s DTonline.sk

Rozhovor

  • Predvianočné akcie v Detvianskom tulipáne

    Predvianočné akcie v Detvianskom tulipáne

    Detviansky tulipán organizuje niekoľko predvianočných stretnutí pre šikovné ruky. Opýtali sme sa na ne predsedníčky Občianskeho združenia (OZ) Detviansky tulipán, Ing. Jany Nosáľovej. Čo chystáte tento rok pred Vianocami? Tak ako každý rok sme naplánovali niekoľko tvorivých dielní pre ľudí, ktorí si chcú vyrobiť niečo pekné vlastnými rukami. Bude to TENERIFA 10.11.2011. Ide o prastarú textilnú techniku. Táto technika bola rozšírená v Južnej  Amerike medzi Indiánmi a dostala sa cez Španielsko a ostrov Tenerife až ku nám. Budeme tvoriť vianočné ozdoby, ktoré dodajú vianočnému stromčeku čaro starých mám. Potom 24.11.2011 sú to medovníkové variácie, kde budeme pod dozorom skúsených zdobičov a zdobičiek vymýšľať vzory na medovníčky na vianočný stôl. Niektoré výtvory možno uvidíte aj na výstave MEDOVNÍČKOV od 12.12. do 20.12.2011. To ste hotové gazdinky. Takže na Vianoce už budete mať všetko pripravené? A čo adventné vence? Tie sme pripravovali vo vlaňajšom roku a mali veľký úspech. Naše členky však tentoraz uprednostnili zdobenie medovníčkov. U nás v Detve je dosť šikovných ľudí, čo si vedia veniec už urobiť sami. Okrem toho, vence sme robili minulý týždeň na hroby. Ak by bol záujem, samozrejme vieme pripraviť operatívne aj takýto kurz. Okrem medovníčkov a ozdôb plánujete  ešte niečo? No pravda je, že na viac asi nebude pred Vianocami čas. Všetci chceme mať doma na Vianoce všetko pripravené. Ešte bude jedna tvorivá dielňa 8.12.2011 a bude zameraná na Netradičné vianočné ozdoby pod vedením skúsenej lektorky, tohotoročnej jubilantky, pani Agáty Hlinicovej. Jej výstavu ste mohli vidieť v Podpolianskom múzeu od 17.11. do 9.12. A nie sú vaše dielne náročné na čas a skúsenosti s niečím podobným tvorivým? Naše workshopy sú prispôsobené záujemcom. Vieme pripraviť aj odborne zamerané kurzy napr. na tkanie a vyšívanie krivou ihlou, no tieto kurzy sú otvorené pre verejnosť a sú to v podstate nenáročné techniky, ktoré zvládne aj žiak 1. stupňa ZŠ. Kde Vás nájdeme, ak sa budeme chcieť zúčastniť niektorej z týchto akcií? Naše sídlo je na Ulici M.R.Štefánika 7 na druhom poschodí (oproti Penziónu Siroň). Každý druhý štvrtok máme dielne otvorené verejnosti. V prípade záujmu o odbornejší prístup sme vám kedykoľvek k dispozícii. V našich priestoroch je možné aj odkúpenie výrobkov z tvorivých dielní, ktoré usporadúvame počas celého roka s rôznymi cieľovými skupinami. Príďte sa pozrieť a vybrať originálny darček pre vašich blízkych. Srdečne všetkých pozývame. Tvorivé dielne NOVEMBER & DECEMBER TENERIFA – VIANOČNÉ OZDOBY 10.11.2011 (štvrtok) v čase: 16.00 – 18.00 h ČARO SPOD STROMČEKA (Medovníkové variácie) 24.11.2011 (štvrtok) v čase: 16.00 – 18.00 h NETRADIČNÉ VIANOČNÉ OZDOBY 8.12.2011 (štvrtok) v čase: 16.00 – 18.00 h Vložné (na každú dielňu): 3,-EUR/dospelý, 1,-EUR/dieťa Pripravujeme výstavu MEDOVNÍČKOV 12.12. – 20.12.2011 (od 28.11. môžete nosiť svoje výtvory do našich priestorov) Zúčastniť sa môžete tak, že prídete na konkrétnu vami vybratú dielňu do priestorov Občianskeho združenia Detviansky Tulipán na M.R.Štefánika 7 v Detve, 2.poschodie (nad bývalou čajovňou). Srdečne Vás pozývame!

    13. novembra 2011 13:42
  • Silvia Šarközi: Či sme viac cigáni alebo diabli? Oboje!

    Silvia Šarközi: Či sme viac cigáni alebo diabli? Oboje!

    Keď sme prišli na ich koncert, privítali nás zatvorené dvere. Meškali sme a nikto nebral ohľad na pravidlo akademickej štvrťhodinky. Až tesne po koncerte sme zistili, že naše klopanie bolo vlastne klopaním na „Heaven´s door“. Taká je totiž hudba Cigánskych diablov – božská. Už takmer dvadsať rokov v sebe kombinuje prvky cigánskej, folklórnej či vážnej hudby a táto kombinácia ich preslávila po celom svete. Aj koncert na Sliači bol len odskočením z jesenného turné po Európe, ktoré odštartovalo 17. septembra vystúpením na prestížnom festivale Beethovenfest v Bonne. Momentálne koncerty sú súčasťou projektu Roma Rhapsody, na ktorom sa Cigánski diabli podieľajú spolu so známym rakúskym klavíristom Paulom Gouldom. Celá myšlienka vznikla pri príležitosti 250. výročia narodenia Franza Liszta. Koncert, ktorý zorganizovalo MsKs Sliač, a ktorý publikum ocenilo srdečným potleskom, ostal priestor aj na rozhovor o detailoch tohto turné. Rozprávali sme sa s jedinou ženou v kapele a výbornou violončelistkou, Silviou Šarközi. Svoje jesenné turné ste otvorili koncertom na festivale Beethovenfest v Bonne, ktorému určite predchádzali veľké očakávania. Aký bol výsledok? Fantastický. Boli sme poctení, že nás pozvali na takýto prestížny festival, veľmi sme sa tam tešili. Vystúpili sme spolu s Paulom Gouldom a koncert mal veľkú odozvu. Vyzerá to, že si nás budú pozývať aj naďalej. Máme už ponuky. Súčasťou turné s Roma Rhapsody je 25 koncertov, z toho až 18 je v Nemecku. Prečo ste sa rozhodli zamerať na nemecké publikum? Pretože Nemecko je veľmi kultúrna krajina a žije vážnou hudbou. Vznikol dopyt aj vďaka tomu, že sme otvorili novú agentúru, ktorá nás v tejto krajine propaguje a organizuje nám koncerty. Na spomínanom projekte spolupracujete s Paulom Guldom. Ako sa vám spolu hrá? Fantasticky. Vo svojej hudbe sme aj predtým využívali klasické prvky, teraz sme si však vybrali klasiku ako tému, ktorú spracúvame na svoj etno štýl. Paul zahrá klasickú časť, a tak majú naši poslucháči možnosť pocítiť vklad jeho aj našej hudby. Ľudia to vnímajú a je to úžasný projekt. Keďže reakcie sú dobré, znamená to, že sa vám úspešne darí tieto prvky skĺbiť. Spomínate si, či to tak bolo aj na začiatku vašej kariéry? V kapele máme všetci vyštudovanú klasickú hudbu, ktorej sme sa začali venovať ako prvej a to pokračuje dodnes. V súčasnosti pozývame umelcov, ktorí sa venujú vyslovene klasickej hudbe a diváci tak majú možnosť porovnať prvky našej etno hudby a klasiky. Tento rok bol pre vás pestrý; vystúpili ste dokonca v krajinách ako Kazachstan či Turecko. Aké bolo publikum tam? Hrali sme v sálach, kde sa propaguje vážna hudba a kde je publikum zvyknuté na najvyššiu kvalitu. A prijali nás perfektne, čomu sa veľmi tešíme. Najmä turecké médiá priniesli nadšené reakcie. Takže sa tam ešte vrátite? Určite. V Turecku máme agentúru, ktorá nás zastupuje, a ktorá nám plánuje koncerty. Okrem zahraničia plánujete do konca roka koncerty aj na Slovensku? Áno, 24. novembra nás čaká megakoncert v Bratislave v Sibamac aréne, kde spolu vystúpi sto účinkujúcich- tridsaťčlenný cigánsky orchester, symfonický orchester, plus všetci naši hostia: Paul Goulda, Jaroslav Svěcený  alebo známy interpret populárnej hudby, Kuly; ľudia, s ktorými spolupracujeme už dlhšie. Bude to náš výročný koncert, keďže zachvíľu oslávime 20. výročie spoločného pôsobenia. Na sliačskom koncerte ste vystúpili aj s jedenásťročnou dcérou Vaneskou. Vyzerá to, že tu vzniká nový talent. Beriete ju do partie? Jasné, z nej už je hotová speváčka a pomaly začíname so sebou brávať aj husličky, na ktorých sa jej tiež začína dariť. Vystupuje od svojich štyroch rokov a konečne je väčšia, čiže ju môžeme zobrať aj na takéto akcie. Pôjde s vami aj do Nemecka? Do Nemecka nie, pretože je stále školopovinná a my tam budeme dlho. Je o ňu síce veľký záujem, ale škola je prvoradá.  Za roky pôsobenie na scéne ste spolupracovali s mnohými veľkými menami, medzi ktoré patria aj Gipsy Kings- kapela, ktorá nedávno vystúpila v Bratislave. Mali ste príležitosť stretnúť sa a pohovoriť si? Áno, Gipsy kings sú naši priatelia. Keď sme spolu hrali, mali sme možnosť spoznať sa. Po ich koncerte sme sa stretli, dali sme si spolu večeru. Členovia kapely sú nielen fantastickí muzikanti, ale aj ľudia. Takže nachádzate spoločné analógie. Vzíde z toho ďalšia spolupráca? Určite. Hrajú cigánsku hudbu ako my  a máme k sebe tým pádom blízko. Podobný je aj váš názov? Aj tam je nejaká analógia. Nie, týmto sme sa neinšpirovali. Gipsy hudba sme my. Predtým sme sa volali Diabolské husle, čo sa časom zmenilo, ale stále sa snažíme, aby naša hudba bola diabolská aj cigánska zároveň. Už sa mi núka len otázka, či ste viac cigáni alebo diabli? (Smiech) Tak to sa nedá povedať, myslím, že sme oboje.

