročia založenia futbalu v Hriňovej. Kto sa o vznik futbalu v Hriňovej pričinil ? Aké úspechy si klub počas svojej 70 – ročnej existencie pripísal ? Presne neviem, kto sa o vznik futbalu v Hriňovej zaslúžil, hoci som sa snažil aj ja zistiť viac o vzniku futbalu v Hriňovej. V 70 - ročnej existencii klubu bolo najväčším úspechom účinkovanie v Krajských majstrovstvách (terajšia III. liga), kde boli súpermi nášho klubu mužstva Rimavskej Soboty, Lučenca, Fiľakova, Čadci, Dolného Kubína, Zvolena, Podbrezovej a na niektorých zápasoch bola návšteva až 1800 divákov.  Ktorých známych hráčov klub vychoval ? Klub vychoval viacej známych hráčov, no myslím, že najďalej to dotiahol Peťo Očovan, ktorý hrával vo Francúzsku, Škótsku, Česku. Ďalej Maťo Kulich, Jano Tršo, Mário Michálik, Jožko Vreštiak, ktorí hrávali najvyššiu súťaž. V sezóne 2005/2006 klub účinkoval v III.  triede oblastného futbalového zväzu Zvolen. Čim to bolo spôsobené ? V III. triede začínalo mužstvo v sezóne 2005/2006 po tom, čo sa v sezóne 2002/2003 neprihlásilo do žiadnej súťaže a muselo začať od poslednej súťaže, a postupnými krokmi sa dostalo až do IV. ligy. Aká je v súčasnosti filozofia a ciele klubu ? Spolupracujete užšie s niektorými klubmi z regiónu ? Cieľom klubu je zotrvanie "A" mužstva v IV. lige a postupne zapracovať do mužstva našich odchovancov, prípadne futbalistov s okolitých dedín. Klub by nechcel ísť cestou angažovania zahraničných hráčov, ako to je v mnohých kluboch 3 - 4. ligy. Užšie nespolupracujeme so žiadnym klubom, no dobré vzťahy máme s Kriváňom a Detvou.  Hneď druhé kolo IV. ligy sa nieslo v znamení Podpolianskeho derby. Spartaku sa podarilo otočiť nepriaznivý vývoj zápasu a derby ukoristil vo svoj prospech. Mávajú zápasy s Detvou pre vás špecifický náboj ? Každé susedské derby má špecifický náboj a tak isto aj náš zápas s Detvou. Hráči, funkcionári a aj diváci sa navzájom poznajú a vládne medzi nimi zdravá rivalita a podpichovačky.  /*banner*/ V predposlednom jesennom kole hráči áčka nenastúpili na druhý polčas zápas proti Kováčovej. Čo vás k takémuto rozhodnutiu viedlo ? Túto otázku by bolo treba položiť trénerovi a vedúcemu mužstva, ktorí boli s mužstvom na zápase. Na zápas z rôznych príčin išlo len 11 hráčov a Peťo Čipčala musel ísť cez polčas do práce. Ďalší dvaja mali cez polčas zranenia a do druhého polčasu nenastúpili. A - mužstvo ukončilo jesennú časť na 11. mieste so ziskom dvanástich bodov. S umiestnením spokojný ? Máte už vyhliadnuté nejaké posily, ktoré by mohli rozšíriť káder Spartaka ? Určite s umiestnením nie sme spokojný. Po veľmi dobrom začiatku nastali staré problémy - dochádzka na tréningy a na zápasy. V niektorých zápasoch nám chýbalo trochu šťastia, keď sme neboli horším mužstvom. Veľkou stratou bolo aj zranenie jedného z kľúčových hráčov Jakuba Marcineka v 3. kole, ktorý pre zranenie vynechal celú jesennú časť. Nejaké posily máme už vytipované, ale prestupové obdobie začína až 1. januára a preto sa veľa vecí ešte môže zmeniť. Najlepšie z hriňovských nádejí sa darilo v jesennej časti mladším žiakom, ktorí počas nestratili  ani bod, čo im  vynieslo titul jesenného majstra. Starší žiaci obsadili so ziskom deviatich bodov, no s horším skóre 10. miesto a dorastenci sa so štrnástimi bodmi umiestnili na rovnakej priečke. Čím vás mládežníčke mužstvá potešili a čo mohlo z vášho pohľadu byť lepšie ? Najviac nás potešili mladší žiaci, ktorí bez straty bodu suverénne vyhrali III. ligu skupinu "C".  Starší žiaci na začiatku súťaži doplatili na to, že z dôvodu veku odišlo až 8 hráčov, ktorí boli doplnený hlavne mladšími chlapcami, ktorí boli o 2-3 roky mladší od hráčov súpera. Postupne sa chlapci zohrali a na konci jesennej časti sa mužstvo odlepilo z poslednej priečky až na 10. miesto. V jarnej časti sa budeme snažiť postupne zapracovať chlapcov z mladších žiakov do starších, aby boli lepšie pripravení na prechod do vyššej vekovej kategórie. Dorastenci mali dobrý vstup, keď sme boli v prvej polovici súťaži aj na 4. mieste v tabuľke. Záver sezóny však vôbec nevyšiel. Veľkým problémom v doraste je možnosť trénovania, nakoľko až 8 hráčov býva cez týždeň na internáte a nie je s nimi možnosť trénovania, čo sa ukázalo v druhej časti sezóny, keď mužstvo prakticky netrénovalo, a schádzalo sa len na zápasy.  Plánuje sa v blízkej budúcnosti rekonštrukcia hriňovského futbalového stánku ? Rekonštrukcia futbalového stánku sa robí priebežne. V minulých rokoch bola zateplená fasáda a boli opravené šatne ( podlahy, skrinky v kabíne "A" mužstva, vymaľovanie) a boli opravené sprchy. Plánujeme rekonštrukciu zavlažovania ihriska a oplotenia hracej plochy. Hriňovský futbalový stánok patrí k jedným z najlepších v IV. lige čo sa týka šatní, hracej plochy a miesta pre divákov.   

