Martin Valent - kont...
Rodina Valentovcov je v Detve úzko spätá s detvianskou farnosťou. V meste a v okolí, najmä medzi veriacimi nenájdeme mnohých, ktorí by toto meno nepoznali. Prvý Valent v Detve, Martin však nepochádzal z Podpoľania, ale z regióny Hornej Nitry. Ako rechtor prišiel do nášho mesta až začiatkom 20. rokov 20. storočia a stal sa významnou osobnosťou.
Kým by sme M. Valenta hodnotili len ako organistu, učiteľa náboženstva a kultúrneho pracovníka, prevažovalo by hodnotenie jeho osoby vysoko pozitívne. No jeho angažovanie v ľudáckom hnutí a rôzne charakterové črty osobnosti ho stavajú do reálnejšieho svetla.
Hneď po jeho príchode do Detvy nadviazal úzke styky s detvianskym dekanom Jánom Štrbáňom a lídrom miestnej organizácie Slovenskej ľudovej strany Jurajom Fekiačom. Aktívne a horlivo pracoval v regionálnych štruktúrach ľudáckeho hnutia. Budoval miestnu Rodobranu, organizoval protičeské agitácie, angažoval sa v boji za slovenskú autonómiu. Čulé styky udržiaval s viacerými významnými straníckymi osobnosťami: Andrejom Hlinkom, Jozefom Tisom, Antonom Šalátom a najmä s Karolom Sidorom.
HSĽS v roku 1938, v roku 20. výročia 1. Československej republiky gradovala súboj za autonómiu. M. Valent bol súčasťou tohto procesu. Počas veľkých osláv Pittsburskej dohody 5. júna 1938 v Bratislave viedol výpravu detvianskej krojovanej deputácie Podľa policajnej správy bol ,,hlavným organizátorom podnikov HSĽS v Detve a okolí. Hovorí, že sa mu nemôže nič vážne stať, prípadne ak bude odsúdený a uväznený, že až si trest odsedí, postará sa o neho ľudová strana.“
Podobne ako mnohí iní členovia HSĽS sa aj on postupne v druhej polovici 30. rokov radikalizoval. Čoraz viac prejavoval svoje extrémne protižidovské a protičeské názory. Po vyhlásení autonómie v októbri 1938 „politická hviezda“ M. Valenta vystrelila na vrchol. Večer 15. októbra 1938 boli ,,zvolaní presvedčení bojovníci hlinkových ideí“ a ustanovený detviansky Slovenský národný výbor. Za predsedu SNV bol jednohlasne zvolený M. Valent. Podľa zápisnice z ustanovujúceho zasadnutia SNV, jeho predseda ostro vystúpil proti Čechom, keď hovoril o ,,očistení Detvy od ľudí Slovákom neprajným a ktorí sa prehrešili vo veci národnej, zvlášť v školách učitelia.“ Vo svojej slovnej a nenávistnej tiráde obviňoval mnohých konkrétnych občanov pôvodom z Čiech za údajné delikty. Kritizoval ľudové školy za oneskorené oslavy narodenín predsedu vlády J. Tisa, obvinil učiteľa českej národnosti Karola Kincla z ignorovania týchto osláv vôbec. Na záver vyzval členov národného výboru s tým, že ,,je svrchovaný čas, aby sa už tomu radikálny koniec urobil. Každý člen výboru je povinný každý taký hriech spáchaný bedlive, zápisnične vyšetriť a predložiť výboru na pokračovanie.“ Tieto udalosti dokazujú výrazné radikalizovanie členov HSĽS v Detve ako aj snahu o osobnú pomstu v nových politických podmienkach. Počas prvého zasadnutia SNV v Detve bola založená aj miestna organizácia Hlinkovej gardy. Jej prvým veliteľom sa stal práve M. Valent.
Podľa jeho slov ,,na výzvu Karola Sidora som založil v Detve HG s 30 – 34 chlapmi.“ Už onedlho ako miestny veliteľ HG dostal za úlohu strážiť so svojimi podriadenými gardistami križovatku Vidiná – Kalinovo – Lučenec. Bolo to v čase, keď malo byť južné územie Slovenska na základe Viedenskej arbitráže odstúpené Maďarsku. Valentovi gardisti na príkaz Hlavného veliteľstva HG zabavovali všetkým Židom cennosti, ktoré plánovali vyviesť do Maďarska. Za túto činnosť sa v roku 1942 dostal M. Valent do väzenia. 4. decembra 1938 sa vzdal postu veliteľa HG v Detve a od 3. januára 1939 už nebol členom gardy.