    07. novembra 2011 16:56
  • Martin Kopor: Mikrofón je mojím liekom

    Martin Kopor: Mikrofón je mojím liekom

    Jeho hlas poznáte z rádia Regina, jeho humor z akcií na Podpoľaní, ktoré pravidelne moderuje. Získal Cenu primátora mesta Hriňová za dlhoročnú prácu, prínos v oblasti kultúry a za propagáciu mesta prostredníctvom rozhlasovej redakčnej práce. S Martinom Koporom sme sa porozprávali o jeho vzťahu k mikrofónu, príprave reportáží, Variáciách Matúša Báťku a dozvedeli sa aj to, prečo sa pred ním ľudia vždy upravujú... Čo pre vás mikrofón znamená? Stal sa mojou životnou láskou. Hoci som to nevedel dlho pochopiť, vždy mi osud doprial, vrátiť sa k nemu. Čosi mi naznačovalo: „Martin, mikrofón ti patrí!“ Mikrofón mi patrí, to je pravda, ale čo ďalej s ním. Keď máte mikrofón a nemáte okolo seba ľudí, ktorých oslovíte, tak nemáte nič. Bez ľudí sa tvoriť nedá. A ja mám to šťastie, hádam od pána Boha, že s mikrofónom stretávam po celom strednom Slovensku vzácnych ľudí, ktorí mi povedia zo života veľmi veľa príbehov, aj takých, ktoré ma prekvapia. Aj ja mám svoje problémy, ale keď počujem výpoveď tety, ktorá napríklad v dvadsiatich šiestich rokoch oslepla pri hasení vápna a vychovala sama šesť detí, pretože muž jej zomrel mesiac nato, uvedomujem si, čo sú tie moje malé problémiky oproti tomu. Mikrofón ma jednoducho posúva dopredu a je takým liečiteľom. Aká bola teda vaša cesta k rozhlasu a kultúre vo všeobecnosti? Ja som začínal v Bratislave, kde sa niekedy v deväťdesiatych rokoch zakladalo rádio Elán. To bolo moje rozhlasové učilište. Potom som sa vrátil do zvolenských mliekarní, kde som pracoval ešte pred základnou vojenskou službou a dal som výpoveď. Skrz toho, že vtedajší pán primátor Rudolf Gonda ma požiadal: „Maťo, poď do kultúrneho domu, chcem ťa tu mať ako riaditeľa...“ Mal som vtedy dvadsaťjeden rokov. Predtým som bol skromný, tichý a až po vojenčine a po predvolebnej kampani si ma všimli a povedali si: „Tak z toho Martina niečo bude, dajme ho do hriňovskej kultúry, on vie osloviť ľudí.“ Tešil som sa z titulu riaditeľa, ale teraz si uvedomujem, že bolo odo mňa pubertiacke vystatovať sa tým, že mám na kancelárii „Riaditeľ Mestského kultúrneho strediska v Hriňovej, Martin Kopor“. Mali ste vôbec plán, čo robiť s kultúrou v Hriňovej? Nemal som. Našťastie, už v tej dobe tu boli vynikajúci ľudia, ktorí mi pomohli a postupne som zabudol na titul riaditeľa. Mne stačilo „Martin Kopor, vedúci“. A boli to ľudia možno aj z Variácií, môj krstný otec Matúš Báťka, Emil Ľupták, Lukáš Latinák starší, ktorí mi trošku inakšie posvietili do života a mi tak ľudsky vysvetlili: „Martin, nie všetko je o tituloch a funkciách. Je to o tom, byť s ľuďmi a niečo im dať.“ A my sme potom začali s amatérskym divadlom pod názvom Variácie Matúša Báťku, kde on písal veršovanky. Doteraz ho volám „podpoliansky veršotepec“. Aké boli začiatky Variácií a kde všade ste sa s nimi predstavili? Začínali sme v roku 1991, tesne pred Veľkou nocou. Potom sme odohrali vyše stovky predstavení v reprízach, nielen v Hriňovej, ale aj po okolí. Napríklad v Snohách, kde sa vôbec nevyberalo vstupné, ale len kto čo donesie. A ľudia priniesli klobásy, húrky, zemiaky, úplne bezprostredne. Navarili napríklad guľáš. Keď sme začali hrať, jedna tetuška ešte dobehla v čižmách, že akurát kravu dojila a to sme boli hádam v desiatej minúte predstavenia a ona hovorí: „Počkajte, ja som to nepočula!“ Zaviazali si šatku, sadli si pekne na lavičku a rozkázali: „Ešte raz!!“ A my sme to ešte raz začali. Už to však všetci poznali, tak prišiel Lukáš Latinák a povedal: „Začíname znovu a... teraz o čom...??“ Jeden podgurážený chlapík sa zdvihol, vytiahol nôž a hovorí: „S nožom!“ (smiech) Lenže vtedy tam nebol rozdiel medzi hľadiskom a javiskom. Tam boli herci všetci. Aké boli ohlasy na vaše vystúpenia? Ľudia sa v našich príbehoch spoznávali. V ženách, v tetke Dore, v svákovi Michalovi, v cigáňovi, ktorého hral Emil Ľupták a oni sa potom navzájom doberali. A to sa nám páčilo, že to prinesie ľuďom niečo nové. Nie hádku, ale smiech. No a Variácie boli a dúfam, že aj budú, o smiechu. Kedy ste potom nastúpili do rádia? Čo sa týka roboty v rádiu, bol som neskôr vo Hviezde FM v Nitre. Tam som vydržal štyri roky, potom som išiel pracovať do Bratislavy, do Prahy, to bola úplne iná práca. Prišiel som domov a teraz čo. Dal som si žiadosť do Slovenského rozhlasu v Bratislave a keďže som bol z Hriňovej, posunuli to do Banskej Bystrice. Odtiaľ sa mi ozval vtedajší riaditeľ a mal som sa prísť ukázať. Vošiel som do jeho kancelárie a on sa ma opýtal, odkiaľ som. „Z Hriňovej!“ Na to povedal len: „Ste prijatý!“ Jednoducho Hriňová a možno aj ten môj nešťastný hlas a aj také vcítenie sa do človeka sa ho vtedy v dobrom dotkli. A o dva dni som už pracoval pre Slovenský rozhlas, štúdio Banská Bystrica. Kde zbierate tipy na svoje reportáže? Ja nešpekulujem nad tým, aby som z niečoho urobil senzáciu. Ja nahrávam obyčajné veci s obyčajnými ľuďmi. Keď si vezmem služobné auto z rozhlasu a šofér sa ma opýta, kam ideme, poviem mu: „A poďme trebárs... smerom na Krupinu!“ On sa ma aj opýta, prečo práve tam, ale ja mu vždy odpoviem: „Ja ti neviem povedať, po ceste, keď niečo uvidím, poviem stop a pôjdem nahrávať.“ Napríklad som zbadal vyše osemdesiatročnú tetušku, čo pásla kozy. Prišiel som k nej, pozdravil ju: „Pán Boh pomáhaj. Ako sa vám darí?“ Tetuška najprv na mňa otvorila oči, bola odmeraná, ale potom som s ňou zašpásoval a dala sa do rozhovoru. Nádherne mi vyrozprávala svoj životný osud a zaklincovala ho slovami: „Ja som grófka!“ V šatke, v sukni a s kozami... Ako si ľudí dokážete získať? Jój, tak to ma niekedy naháňali aj so sekerou, s vidlami, keď som prišiel. Zvlášť keď ma ľudia vidia s mikrofónom, sú nedôverčiví a ťažko si ich získavam. Nemôžem prísť s drzou otázkou alebo vyjsť na nich s tým, že som z rozhlasu a aby mi niečo povedali. Najprv mám mikrofón skrytý za chrbtom a opýtam sa napríklad: „Zdravím, gazda, ako sa darí? Tie ovce čo?“ Lebo niekedy, keď vytiahnem mikrofón, sa respondentka zľakne a nechce mi nič povedať. Ešte dodá, že nie je ani učesaná. Veď ale ja nie som z televízie, ale z rozhlasu. Neviem, ako to tí ľudia majú v hlavách namontované, že keď vytiahnem mikrofón, tak či žena alebo muž, hneď začnú, že nie sú upravení, začesaní. A teraz, keď sa spojili rozhlas s televíziou, už im to vôbec nevysvetlím. Čo na vás hovoria domáci z Hriňovej a z Podpoľania všeobecne? Keď sa povie, že príde Martin Kopor, určite sa najskôr zjaví úsmev a už len čakajú, čo zas ten Martin vyparatí. Lebo keď prídem niekde nahrávať, ani nestihnem vystúpiť z auta a pozdraviť sa a už je smiech. Čakali ste ocenenie primátora mesta Hriňová? O čom sú ceny, diplomy, medaile... o ničom. Diplom si môžete zakvačiť na stenu, medailu kdesi do skrine. Samozrejme, cenu si vážim, ale tým najväčším ocenením je pre mňa vždy, keď mi ľudia podajú ruku a zasmejú sa v mojej prítomnosti. Lebo nakoniec, či ste vy inžinier alebo doktorka, vždy skončíte pod pár lopatami zeme. A keď sa na tom všetkom, čo ste ľuďom počas života odovzdali, dokážu zasmiať aj ďalšie generácie, tak vtedy to má všetko význam...