  • Región

  • Začala výstavba cykl...

    V apríli 2019 pokračuje výstavba ďalšieho z úsekov cyklocesty v Detve, od Bottovej ulice ku amfiteátru. S realizáciou projektu Cyklocesta mestom Detva, cesta do a zo zamestnania začalo mesto Detva v marci 2019. Po novej cykloceste sa verejnosť bude môcť previesť už v lete 2019. Začiatok úseku cyklistickej trasy sa nachádza v priemyselnej časti mesta Detva v blízkosti autoservisu na Bottovej ulici. Do práce na bicykli takto budú môcť dochádzať zamestnanci v blízkom priemyselnom parku a pracovníci ďalších detvianskych firiem v tejto časti mesta. Podľa informácií z oddelenia rozvoja na Mestskom úrade v Detve, na jestvujúcej miestnej komunikácii na úrovni Bottovej ulice sa pre cyklistov vyznačí vodorovným dopravným značením cyklokoridor. Táto úprava končí na križovatke s Jilemnického ulicou. Navrhnutá cyklistická trasa prechádza ďalej pozdĺž Partizánskej ulice ku námestiu SNP.   „Na tomto úseku trasa pozostáva zo samostatnej cyklistickej cestičky oddelenej zeleným pásom od jestvujúceho chodníka pre chodcov,“ uvidela Anna Cíbiková. Tu budú čiastočne upravené zjazdy z cyklocesty k rodinným domom a prevádzkam. Anna Cíbiková ďalej upresnila, že v blízkosti križovatky s Jesenského ulicou prejde cyklistická trasa po spoločnej cestičke pre chodcov a cyklistov, nakoľko v tomto krátkom zúženom úseku nie je dostatočný priestor na samostatné vedenie cyklistov. Spoločné cestičky pre chodcov a cyklistov sa vybudujú na jestvujúcich chodníkoch, ktoré sa rozšíria a upravia bezbariérovo. Cez križovatku Jesenského ulice je navrhnutý priechod pre cyklistov a chodcov a ďalej pokračuje samostatná cyklistická cestička oddelená od jestvujúceho chodníka zeleným pásom. /*banner*/ Pred pamätníkom SNP sa cyklistická trasa odkloní smerom k námestiu SNP priechodom pre cyklistov a chodcov a cyklisti sa dostanú na miestnu komunikáciu, kde sa vodorovným dopravným značením vyznačí cyklokoridor k Námestiu SNP. „Cyklistom sa tu ponúkne už voľný pohyb, oddych a osvieženie,“ dodáva Anna Cíbiková z oddelenia rozvoja. Cyklistická trasa bude z námestia SNP pokračovať vyznačeným cyklokoridorom a prechádzať  novo vybudovanou lávkou pre chodcov a cyklistov ponad Detviansky potok na Kúpeľnú ulicu. Na Kúpeľnej ulici bude pokračovať vyznačeným cyklokoridorom na existujúcej komunikácii. Na konci Kúpeľnej ulice, v blízkosti prameňa, bude pokračovať posledná časť trasy na krátkom úseku spoločnou cestičkou pre chodcov a cyklistov a samostatnou cyklistickou cestičkou. Koniec stavebnej úpravy bude pred cestou na Skliarovo. „Cyklotrasa je doplnená cyklistickou infraštruktúrou – plochami s cyklistickými stojanmi a  osvetlením priechodov pre chodcov a cyklistov. V miestach, kde sa približuje k brehom Detvianskeho potoka, je navrhnuté nové oceľové zábradlie,“ ozrejmila Cíbiková. Na projekt Cyklocesta mestom Detva, cesta do a zo zamestnania získalo mesto Detva prostredníctvom Integrovaného regionálneho operačného programu nenávratný finančný príspevok v sume 516 tisíc eur. Stavebné povolenie pre stavbu cyklocesty od Bottovej ulice po cestu na Skliarovo nadobudlo právoplatnosť 11. októbra 2017. Účastníci konania a občania boli o stavebnom konaní informovaní v zmysle platnej legislatívy verejnou vyhláškou. Stavbu realizuje víťaz verejného obstarávania Strabag s. r. o z Bratislavy. Cyklistická trasa je situovaná na pozemkoch vo vlastníctve mesta Detva. Text a foto: Zuzana Vrťová