K. Sidor vo svojich memoároch z marca 1939 spomína detvianskych gardistov na čele s M. Valentom ako svoju osobnú ochranku počas svojho krátkeho pôsobenia vo funkcii predsedu slovenskej autonómnej vlády. Sidorovú gardistickú ochranku, ktorá mala mať desať členov spomína aj historik A. Hruboň. Vychádzal však len z jednej povojnovej zápisnice, pričom iné tento fakt popierajú. V polovici februára 1939 po sv. omši M. Valent pred kostolom vyzval mladých mužov, ktorí majú záujem o prácu v Bratislave nech sa u neho osobne hlásia. Skupina deviatich mužov z Detvy na čele s M. Valentom na pokyn redaktora Karola Murgaša pricestovala vlakom z 9. na 10. marca 1939. ,,S Karolom Murgašom som bol dohovorený len na tom, že mám priviesť z Detvy civilistov do Bratislavy. Vystrojení sme boli ako civili s kufríkmi v ruke a nemali sme žiadne zbrane a ani valašky.“ Potom ako prišli do budovy HVHG boli všetci uväznení, nakoľko na Slovensku bol v plnom prúde tzv. Homolov puč. Ešte v ten deň mala byť detvianska skupina prepustená a M. Valent mal ísť na súkromný byt K. Sidora.
Skupina Detvanov pôsobila v civile označená rukávovými páskami v koordinácii s miestnymi policajnými zložkami na ochrane Sidorovho bytu, kde zneškodnili nálož, ktorú v blízkosti nainštalovali viedenskí nacistickí agenti Podľa M. Valenta osobnú ochranku Sidorovi vykonával len on a to do 12. marca do 15. marca 1939: ,,okrem toho, že som strážil Sidorov byt, v tom čase som odprevádzal Sidora do vládnej budovy a na všetky jeho cesty, takže som mu vykonával osobnú stráž.“
M. Valent bol v priamom osobnom okruhu spolupracovníkov predsedu slovenskej autonómnej vlády, no s politickým pádom K. Sidora sa do zložitej situácie dostal aj on sám. Už 14. marca 1939 krátko po vyhlásení samostatnosti Slovenska vyzval Šaňo Mach detvianskeho rechtora, aby okamžite opustil Bratislavu. Vyčítal mu, že podporoval K. Sidora a že podporoval Čechov v zaisťovaní slovenských gardistov. Výčitky Šaňa Macha z Valentovej podpory Čechov pri jeho silnej čechofóbii neboli založené na racionálnom základe, ale boli skôr výsledkom emocionálneho vypätia marcových dní roku 1939. M. Valent sa ohradil voči Machovému obvineniu: ,,ja som Machovi vtedy hneď povedal, že držím so Sidorom a že Bratislavu opustím vtedy, kedy ja budem chcieť.“ V momente, keď sa ľudácke hnutie dostalo vyhlásením samostatnosti na absolútny vrchol, M. Valent ako dlhoročný straník stratil vplyv a postavenie. Z titulu rechtora a miestneho tajomníka HSĽS si ho udržal len v Detve.
Začiatkom roku 1942 sa stal vrchným policajným strážmajstrom v Detve protiľudácky orientovaný Mikuláš Slávik. Tajomníka HSĽS v Detve označoval za horlivého a arogantného ľudáka: ,,chovanie Valenta počas Slovenského štátu bolo vyzývavé, každému sa vyhrážal Ilavou, nútil ľudí do HG a HSĽS a keď niekto od neho niečo chcel, bola prvá jeho otázka či je či je dotyčný v HSĽS alebo v HG.“ Vo februári 1942 sa M. Valent dostal do väzenia za spreneveru tisícov slovenských korún, ktoré mal ako veliteľ detvianskeho HG zaistiť Židom, Maďarom a Čechom na križovatke Vidiná – Kalinovo – Lučenec v novembri 1939. Miestne vyšetrovanie viedol spomínaný strž. M. Slávik, ktorý zistil, že celkový zaistený obnos peňazí bol vo výške 300 tisíc korún. Na HVHG v Bratislave mal K. Murgašovi odovzdať 164 tisíc, pričom zvyšnú sumu vyúčtoval pre potreby detvianskej HG – na potraviny, fajčivo, žold či uniformy. Tieto výdaje mu mal schváliť priamo K. Murgaš. Napriek tomu bola značná suma nevyúčtovaná.
M. Valent podozrieval zo svojho uväznenia Š. Macha, s ktorým mal od marca 1939 spory. ,,Hneď na druhý deň po svojom zaistení som písal Machovi a liste som mu pripomenul, že ja som už vtedy pracoval pre HSĽS, keď on ešte chodil v detských nohavičkách po sekretariáte strany.“ Po prijatí listu zariadil Š. Mach okamžité prepustenie M. Valenta na slobodu, navyše z HVHG prišiel výhražný list strž. M. Slávikovi, aby prípad ďalej neriešil, pretože je to interná vec HG. V opačnom prípade mu hrozili prepustením zo služby. Krátke zaistenie M. Valenta silne zapôsobilo aj v regióne. V súdnom konaní ho zastupoval prominentný advokát, dr. Elemér Finka zo Zvolena. Krajský súd ho uznal vinným a uložil mu trest 56-tisíc korún náhrady a desať mesiacov nepodmienečný trest odňatia slobody. M. Valent sa odvolal.