    23. októbra 2011 17:51
  • Keď sú ženy za počítačom doma

    Keď sú ženy za počítačom doma

    Keď si žena sadá za počítač, aby niečo opravila alebo naprogramovala, väčšinou na ňu muži pozerajú s úškrnkom na perách. Čo už sa ona do toho môže vyznať, pomyslia si. Začali sme teda pátrať. Hľadali sme mladé ženy z Podpoľania, ktoré sa rozhodli pre štúdium informatiky a vyčnievajú tak vo svojich odboroch. Nebolo to vôbec jednoduché. Nakoniec sme však objavili dve Hriňovčanky, Veroniku Kortišovú a Júliu Kučerovú, pre ktoré počítačový svet vôbec nie je španielskou dedinou... Hneď na úvod, čo študujete? [caption id="attachment_26712" align="alignright" width="200" caption="Veronika by chcela pracovať vo firme, ktorá sa zaoberá vývojom softvéru"][/caption] Veronika: Študujem odbor Aplikovaná informatika na Fakulte prírodných vied Univerzity Mateja Bela v Banskej Bystrici. Júlia: Študujem na Fakulte matematiky, fyziky a informatiky Univerzity Komenského – skrátene na matfyze. Ako bakalárske štúdium som absolvovala aplikovanú informatiku, na magisterskom som sa už zamerala na počítačovú grafiku (odbor matematika - počítačová grafika a geometria). Tento rok som nastúpila na doktorandské štúdium informatiky, kde sa venujem počítačovému videniu. Čo vás ako ženy ťahá k výpočtovej technike a programovaniu? V: Vždy som rada riešila rôzne logické alebo matematické úlohy a pri programovaní som niečo podobné objavila. Hľadať optimálne riešenie daného problému, vytvárať programy a najmä vidieť za sebou výsledok. To je to, čo ma ťahá. J: Mňa k tomu viac-menej dotiahla moja triedna na gymnáziu. Predtým som sa informatike vôbec nevenovala, s počítačom som začala pracovať až na strednej. Ale potom ma informatika stále viac bavila, čo sa aj odzrkadlilo na tom, že som s ňou pokračovala na vysokej škole. Vždy ma bavili grafickejšie veci, práca s obrazom, ale aj programovanie, a hlavne, keď som videla, že to, čo som nakódila, dávalo aj nejaké rozumné výsledky. Myslíte si, že dokážete byť mužom rovnocennými partnerkami alebo sú vo vašom odbore oblasti, ktoré vám idú lepšie či horšie ako im? V: Áno, ale myslím, že sú oblasti, v ktorých muži vo všeobecnosti viac vynikajú. Mám na mysli hardvér. Asi je to tým, že muži majú k technickým veciam bližšie než my. Určite sú aj výnimky, ale ja k nim nepatrím. (smiech) J: Myslím, že sa to nedá rozdeľovať podľa pohlavia. Samozrejme, že v tejto oblasti je ešte stále viac mužov a teda sa môže zdať, že sú úspešnejší a ženy nie sú pre nich rovnocenné. Je to však podľa mňa len tým nepomerom v počte. Pokiaľ človeka baví to, čo robí a robí to s nadšením, tak je podľa mňa úplne jedno, akého je pohlavia. Nestretli ste sa ako žena s podceňovaním? [caption id="attachment_26713" align="alignleft" width="300" caption="Júlia nastúpila na doktorandské štúdium a chce sa venovať výskumu v oblasti počítačového videnia"][/caption] V: S nejakým výrazným podceňovaním určite nie. Maximálne to boli nejaké vtipné poznámky, ale keď niekomu poviem, čo študujem, skôr cítim akýsi obdiv, že som sa ako žena na niečo také dala. J: Nikdy. Skôr som sa stretávala s obdivom a nepochopením, stačilo spomenúť matfyz. (smiech) Ľudia nechápali, ako môže žena študovať informatiku a ešte k tomu ju to aj baví. K čomu viac inklinujete? K hardvéru či softvéru? V: Hardvér nie je mojou silnou stránkou a viac inklinujem k programovaniu. J: Skôr ma baví softvér. Vymýšľanie nových metód, ich programovanie, ladenie, testovanie. Hardvér nechávam iným . Prieskumy dlhodobo ukazujú, že práca v IT je jednou z najlepšie platených. Ovplyvnil aj tento fakt výber vašej profesie? V: Neovplyvnil, ale som rada, že je to tak. J: Nie. Skôr som sa riadila tým, že ma to naozaj baví. To, že je to dobre platený odbor, bola taká čerešnička na torte. Musí byť podľa vás každý informatik zhrbený nespoločenský človek s okuliarmi, ktorý dokáže komunikovať akurát s bedňou pred ním? Pretože takáto je predstava laikov o vás. V: Každý človek je iný a to platí aj pre informatikov. Netvrdím, že sa nenájdu takí, na ktorých by táto charakteristika sedela, ale ja osobne poznám viac tých, ktorí napriek tomu, že radi programujú, nezabúdajú žiť reálny život. J: V minulosti to možno platilo, ale myslím si, že v súčasnosti to už pravda nie je. Samozrejme, nájdu sa takí, ktorí presne spadajú do tejto predstavy (pár ich poznám), ale vo všeobecnosti sme úplne normálni. Máte určitú predstavu o svojej budúcnosti? Chcete sa zamestnať alebo radšej podnikať? V: Chcela by som sa najskôr zamestnať. Vedela by som si predstaviť pracovať v nejakej firme, ktorá sa zaoberá vývojom softvéru. J: Vzhľadom na to, že som nastúpila na doktorandské štúdium, tak sa momentálne chcem venovať výskumu v oblasti počítačového videnia. Potom sa uvidí . O informatikoch sa vedú nekonečné vtipy. Máte aj vy nejaký obľúbený? V: Samozrejme. Programátor sedí za počítačom, ťuká do klávesnice a nespúšťa oči z monitora. V tom sa otvoria dvere, vojde syn a hovorí: „Oci, som doma!“ Programátor: “A kde si bol, synak?“ Syn odpovedá: “Na vojne.“ J: 0101011100110100010000101001001102