  • Detviansku Billu 20....

    Supermarket Billa v Detve definitívne končí. Začiatkom roka sa v meste začali šíriť neoverené správy o zrušení predajne tejto obchodnej siete. Portál DTonline.sk preveril tieto informácie a vedenie spoločnosti BILLA oficiálne potvrdilo zatvorenie predajne v Detve - https://dtonline.sk/clanok/billa-v-detve-definitivne-konci /*banner*/ Predajňa BILLA bude otvorená poslednýkrát 20. apríla 2019 (sobota).  

  • Tri borovice za 6195...

    V oficiálnej tlačovej správe mesta, ktorej autorkou je Zuzana Vrťová sa píše: ,,Trávniky budú doplnené novými nízkymi drevinami ako hortenzia stromčekovitá, popínavým paviničom a hodnotnými stromami ako ambrovník styraxový či laliovník tulipánokvetý.“- https://dtonline.sk/clanok/revitalizacia-na-ulici-a-hlinku-ozivi-verejne-priestranstva Podľa dokumentácie k projektu stáli sadovnícke úpravy celkovo 38 189, 60 eur. Medzi zaujímavé položky patria: /*banner*/ Pinus sylvestris – čiže borovica lesná sosna. Ide o mrazuvzdorný vzpriamený ihličnan, dorastá do výšky 15 – 25 m. Tri uvedené borovice nájdete vo vnútrobloku už vysadené. Podľa dokumentácie mala byť výška pri dodaní 400 – 450 cm, pričom jedna borovica stála 2065, 27 eur! – čiže len tri stromy stáli 6195,81 eur.  Pre porovnanie: internetový obchod dreviny.sk ponúka taký istý typ borovice, v polovičnej výške 180 – 200 cm za 125 eur! - https://www.dreviny.sk/2453-borovica-lesna-sosna-pinus-sylvestris-silvestris-/ BOROVICA OBJEDNANÁ MESTOM 1 ks za 2065, 27 eur BOROVICA V INTERNETOVOM OBCHODE 1 ks za 125 eur  

  • Šport

  • FUTBAL: Hriňová utŕž...