/*banner*/
Veľkou škvrnou na živote M. Valenta bol antisemitizmus. Ten bol u silne veriaceho katolíka pravdepodobne ovplyvnený tézou o židovských Kristovrahoch a v sociálnej rovine, nakoľko Židia mali v Detve väčšinu obchodu a služieb vo svojich rukách. Tým boli považovaní za element, ktorý ožobračuje miestnych roľníkov a robotníkov. Tieto dva aspekty boli základnými fundamentmi prirodzeného slovenského antisemitizmu. Otvorené protižidovské nepokoje v Detve vypukli práve počas českého mocensko-vojenského zásahu v marci 1939. Viacerým židovským rodinám neznámi páchatelia porozbíjali okná na domoch a predajniach. Za iniciátora týchto nepokojov označil M. Valenta Ladislav Kohn.
V apríli 1939 M. Valent tlačil spolu s veliteľom HG v Detve Jánom Nemčokom na miestnych Židov, aby venovali na fungovanie HG značné finančné prostriedky. Keď to viacerí odmietli, napísali obaja menovaní ešte ostrejší list zámožným Židom v obci s opätovnou žiadosťou o finančnú podporu gardy. Na základe tejto žiadosti venovali miestni Židia vysoké sumy pre HG: Ladislav Kohn 11 tisíc, Vojtech Löwy 10 tisíc, Samuel Weiss 5 tisíc, Jozef Sacher a Róbert Spitzer po 3 tisíc slovenských korún.
M. Valent sa aktívne zúčastnil aj ovplyvňovania procesu arizácie v Detve. Najlukratívnejší židovský podnik vlastnili Kohnovci. O túto prevádzku bol Detve najväčší záujem. Pôvodne sa rodina Kohnovcov dohodla na dobrovoľnej arizácii s účtovníkom firmy Alexander Vagač Antonom Bilčíkom. Po 14 dňoch od dohody medzi Friderikou Kohnovou a A. Bilčíkom bol adresovaný arizátorovi výhražný list, nech od dohody odstúpi. Následne sa dočasným správcom podniku stal veliteľ gardy v Detve J. Nemčok. Plán obce a HG bol, aby podnik arizovalo Potravné družstvo v Detve. Definitívne rozuzlenie arizácie v prospech detvianskeho Potravného družstva kohnovského podniku sa uskutočnili koncom júla 1940, počas návštevy predsedu vlády 1. SR Vojtech Tuku a Šaňa Macha v Detve. ,,Tu si Valent a Nemčok vymohli arizovanie nášho obchodu potravným družstvom,“ potvrdil Ladislav Kohn po povojnovom procese s M. Valentom. Pre objektívnosť je potrebné dodať, že M. Valent pomohol rodine Apfelových vybaviť v Bratislave výnimku pred transportom do vyhladzovacích táborov v Poľsku. Nepovažujeme tento akt za prejav altruizmu, skôr za vypočítavosť v zmysle vtedajšieho hesla „každý mal svojho Žida v prípade potreby alibi a zmeny pomerov“.
Po vypuknutí SNP bol M. Valent ako ľudácky exponent zaistený a niekoľko dní aj väznený. Po návrate do Detvy sa radil s najbližšími so svojho okolia a dobrovoľne sa prihlásil v polovici septembra 1944 do 1. Československej armády na Slovensku. Nakoľko ešte v auguste absolvoval bližšie nešpecifikovanú operáciu, nebol zaradený k aktívnej zložke armády na front, ale ako kancelárska sila. Počas pobytu 1. Partizánskej brigády M. R. Štefánika bol poverený organizačne zabezpečiť prehliadku partizánskych vojsk. Sovietskym novinárom zorganizoval prehliadku Detvy, kde im robil sprievodcu a informoval ich o pamätihodnostiach a osobitosti Detvy a regiónu Podpoľania.
Po obsadení Detvy koncom októbra 1944 využili Nemci detviansku synagógu pre účely provizórneho väzenia pre povstaleckých vojakov. M. Valent zorganizoval zbierku mäsa a surovín a s dobrovoľníkmi navaril guľáš pre väznených mužov v synagóge. Údajne mal dopomôcť aj viacerým z nich k úteku.