    19. októbra 2011 16:20
  • DJ SCHIMEK: Boli sme bandou nadšencov a verili sme, že dobehneme anglickú scénu

    DJ SCHIMEK: Boli sme bandou nadšencov a verili sme, že dobehneme anglickú scénu

    DJ Schimek sa predstaví už tento piatok vo Vegas Club-e v Hriňovej. Ponúkame vám rozhovor, v ktorom sa dozviete mnoho zaujímavosti z jeho života. Nastupujúce mrazy nám stále častejšie pripomínajú zážitky z horúceho leta. Ako si ho prežil ty?  Veľmi veselo. Aj keď sa mi zdá, čo sa počasia týka, že toto leto letelo niekde bokom a strednej Európe sa vyhlo. Toľko pokazených open air-ov si veru ani nepamätám. Samozrejme, okrem hrania a zábavy bol tiež odpočinok a dovolenka s rodinkou. Ktorú letnú párty by si označil ako tú "naj" zo všetkých? Čo sa domoviny týka, z tých všetkých veľkých letných párty, kde sa hráva poriadne techno či techhouse, zostal vlastne iba BeeFree a tento rok som si ho preto poriadne užil. Nielen ako DJ ale taktiež ako účastník, ktorý si chce vytancovať telo aj dušu. Tí, čo boli na techne v sobotu ráno, to môžu potvrdiť. No a v Poľsku by som výnimočne pozitívne ohodnotil napríklad One Love Festival, ktorý je okrem skvelého lineupe-u a vynikajúcej zábavy známy aj svojím ušľachtilým charitatívnym cieľom. Hrával si v časoch, keď sa rodila klubová scéna v Československu. Ako si na ne spomínaš?  Boli sme bandou nadšencov, ktorí napriek prekážkam a zlým ekonomickým podmienkam chceli zmeniť hudobný vkus mladej generácie a takto nás priblížiť svetu. Trochu naivne sme verili, že za 20 rokov dobehneme anglickú scénu a robili sme pre to všetko, čo bolo v našich silách. Veľa vecí sa skutočne zmenilo k lepšiemu, bohužiaľ nie všetky. Náš maličký národ si skrátka ide svojou cestou a o dobehnutí Anglicka môžeme stále iba snívať. Ale aj tak to boli krásne časy, ktoré sa už nikdy nezopakujú a som šťastný, že som ich mohol pomáhať tvoriť. Na scéne pôsobíš okolo 20 rokov. Nikdy si si nepovedal, že už je toho dosť a končíš?  Tak ako všetko, aj djing má svoje lepšie aj horšie fázy. Ja som v tomto biznise už tak dlho, že by to bol zázrak, ak by sa akurát mňa horšie obdobia netýkali. Mal som "dj-skú" krízu už niekoľkokrát. Vždy to súviselo z nejakými závažnými životnými zmenami ako manželstvo, kariéra, presťahovanie sa do Poľska, zdravotné problémy, deti, rodina. Ale takéto obdobia pochybností u mňa našťastie trvajú vždy krátko. Presne toľko, aby som si uvedomil, ako veľmi mi hudba a hranie chýba a neviem bez nich normálne existovať. No a hneď je po kríze Ako si spomínaš na svoje hrania na Insomnii? Uvedomuješ si, že je to asi najdlhšie trvajúca párty na Slovensku?  Uff, tak to som si vlastne ani neuvedomil. Gratulujem a teším sa, že môžem byť naďalej súčasťou pokračovania takejto legendy. Na čo sa môžu návštevníci Insomnie tešiť v tvojom podaní?  Ako vždy, okrem najlepšej novej hudby prinesiem široký úsmev a megadávku pozitívnej energie. Verím, že sa všetci budeme perfektne baviť až do bieleho rána. Už sa neviem dočkať!

    13. októbra 2011 17:56
  • Kečkár: Iba v Hriňovej cítim svoje korene!