    Detvianski futbalisti podľahli na domácom trávniku Tornali najtesnejším rozdielom. TJ Tatran VLM Pliešovce – MFK Spartak Hriňová 6:2 (2:2) Góly: 17. a 81. Kudlík, 45. Benedik, 66. Bobor, 70. Vilhan, 77. Strhársky – 30. D. Šufliarsky, 36. Ma. Bariak Žlté karty: 69. Jamnický (Pliešovce) Rozhodovali: Medveď – Mikloš, Kováč Počet divákov: 100 Zostavy Pliešovce: Sekula – Kouřil, Vilhan (73. Strhársky), Malatinec (65. Polaček), Hradňanský, Sýkora, Bobor (C), Benedik (78. Pechovský), Kudlík (84. Černický), Hraškko (88. Gnida), Jamnický Hriňová: J. Vreštiak – Miklian (C), Ma. Bariak (52. Malček), Halama, Slosiarik, M. Melich (70. Purdek), R. Paprčka, D. Vreštiak, D. Šufliarsky (67. J. Marcinek), Pohorelec, L. Bambura Domácim sa síce podarilo otvoriť skóre zásluhou Dominika Kudlíka zo 17. minúty, no Spartak gólmi Daniela Šufliarskeho z 30. minúty a Mariana Bariaka naklonil misky váh na svoju stranu. Do kabín sa odchádzalo za vyrovnaného stavu. V poslednej minúte sa o to postaral Adam Benedik. Tatran poslal opäť do vedenia 66. minúte kapitán Vladimír Bobor. Žlté kartové napomínanie dostal v 69. minúte domáci Ľudovít Jamnický. O minútu neskôr navýšil vedenie domácich na rozdiel dvoch gólov domáci Pavel Vilhan. V 77. minúte poslal loptu za chrbát hosťujúceho brankára Tomáš Stráhrsky. Víťazstvo Pliešoviec pečatil gólom v 81. minúte Dominik Kudlík. MFK Detva – FK Mesta Tornaľa 0:1 (0:1) Góly: 13. Juhász Žlté karty: 12. Krstich, 58. Michálik, 84. Dianiška – 62. Konček, 80. Molnár, 89. Betík Rozhodovali: Čičmanec – Verdžák, Polomský Počet divákov: 80 Zostavy Detva: Torbica – T. Škopík, Ilič, Krstich, Šťastný, Michálik, Rapčan (C), Sekereš, Tužinský (74. Kamas), Šulek, Berkeš (64. Dianiška) Tornaľa: Szöke – Valaszkay, Jankóšik, Balog, D. Duczman (69. Betík), T. Duczman, Konček (87. Filep), Juhász (C), Szuhay (46. Molnár), Farkas, Gazda Domáci Bozhidar Krstich videl v 12. minúte žltú kartu. O minútu neskôr poslal loptu za chrbát domáceho brankára kapitán Tornale Csaba Juhász. V 58. minúte sa pred očami zažltilo hráčovi Detvy Andrejovi Míchálikovi a o štyri minúty neskôr hosťujúcemu Petrovi Končekovi. Posledná desaťminútovka zápasu priniesla žltú kartu pre domáceho Róberta Dianišku a hosťujúcich Adriana Molnára s Jánom Betíkom. /*banner*/ Poradie Mužstvo Zápasy Výhry Remízy Prehry Skóre Body 1. Kováčová 17 12 4 1 49:16 40 2. Rakytovce 17 13 1 3 31:20 40 3. Medzibrod 17 10 6 1 30:14 33 4. Šalková 17 10 3 4 42:22 33 5. Príbelce 17 9 3 5 38:29 30 6. Čierny Balog 17 9 1 7 41:27 28 7. Badín 17 7 4 6 29:20 25 8. Slovenské Ďarmoty 17 7 3 7 38:33 24 9. Tornaľa 17 7 3 7 29:34 24 10. Pliešovce 17 5 4 8 27:34 19 11. Detva 17 3 3 11 26:47 12 12. Hriňová 17 3 3 11 21:42 12 13. Tisovec 17 2 2 13 16:50 8 14. Nová Baňa 17 1 2 14 10:39 5    

  • Podporte cez víkend ...