Po čase sa do podozrenia nemeckých okupačných orgánov dostal aj M. Valent. Príslušníci gestapa v Detve 9. januára 1945 vypočúvali bývalého tajomníka HSĽS v obci ohľadne jeho aktivít počas SNP a zároveň na neho tlačili, aby prezradil mená detvianskych občanov, ktorí sa zapojili do odboja proti 1. SR a nacistickému Nemecku. Pod zámienkou odbavenia cirkevného pohrebu mimo Detvy bol prepustený pod podmienkou dokončenia výpovede na druhý deň. M. Valent vyhľadal svojho mentora a cirkevného nadriadeného mons. Jána Štrbáňa. Oznámil mu nasledovné: ,,hlásim že odchádzam z Detvy, lebo ma nemecké gestapo bude vyšetrovať, že prečo som narukoval, ale i preto, že som bol sidorista. Nepovedzte nikomu, že som Vám oznámil, že som odcestoval.“
Detvu oslobodili sovietske a rumunské vojská z 12. na 13. februára 1945 a prakticky ihneď bol obnovený revolučný miestny národný výbor. Na svojom zasadnutí v marci 1945 bola na rokovaní podaná informácia o osobách, ktoré z Detvy pre Červenou armádou evakuovali. V zozname mien figuroval aj M. Valent. Podľa zápisníc MNV žiadal o povolenie svojho návratu do Detvy už júni 1945, užšie predsedníctvo však situáciu vyhodnotilo tak, že ,,vzhľadom na jeho rozvratnícku činnosť neodporúčal, aby sa bývalý rechtor a tajomník HSĽS do Detvy vrátil.“ Presný dátum jeho návratu do Detvy nepoznáme.
5. marca 1946 bol M. Valent zatknutý príslušníkmi NB v Detve a uväznený na pokyn Okresného ľudového súdu v Banskej Bystrici. V rámci obhajoby M. Valenta boli vyzdvihnuté jeho prosociálne a kultúrne aktivity od čias jeho príchodu začiatkom 20. rokov. Ako pozitívna vec bolo vnímané jeho dobrovoľné narukovanie počas SNP, ako aj organizácia partizánskej prehliadky v Detve. Podľa obhajoby bol M. Valent ,,vždy protinemecky zmýšľajúc a preto bol tiso-tukovým režimom odstavený a v politike žiadnu funkciu nedosiahol. Bol vždy vzorom kultúrneho pracovníka slovenského v celom okolí.“
Už deväť dní po jeho uväznení bola doručená OĽS v Banskej Bystrici Žiadosť detvianskeho ľudu o prepustenie z väzenia M. Valenta. Pod tento dokument sa podpísalo 238 občanov Detvy. V žiadosti sa okrem iného písalo aj to, že ,,menovaného osobne poznáme, je v Detve vyše 20 rokov a za tento čas pôsobil ako organista. Jeho počínanie a konanie nikdy nebolo proti záujmom ľudu a vždy sa vedel zastať záujmov robotníkov, ako aj roľníkov a nikdy podľa nášho vedomia svoje postavenie nezneužil.“
17. marca bola doručená OĽS aj rezolúcia detvianskeho MNV. Predseda Peter Jucha vyjadril taktiež podporu obvinenému: ,,za prvej ČSR bol on jediný, ktorý reprezentoval nás, či už svojou postavou či hlasom alebo spevom. Ale najmä ako organizátor a predstaviteľ skupín Detvanov na štátnych oslavách a sviatkoch, na rôznych národných zájazdoch. Všetko čo on začal takto organizovať vyznelo veľkolepo a nikdy sme sa nemuseli hanbiť za jeho počínanie. Poznáme ho všetci ako Slováka s pravým národným zápalom a ako takého ho aj chránime a chrániť budeme.“
Ťažko posúdiť, aký vplyv mali tieto žiadosti na rozhodovanie retribučného súdu. Ľudovú žiadosť s početnými podpismi pravdepodobne podporila miestna farnosť, nakoľko M. Valent mal v podobe rešpektovaného dekana J. Štrbáňa silného spojenca. Vedenie MNV bolo navyše v rukách, čo v čisto katolíckej Detve znamenalo, že vo vedení obce boli zväčša stále bývalí prívrženci ľudákov. Faktom je aj to, že M. Valent mal v Detve naozaj u veľkej časti populácie úctu a rešpekt. OĽS v Banskej Bystrici definitívne oslobodil M. Valenta na zasadnutí 30. septembra 1947. Až do svojej smrti pôsobil naďalej ako organista v miestnej farnosti.
foto: M. Valent vo filme P. Bielika Jánošík (úplne vpravo)
text: PhDr. Jozef Pavlov - článok je súčasťou pripravovanej monografie Dejiny ľudáckeho hnutia v okrese Zvolen 1918 - 1945
Komentáre