    Oddaný tradíciám, žijúci v harmónii s prírodou, zapálený pre svoju prácu i koníčky. Presne to je Hriňovčan Anton Trebuľa (36), známejší ako Kečkár. Porozprával nám nielen o svojich aktivitách, ale aj o problémoch súčasného sveta. Ste učiteľ, fotograf, divadelník, muzikant, vášnivý turista i milovník tradícií. Zabudla som vari na niečo? A ešte človek, ktorý žije v nesprávnej dobe. Sú reakcie na vašu tvorbu a všestrannosť len pozitívne? Doma nie ste prorokom. V postsocialistickej anarchii v našej krajine, v Hriňovej zvlášť, ľudia skôr hania, ako chvália. Radšej hádžu polená pod nohy, radšej odseknú v niečom vyčnievajúci strom… Neidealizujem si už Hriňovčanov. Pracujete s mládežou, oprašujete staré zvyky, hráte často bláznivé postavy, vystavujete fotografie, atď. Čo vás dokáže stále motivovať? Môj vnútorný pocit! Neskôr radosť, smiech, ocenenie divákov, poslucháčov, pozeračov… Obyčajne neobyčajná vďaka detí aj dospelákov vždy poteší. Viete si predstaviť, že by ste sa zo dňa na deň museli vzdať fotoaparátu, prírody alebo svojich žiakov? Bol by to stále Kečkár, ako ho poznáme dnes? Viem si to predstaviť. Bol by to mŕtvy Kečkár. Učiteľ Začal sa školský rok. Na úkor ktorých aktivít si zadelíte svoj čas? Pre mňa je práca aj koníčkom, kde sa bytostne  realizujem, spájam, prelínam jednotlivé aktivity. Od zvykov, turistiku, cez fotografie, divadlo, hudbu so školskou skupinou, po vlievanie lásky k domovu – Podpoľaniu, Hriňovej, k slovanským predkom, k Rusku. Psychológ Plzák hovoril: „V živote máme tri veci: rodinu, prácu a hobby. Jedine hobby vás nikdy v živote nesklame!“ Mal pravdu! Čo je podľa vás najkrajšie a najťažšie na práci učiteľa? Najkrajšia je každodenná rôznorodosť. Pocit duševnej mladosti a sviežosti. Množstvo rastúcich detských bytostí s rôznymi povahami, danosťami, vnímaním, stovky rozhovorov, radosť i smútok. To všetko obohacuje. Každý deň je iný, nepredvídateľný, každý deň hráte iné predstavenie, spojené s veľkou dávkou improvizácie. Naopak, najťažšie sú mozole ukryté na mozgu. Tiché a zákerné. Pri tomto poslaní si neuvedomíte, že fyzicky starnete a častokrát zabúdate na svoj osobný život… Vnímate rokmi určité zmeny v správaní sa alebo ambíciách dospievajúcich? Sú draví a cieľavedomí alebo skôr tápajú a nevedia si nájsť vlastné miesto? Dnešná doba je zákerná, nič nie je zadarmo. Chýba pocit istoty! Mnohé deti rastú bez rodičov, pretože tí sú zamestnaní a nemajú čas. Nezamestnaní sú zase nútení pracovať v zahraničí, deti rastú ako samorasty, rozpadajú sa rodiny, chátrajú city,… Vplyvy médií, cirkví a amerikanizácia sú obrovským zločinom! Fotograf Čo pre vás znamená fotografia? Fotografiu zachytáva jedno políčko z filmu Život. Môj film Život tvoria fotografie na stránke www.keckar.rajce.net. Môžete si ho kedykoľvek pozrieť, prinavrátiť si pocity, vône, obrazy minulosti a snívať. Lesy, lúky, polia, rieky, zvyky, zabíjačky. To všetko môžeme nájsť vo vašich albumoch. Dokázali by ste s rovnakou chuťou fotiť aj veľkomestá, križovatky, rušné ulice a mrakodrapy? Dokázal by vlk prežiť vo veľkomeste? Tu som doma, tu cítim kroky svojich predkov, tu pre mňa najkrajšie vonia hora, zurčí potok. Iba v Hriňovej cítim svoje korene! Ktoré ľudské emócie zachytávate najradšej? Fotili ste niekedy napríklad aj plačúcich ľudí alebo existujú vo vašej tvorbe aj isté hranice? Akákoľvek  ľudská emócia, kvalitne zachytená, je umením. Keď mám obdobie ľudí, rád lovím momentky, no inak nepohrdnem ani statickým pekným portrétom, pózami.  Každý človek je svojím spôsobom pekný. Hranice? Nefotím už svadby, vynútené a umelé akcie. Ubíja ma to. Fotím to, čo cítim a chcem, život v Hriňovej a okolí, no snažím sa to zachytiť svojsky. Od dokumentačných fotiek, ktoré ocenia ľudia neskôr,  po umelecké – od prenádherných jesenných lesov, cez potôčiky, pásy oračín, zvyky dnešné i staré v krojoch, mesto, lazy, drevenice, život, deti, slovanské víly, starcov až po zrazené žaby, psy, čierne skládky, špinu, bordel na okolí… Fotím realitu s občasným úletom do krajiny fantázie! Pán fotograf Kállay povedal: „Nefotím len pohreby, vtedy nemožno fotiť, vtedy treba objať a nadstaviť plece.“ Divadelník Myslíte si, že človek musí mať herectvo a dávku exhibicionizmu v krvi alebo sa aj z úplného "dreva" môže stať miláčik publika? Zo zlého materiálu nevyrobíte miláčika publika :).  Mimochodom, som introvert s hlbokým melancholickým nočným životom. Ak dáte stolárovi nekvalitné drevo, môže robiť, čo len vie, aj tak ho hodí do pece… Každý je v niečom dobrý, len treba hľadať! Čo vám dáva účinkovanie v Hriňovskom divadle? Povedať mnohokrát hocikomu bez zábran, čo si o ňom myslím! Koho by ste chceli raz v hre stvárniť a prečo? Už som si splnil divadelný sen! V Štepkovom Jááánošíííkovi som hral národného hrdinu! V ňom som vyjadril názory, ktoré si myslím a ktoré cítim! Psycho Bátoryčka a moja postava slúžky Ilony Jó mi dovoľuje pustiť uzdu vtipu a haluzinám. Čechovove Pytačky mi dali riadne zabrať po stránke psychologickej. Každá postava vás v niečom obohatí. Nesplneným snom je zahrať si vo filme… Turista Dokáže vás ešte niečo prekvapiť pri potulkoch Podpoľaním? Príroda, prírodné úkazy, no najviac ma udivuje hlúposť ľudí, čierne skládky, ničenie tradičných hodnôt, zapredanie mamonu! Zažili ste niekedy aj adrenalín v podobe medveďa či diviaka? V hore nemám strach ani v noci. Mám na konte množstvo stretnutí so zverou, od jeleňa, cez vretenice po vlka, vtedy sme sa doľakali obaja. Medveď na mňa nemá šťastie. Strach som však pocítil osamotený v nočnej Moskve, v Londýne, v Edinburgu, vo veľkých mestách. Najväčším nebezpečenstvom je ale človek. Mal som niekoľko potyčiek na lazoch, keď ma napríklad na túre s deťmi naháňal ujko so švorcom /s reťazou/ alebo po mne raz strieľali zo vzduchovky… Dlhodobo ste kritikom zásahov do prírody, ktoré však iným ľuďom poskytujú športové vyžitie a relax. Dá sa v takýchto prípadoch vôbec dospieť k riešeniu, k dohode vyhovujúcej obom stranám? Nie, pri ochrane Prírody a pokoja neexistuje kompromis! Ani žena nemôže byť tak trochu tehotná. Všade tam ide v prvom rade o peniaze, až potom o vyžitie. Príroda je na chvoste, využívajú ju. Ako hovorím v Jááánošíííkovi, „nafasujeme kroje, valašky a poďho robiť cirkusy pre turistov z Česka“. Pozrite sa na Donovaly, Tále, Oščadnicu, Vysoké Tatry, Vlkolínec… Na zaplakanie! Otvorene o tom píšem, hovorím, fotografujem, dokonca i hrám v radikálnejšom hudobnom projekte Drevorubači. Socializmus dal ľuďom istotu a pokoj na obyčajný život. Dnes je mi z tohto uponáhľaného konzumného sveta zle! Hudobník Aké boli začiatky Kečkára - hudobníka? Súvisia s mojim krásnym detstvom za socializmu. Požičiavanie  kaziet, LP, niečoho nedostupného, malo to svoje čaro! Prvé skupiny, bicie,  dlhé vlasy, mal som 18 rokov, prvák na výške, roztrhané rifle, károvanú košeľu, neposlušné vlasy, žil GRUNGE, miloval Nirvanu, Alice in Chains, Pearl jam, Soundgarden! Rástol som na skupinách Europe,Fates Warning, Iron Maiden, Helloween, Metallica, Megadeth, Venom, Mercyful Fate, Celtic Frost, Coroner, starej Tublatanke, Prúdoch, Collegium Musicum... Naozaj platí, čoho je nedostatok, to si človek viac váži. Dnešné sťahovanie z netu zabíja to čaro! Čo znamená hudba vo vašom živote dnes?. Milujem hudbu - metal, rock, folklór, hrám na bicie v grungerockovej kapele School Park,  Drevorubači, ex-Kašupieri, ex-Slanground. Najobľúbenejšími skupinami a interpretmi sú Marek Brezovský, Andrej Šeban-album Bezvetrie, génius Svetozár Stračina, kapely Nirvana, The Gathering, Forgive Me Not, Maudlin Of The Well, Anathema, Opeth, Slayer, Rage Against The Machine, Psí vojáci, Prúdy, Nocadeň, Chikilikitua, Free Faces, Blue Effect, Jej Družina... Hudba je moja liečiteľka, doma mám bohatú lekáreň, ktorá mi dokáže vždy pomôcť. S hudbou žijem i umriem.