    Pre mnohých je účasť našich Joxerov  vo finále 1. ligy prekvapenie, pre nás potvrdenie ich schopností a tvrdej práce v ostatných rokoch. Uplynulý víkend odohrali prvé dva zápasy finále proti FBK Púchov. Na sobotný zápas vycestovali do Trenčína, keďže súper nemal voľnú svoju halu. Od začiatku zápasu boli lepším tímom a súper len doťahoval skóre. Nakoniec sa v riadnom hracom čase zrodila remíza a išlo sa do predĺženia. V ňom naši Joxeri mali viac z hry a šťastia a rozhodli zápas v náš prospech 6:5 už do dvoch minút. Druhý zápas odohrali v Púchove a zápas im vôbec nevyšiel podľa predstáv a prehrali ho 4:6. Výborný brankár Púchova mal svoj deň a chytil všetko čo sa dalo, naopak naši Joxeri inkasovali aj v dvoch našich presilovkách a svoj zlý deň vo finálovej sérii si snáď vyčerpali. /*banner*/ Finálová séria sa za stavu 1 : 1 sťahuje do Detvy. Veríme, že sa im aj do tretice podarí využiť domácu pôdu a za rovnakého stavu ako v predchádzajúcich sériách ukončia finále a bude sa naše mesto spolu s nimi  tešiť z víťazstva a postupu do extraligy. Udalosť aká vo florbalovej Detve nebola si zaslúži čo najväčšiu podporu z tribúny. Veríme že sa všetci stretneme v plnej športovej hale v Detve a s Vašou pomocou vyhrajú tento ťažký boj. Sobota o 17:00 Nedeľa o 14:00  

  • FLORBAL: Stav série ...

    Finálová séria medzi Púchovom a Detvou sa za vyrovnaného stavu sťahuje pod Poľanu. FBK Púchov – DTF Team Detva Joxers 5:6 po predĺžení (0:1, 4:3, 1:1, 0:1) Góly: 21. Fleger (Kvasnica), 23. Pavel (Berlac), 32. Ševčík (Kiačik), 38. Pavel (Mišík), 43. Fleger (Mišík) – 14. Zorvan (Ivan), 24. Chamula (Michálik), 28. Michálik, 32. Ivan (Zorvan), 51. Zorvan (Melicher), 63. Zorvan (Michálik) V 14. minúte  poslal Joxerov do vedenia Ivan Zoro Zorvan. Púchov gólmi Jozefa Flegera z 21. minúty a Jozed Pavela z 23. minúty otočili stav stretnutia vo svoj prospech, ale už o minútu neskôr vyroval kapitán DTF Martin Chamula a 28. minúte Detva gólom Vladimíra Michálika opäť viedla. Dve minúty pred koncom druhej tretiny vyrovnal domáci Jozef Pavel. Vylúčenie hosťujúceho Róberta Malatinca potrestal v 53. minúte Jozef Fleger. Zápas poslal do predĺženia gólom z 51. minúte Ivan Zoro Zorvan, ktorý v predĺžení rozhodol o detvianskom víťazstve. /*banner*/ FBK Púchov – DTF Team Detva Joxers 6:4 (1:0, 2:1, 3:3) Góly: 20. Kiačik (Fleger), 28. Krajci (Beriac), 36. Fleger (Kiačik), 49. Mišík, 51. Ševčík (Kvasnica), 60. Klačik – 29. Zorvan, 56. Zorvan (Mikuš), 56. Maľa (Moravčík), 59. Zorvan (Maľa) Domáci otvorili skóre vo vlastnom oslabení gólom Martina Kiačika v 20. minúte. Náskok Púchovu na rozdiel dvoch gólov navýšil 28. minúte Daniel Krajci. Hosťom sa podarilo znížil zásluhou Ivana Zora Zorvana z 29. minúty.  V 36. minúte sa gólovo presadil v oslabení domáci Jozef Fleger a 49. minúte jeho spoluhráč Michal Mišík. O dve minút neskôr strelil piaty gól Púchova Róbert Ševčík. Detva sa dvoma gólmi Ivana Zora Zorvana a gólom Patrika Maľu podarilo dotiahnuť na rozdiel gólu. 11 sekúnd pred koncom tretej tretiny poistil výhru Púchov úspešne premeneným trestným strieľaním. Martin Kiačik.

  • Anketa

    Navštevujete náš web z mobilu alebo tabletu?
    Áno, viac ako z PC
    Počet hlasov: 2
    Áno, ale menej ako z PC
    Počet hlasov: 2
    Nie
    Počet hlasov: 3