    16. septembra 2011 08:24
  • Dekan Sabol je v Detve doma

    Dekan Sabol je v Detve doma

    Dekan ThLic. Ľuboš Sabol sa narodil 14.2.1964 v Petrovanoch. V Detve pôsobí ako dekan farnosti od roku 2002. Okrem iného pôsobil aj v Hriňovej, Kolačne, Novej Bani, Partizánskom – Šípku, či vo Veľkých Uherciach. Kňaz Rímsko-katolíckej cirkvi je človek ako každý iný.  Aj on má svoje záľuby, názory. Rád počúva klasiku, ale aj staršie evergreeny ako ABBA, či Boney M. Zo športov preferuje futbal, z filmov mu najviac pasuje Romero a z kníh ho najviac očaril Blčiaci oheň. Detviansky dekan – Ľuboš Sabol. Úvodná otázka je v kontexte s Vami jasná. Prečo ste sa rozhodli stať kňazom? Byť resp. stať sa kňazom bolo pre mňa Božie volanie, odpovedal som službe Cirkvi. Máte v rámci cirkevných osobností  svoj vzor? Po prečítaní knihy Blčiaci oheň ma veľmi oslovila postava a osobnosť  Jozefa Sarta, neskôr Pia X. a samozrejme mi veľmi imponuje aj Ján Pavol II. . Aký máte vzťah k Detve? Detvu mám veľmi rád. Cítim sa tu dobre. Som tu doma. Ako hodnotíte moderné neduhy v spoločnosti akými sú materializmus a konzumizmus? Každá doba má svoje problémy. Osobne si myslím, že odklon od duchovných hodnôt, ktorý vidíme v súčasnom svete nebude trvať dlho. Pomôžem si citátom sv. Augustína, ktorý povedal:  Nespokojné je ľudské srdce, kým nespočinie v Bohu. Takže aj srdce súčasného človeka sa nemôže dlhodobo uspokojiť s pôžitkárstvom. Ako hodnotíte aktivitu detvianskej kresťanskej mládeže? Som na nich hrdý. Sú schopní ak sa správne usmernia. Vedia urobiť veľké veci, príkladom je aj Kresťanský prímestský tábor počas tohto týždňa. Všetko robia ochotne, v rámci svojho voľného času a bez nároku na honorár.

    16. augusta 2011 20:04
  • Úspešný školský rok na III.ZŠ

    Úspešný školský rok na III.ZŠ

    Pán riaditeľ, končí sa školský rok 2010/2011. Je čas bilancovať. Pri hodnotení školského roka 2010/2011 musím konštatovať, že sme úspešne zakončili dvojročnú rekonštrukciu našej školy (tá sa oficiálne ukončila kolaudáciou pred rokom), no počas tohto školského roku pokračovala v našej réžii vnútorná úprava interiéru školy a okolia školy. V oblasti pedagogiky sa nám darilo napĺňanie nášho školského vzdelávacieho programu, ktorý bude ukončený v budúcom školskom roku na I. stupni a pokračuje v 8. ročníku na II. stupni. Plnenie školského vzdelávacieho programu by ste vedeli zhodnotiť aj podrobnejšie? Popri tradičnom plnení učebných plánov sa nám v širokej miere podarilo rozvíjať mimotriednu a mimoškolskú činnosť. Posilňovali sme svoju  profiláciu: - vyučovanie cudzích jazykov sme obohatili (v spolupráci so IV. ZŠ v Detve) o jazykový pobyt žiakov v Anglicku, - v spolupráci s Českou nadáciou sa nám podarilo tretí rok napĺňať projekt CLIL, kde sa predmety prírodopis, zemepis, fyzika, chémia, prírodoveda a vlastiveda vyučujú v cudzom jazyku, - v športovej oblasti sme využívali veľmi dobrú polohu školy (letný a zimný štadión, hádzanárske ihrisko, gymnastická telocvičňa). Potešil ma tiež postup gymnastiek, hádzanárok a jedného atléta na Majstrovstvá Slovenska. Darí sa Vám aj v oblasti informatizácie? Koncom marca bol ukončený projekt „Detva už on line II.“, do ktorého boli zapojené všetky detvianske školy. Tento projekt popri materiálnom prínose (získanie PC, notebookov, datavideoprojektorov) umožňuje žiakom získavať poznatky cez e-cvičebnice. Do konca mája sme odovzdali projekt Moderne učiť sa dá, dá, dá, ktorý sa týka premeny tradičnej školy na modernú. Pri úspešnom schválení projektu s rozpočtom 100.000 € by škola realizovala popri novej didaktickej technike aj mnoho aktivít zameraných na cudzie jazyky, informatiku, čítanie s porozumením a šport. Projekt je financovaný z Európskej únie. Na čo sa zameriavate v mimoškolskej činnosti? Novými tradíciami školy sa stávajú podujatia, na ktoré sa s obľubou tešia rodičia, učitelia a pochopiteľne naši žiaci. Pre prvákov organizujume “Pasovanie prvákov”, piatakov prijímajú starší žiaci do cechu študentského, čoho súčasťou je i noc strávená v škole. Absolventom školy sa slávnostne odovzdávajú koncoročné vysvedčenia v obradnej sieni mestského úradu.   Žiaci vyšších ročníkov pravidelne zdolávajú turistické výstupy na Javor, Pustý hrad, Melichovú skalu, Poľanu a Donovaly. Predvianočné obdobie každoročne zavŕšime slávnostnou akadémiou v Kultúrnom centre v Detve. Čo Vás osobne ako riaditeľa školy najviac potešilo? Po ôsmich rokoch sa prihlásilo do 1. ročníka 54 žiakov a otvárame v budúcom školskom roku tri prvé triedy. Okolie školy získava novú podobu, budujeme komplex športovo-rekreačného areálu školy. Okrem viacúčelového ihriska, ktoré využívajú žiaci počas telesnej výchovy i v mimovyučovacom čase, sme vytvorili pre deti s rodičmi miesta i na príjemné posedenie (drevené lavičky). Spoločne so žiakmi sme výsadbou listnatých a ihličnatých drevín, zrealizovaním skaliek (jednu tvoria liečivé rastliny), vyzdvihli prírodný ráz okolia. Zriadenie školskej knižnice svojimi podujatiami výrazne prispieva k prehlbovaniu čitateľskej gramotnosti.   Ďakujem vám za príjemný rozhovor.

    29. júna 2011 15:39
  • Bez hudby to nejde

    Bez hudby to nejde

    Na pódiu je ako doma, ľudia jeho hudbu radi počúvajú, obdivujú ho. Vďaka typicky muzikantskému vzhľadu ho nemožno prehliadnuť. Dominik Václav, dobrý kamarát, skvelý človek a vynikajúci huslista... Jeho vášňou je hudba, ktorej sa od malička venuje. Ponúkame vám rozhovor s týmto zaujímavým človekom, tak nech sa páči, čítajte: Ako dlho sa venuješ hre na husle? Kto v tebe objavil tento talent, kto ťa v hudbe podporoval? Husle som objavil u môjho deda z Rakús pod Tatrami. Mohol som mať tak 5 rokov. Od tej doby som chcel byť huslistom. Takže keď som mal 7 rokov, zobrali ma rodičia do ZUŠ v Detve a odvtedy je už 15 rokov čo držím husle v ruke. Kto ťa naučil hrať? Boli začiatky veľmi ťažké? Šlo to pomaly. Hoci ma cvičenie veľmi nebavilo, pán učiteľ Roman Berky mal na mňa dobrý vplyv. Nechcel som sa hanbiť na hodinách, tak som musel cvičiť. A už keď to nejak začalo znieť, mal som z toho veľkú radosť. Najviac zo všetkého ma bavili piatkové nácviky s komorným orchestrom. Potom prišla ľudovka, súbor, vystúpenia...a moja hra začala mať význam. Určite máš za sebou pekné zážitky, ktoré sa spájajú so ZUŠ- kou, s vystúpeniami... Spomenieš si na nejaké naj? Najlepšie zážitky sú s ľudovou hudbou zo ZUŠ-ky z Habovky. Tam sme sa každoročne všetci najviac tešili. Hrávali sme karty, sedeli pri ohni, vystrájali :D Raz sme si dali kroje do igelitiek. Hodinu pred vystúpením boli celé dokrčené. Nebyť pani Mészárosovej, ktorá odniekiaľ zohnala žehličku na družstve, kde sme bývali... Sklamalo ťa niečo v „hudobnej brandži"? Ak áno, čo to bolo? Nezažil som žiadne väčšie hudobné sklamania. Robím hudbu, ktorá ma baví, hoci niekedy nemám toľko času, koľko by som chcel. Ak chce človek hrať naozaj dobre, musí sa tomu venovať naplno. Keby som sa venoval hudbe naplno a nedosiahol požadovaný výsledok, potom by som bol sklamaný. Určite by som chcel hrať lepšie ako hrám...Deň by však musel mať viac hodín. Čo máš na hudbe najradšej? Vieš si predstaviť život bez nej? Hudba je určitý spôsob vyjadrovania sa. Človek môže svoje pocity premeniť na tóny a nechať sa unášať ich prúdom. A keď vidím, že nie som jediný, komu sa to páči, o to väčšiu radosť mám. Možno raz príde deň, kedy si poviem, že už stačilo. Zatiaľ chcem hrávať. Kým ma to baví a robí to ľuďom radosť nie je dôvod prestať. Myslíš, že sú hudobníci pre ženy atraktívnejší, ako ostatní? Máš nejaký zážitok? Nie pre každú ženu a nie všetci hudobníci. Ale väčšina áno. Niektorí kamaráti len vyberú správnu pieseň, žmurknú na slečnu, usmejú sa a telefónne číslo je vo vrecku :D. Veď ktorá by nechcela vyhrávať do uška piesne na želanie? Kam sa uberajú tvoje kroky do budúcna, čo plánuješ ďalej? Určite by som chcel jedného dňa nahrať s kapelou CD. S chalanmi sa cítim veľmi dobre či už po osobnej alebo muzikantskej stránke. Už teraz sa na to teším. Ďakujeme Dominikovi za rozhovor, prajeme mu veľa šťastia, nech mu to stále tak krásne hrá a ešte veľmi dlho spôsobuje úsmevy na tvárach ľudí. Mladých, zanietených pre hudbu a kultúru je v dnešnej dobe čoraz menej, vážme si teda každého jedného, lebo aj vďaka týmto ľuďom je náš život krajší a hodnotnejší.

    14. júna 2011 17:37
  • Mladý fotograf Tomáš Belko

    Mladý fotograf Tomáš Belko

    Tomáš Belko. Mladý 20 ročný študent histórie na UMB v Banskej Bystrici. Pre niekoho obyčajný študent, pre niekoho chalan obdarený darom - darom fotiť. Tomáš, odkedy fotíš? Fotím približne rok a pol. Ale tak vážnejšie asi pol roka, čo mám nový foťák. Fotíš pre zábavu, alebo aj profesionálne? Je to môj koníček .. spôsob ako vypĺňam voľný čas ... ale momentálne aj     profesionálne pre stránku DTonline. Čo si ako prvé odfotil? Fuu na to si nespomínam. Máš niečo, čo konkrétne rád fotíš? Určite prírodu a naše mesto v ktorom bývam. Akty? Nie tie som ešte neskúšal ...akty rád prenechám profesionálom v ateliéroch. Máš nejaký sen, čo by si chcel nafotiť? Asi každý kto amatérsky fotí by rád zachytil niečo unikátne ... čo sa len tak nevidí :-)... myslím, že je to aj môj sen .. ale momentálne mam radosť z každej peknej snímky, ktorá sa mi podarí. Okey Tomáš, necháme za teba hovoriť tvoje fotografie. Veľa šťastia pri fotení.

    26. mája 2011 12:24
  • Rozhovor

  • Andrej Segeč: Mojím ...

    Lyžiarsky klub pôsobiaci pod Poľanou, konkrétne v obci Látky vychoval niekoľko slovenských reprezentantov. Jedným z nich je aj Andrej Segeč, ktorého športovým vzor je Peter Sagan. Od koľkých rokov sa venujte bežeckému lyžovaniu? Kto vás nemu priviedol? Venujem sa mu od desiatich rokov. Rodičia ma viedli k športu od malička. Už ako trojročný som chodil na zjazdovky. A potom postupne na bežky. Mamina je bývalá majsterka Československej republiky. Tak v rodine sme bežky poznali dobre. Aké úspechy sa vám vo vašej kariére podarilo doposiaľ dosiahnuť? 14. miesto na Olympiáde mládeže v Innsbrucku v disciplíne šprint. 20. miesto na Majstrovstvách sveta juniorov v talianskom Val di Fiemme v disciplíne 10 km. 20 miesto na Majstrovstvách sveta do 23 rokov v USA. Toto sú tri výsledky, ktoré si vážim najviac. Ale pekných výsledkov je určite viac. Hlavne, keď sa vezmú v úvahu podmienky na Slovensku oproti tomu, aké sú vo svete.   Kto je vašim vzorom a prečo? Môj športový vzor je Peter Sagan. Páči sa mi na ňom to, že je šoumen, skvelý pretekár a hrdý Slovák. No mojim životným vzorom sú moji rodičia.  Tento rok ste sa zúčastnili v dejisku ZOH 2002 Majstrovstiev do 23 rokov. Podarilo sa vám dosiahnuť výsledky, ktoré ste si pred šampionátom stanovili? Z USA mám skvelé zážitky. Môj cieľ, s ktorým som tam išiel bolo postúpiť na šprinte do top 30. Čo sa mi aj podarilo a bolo z toho pekné 20. miesto. Čo je v histórii týchto Majstrovstiev sveta najlepší výsledok v ére Slovenskej republiky. Túto sezónu ste tiež štartovali na Majstrovstvách sveta vo fínskom Lahti. Aké výsledky ste na nich dosiahli? Na Majstrovstvá sveta do Fínska som sa nejak obzvlášť nepripravoval. Môj vrchol sezóny boli majstrovstvá sveta v Amerike. Je totiž ťažké naladiť formu na viac podujatí v roku. Za zmienku stojí 21. miesto v teamsprinte s Miroslavom Šulekom. Bol to krásny zážitok pretekať pri takej obrovskej diváckej kulise s najlepším kamarátom a navyše z toho istého klubu. SKI TEAM JASE Látky sa stali najúspešnejším klubom v bežeckom lyžovaní v práve skončenej sezóne.  Ako zhodnotil klub skončenú sezónu? Áno získali sme ocenenie ZLATÝ KLUB 2017. Klub pracuje na vysokej úrovni, ale to, že zvíťazíme už tretí rok po sebe sme nečakali. Dostali sme putovný pohár prezidenta Slovenska lyžiarskej asociácie. A klub je s touto náročnou sezónou spokojný. /*banner*/ Zároveň však pôsobíš vo futbalovom klube TJ Družstevník Látky. Neobávaš sa, že v niektorom zápase utrpíš zranenie, ktoré môže ohroziť prípadne ukončiť tvoju sľubne sa rozvíjajúcu kariéru? Vo futbalovom klube na Látkach sme skvelá partia. Hrám, lebo ma to baví. A zraniť sa môžem predsa hocikde. Či na bežkách, tak aj doma na dvore. Futbal mi však dáva veľa. Či už dynamika alebo rýchle rozhodovanie v každej situácii na ihrisku je dôležité aj pri lyžovaní. TJ Družstevník Látky obsadil vo zvolenskej I. triede so ziskom 45 bodov 4. miesto. Ste s umiestením spokojný? Nie sme spokojný, náš káder má na viac. No problém je v dochádzke, nie každému sa dá prísť na zápas vždy. Predsa práca a rodina sú niekedy prednejšie ako futbal.  Majú pre vás zápasy s rivalom z Detvianskej Huty špecifický náboj? Tak určite majú zápasy proti Detvianskej Hute iný náboj. Ale pre mňa je zápas ako zápas. Venujete sa okrem lyžovaniu a futbalu aj iným športom? Profesionálne nie. Ale ja si rád zahrám všetko florbal, volejbal, tenis, ping pong atď. Budúci rok nás čakajú  Zimné olympijské hry juhokórejskom Soule. Je vašim cieľom sa  na ne kvalifikovať? Olympijské kritéria som splnil. Na začiatku sezóny to budem musieť ešte potvrdiť. No všetko náleží na tom, koľko miest nám udelí Medzinárodný olympijský výbor. Ako sa líši príprava na olympijskú sezónu od tej bežnej? Ja sa pripravujem súvisle každý rok. Takže pre mňa je toto len ďalší rok prípravy. Trénovať treba s rozumom a mať v tom systém. Nie je teraz dôležité trénovať desaťnásobne viac ako minulý rok. Nedá sa za jeden rok pripraviť na olympijské hry, to je dlhý proces. Ale určite dáme do toho s trénerom maximum a naladíme formu na  vrchol sezóny. Ktorého podujatia na Podpoľaní sa najbližšie zúčastníš? Mám tak nabitý program, že neviem či sa niečoho zúčastním a či mi to bude zapadať do tréningového procesu. Teraz ma však čaká Svetový pohár na kolieskových lyžiach v Chorvátsku a ťažké bloky na sústredeniach. Čakajú ma aj Majstrovstvá sveta na kolieskových lyžiach vo Švédsku, tak moju energiu sústredím skôr týmto smerom. 

  • Erika Weissová: Moje...

    Erika Weissová v utorok 23. mája 2017 odhalila spoločne s viacerými hosťami - historik prof. Karol Fremal, riaditeľ Múzea holokaustu v Seredi Martin Korčok, predseda ŽNO Banská Bystrica Jaromír Wolt, poslankyňa NR SR Viera Dubačová v parku na Partizánskej ulici Pamätník obetiam holokaustu. Erika Weissová sa narodila v roku 1933, jej otec sa Volal Samuel, matka Paula, brat Pavel. Rodinu poznačilo obdobie holokaustu v rokoch 1938 - 1945. Prečo ste prišli do Detvy odhaliť tento pamätník? Kvôli všetkým tým, ktorí počas holokaustu zomreli a aj kvôli môjmu otcovi, ktorý zomrel v Osvienčime. Ale aj preto, lebo ma kontaktoval a pozval Jozef Pavlov. Čítala som jeho vysokoškolskú prácu, keď som ju dostala, bola som na počítači do tretej v noci. Môj syn povedal, že je to svätá práca. Čo pre Vás tento pamätník znamená? Viete, vy vidíte v tom pamätník. Ja v ňom vidím tých ľudí... Ako si pamätáte na Detvu? Prežila som tu krásne detstvo. Mali sme obchod, na dvore sme sa hrávali, chodila som na kúpalisko. Matka ma učila v Slatine plávať. Bolo to krásne obdobie. Moje detstvo však skončilo, keď som mala sede rokov. Prečo? Začal sa holokaust. Ako prváčku ma vyhodili zo školy, na chrbát mi našili žltú hviezdu, začalo sa prenasledovanie, obchod nám arizovali. Vášho otca zobrali gardisti do transportu. Pamätáte sa na to? Samozrejme. Ten obraz mám doteraz pred očami. Keď išiel z domu, keď ho brali, vo dverách sa otočil a ešte raz na mňa pozrel. Bola som jeho miláčik. Kupoval mi šaty, brával ma na výlety. Podľa Yad Vashem zomrel v roku 1944 v Osvienčime. Môjmu prvorodenému synovi som dala meno po svojom otcovi - Samuel. Aký bol osud Vás, Vašej matky a brata? Po určitom čase nás matka zobrala z domu preč. Ušli sme v noci a skrývali sa. Ja si nepamätám, kde všade sme boli. Každý z nás bol niekde inde. Keď prišli na to, že sa niekde skrývame, prišla matka v noci po nás a odviedla nás na iné miesto. Pamätám si, že najprv sme boli u otcovej sestry v Martine, potom si pamätám už len na dve posledné miesta - Dačov Lom a Lešť. Skrývanie pre malé dievča muselo byť veľmi náročné na psychiku. Samozrejme. Pamätám si, že keď som bola u jedných, tak keď prišla návšteva, musela som byť skrytá v jame, ktorú vykopali pre mňa.  Vaša matka museka byť veľmi silná žena, keď dokázala tri roky organizovať ukrývanie rodiny. Áno bola. Raz, keď sme boli s ňou vonku, bola tam skupina žandárov a poslali jedného, aby matke skontroloval doklady. Zhodou okolností bol z Detvy a matku spoznal. Hovoril jej - pani Weissová, čo Vy tu robíte? A ona mu povedala, radšej nás zastreľte tu, než by ste nás mali dať Nemcom. Jemu opo lícach stiekli dve slzy a pustil nás, že je všetko v poriadku. /*banner*/ Ako si pamätáte na posledné miesta ukrýtu? V Dačovom Lome sme boli u rodiny Piatrovcov. Tam som odháňala muchy, ktoré boli pri posteli ich zomierajúcej dcéry. Pamätám si ešte aj na jej muža, volal sa ďuro Tuhársky. V Lešti sme boli u Peničkovcov. Moja matka si zobrala kôš na chrbát, aby vyzerala ako sedliačka. Počula fujaru a šla za tým zvukom. Keď prišla k Danielovi Peničkovi, povedala mu, som Židovka a hľadám miesto - úkryt pre svojho syna. On povedal, dobre, priveďte ho. Tu sme boli až do oslobodenia - v marci 1945. Boli sme spolu po takmer troch rokoch. Boli to veľmi dobrí ľudia, málo je takých. Riskovali veľa, svoj život, aby nás zachránili. V roku 1997 dostali ocenenie Spravodlivý medzi národmi. Aj teraz, v nedeľu som bola s Božkou Širokou, dcérou od Daniela a zaspomínali sme spolu na to obdobie. Na ich pamiatku si aj môj brat Pavel, zmenil priezvisko z Weiss na Lešťan. Po vojne ste sa vrátili do Detvy? Áno. Povedali nám, že sa otecko vrátil, ale keď sme prišli, nenašli sme ho. To vtedy sa nevedelo ešte, že čo sa stalo. Potom sme boli v Lučenci, chodili sme tam s bratom do školy a mamička si otvorila obchod s bielizňou. Od kedy žijete v Izraeli? V roku 1949, som s detskou skupinou cez Taliansko vycestovala do Izraelu. Žili sme v kibucoch, bola som v armáde a vyučila som sa za zdravotnú sestru. Keď sme tam prišli, nebolo tam nič, len piesok a kamene. A dnes je Izrael krásny, my sme ho vybudovali. Mám tam dve deti - synov Samuela a Dorona a šesť vnúčat. Ako vnímate rast extrémizmu na Slovensku? Je to na Vás, či to bude alebo nie. Musíte si deti vychovávať. U nás všetky deti, keď majú 17 rokov idú do Osvienčimu. Holokaust sa u nás v Izraeli už nikde nestane, ale dajte si pozor, aby sa to nestalo u Vás. Aké si odnesiete spomienky na Detvu? Bolo mi tu výborne, všetci ľudia boli ku mne milí. Jozef sa mi postaral o celý program - páčilo sa mi vyšívanie krivou ihlou (u pani Smilekovej) aj fotenie v kroji (v Bian Studiu), penzión kde som bola bol krásny, stretla som sa s ľuďmi, čo sme sa kedysi hrávali spolu na dvore. ďakujem za všetko.          

  • Jozef Sládok: Výjazd...

    O veľmi úspešnej sezóne z pohľadu detvianskych medveďov sme sa porozprávali s ich kapitánom, Jozefom Sládkom. Na úvod by som vás chcel zablahoželať k víťazstvu v Budiš lige a vynikajúcim výsledkom v baráži. Kedy ste sa rozhodli vrátiť do Detvy? ,,Osem sezón som pôsobil v zahraničí. V USA, Kanade, Veľkej Británii a Fínsku a z tade som sa rozhodol pre návrat na Slovensko. Šiel som do Martina, kde som bol mesiac a následne som išiel do Detvy." Podaril sa vám už hattrick Gordieho Howea? ,,Podaril sa mi túto sezónu v zápase proti Michalovciam, kde som strelil gól, prihral naň a následne sa pobil s Ladislavom Šcurkom." Ako ste sa stali detvianskym kapitánom? ,,Mali sme obdobie, kedy sa nám túto sezónu nedarilo a v tom čase nastalo niekoľko zmien ako odchody hráčov, výmena trénera a ja som sa stal kapitánom." S akými ambíciami ste vstupovali do práve skončenej sezóny? Podarilo ich sa vám ich naplniť? ,,Čiastočne sa nám podarilo naplniť cieľ. Cieľom bolo postúpiť do extraligy, nakoniec sa nám to nepodarilo, ale podarilo sa nám vyhrať ligu druhý krát za tri sezóny, čo je naozaj úspech." Znamenal príchod trénera Miroslava Chudého aj zmenu štýlu vašej hry? Mali niektorí z mužstva už možnosť pod ním pôsobiť? ,,Tréner Chudý dal po jeho príchode novú tvár a priniesol pozitívne zmeny. Niektorí hráči pod ním pôsobili v mládežníckych kategóriách v Banskej Bystrici alebo Tomáš Tomáš Škvaridlo medzi mužmi vo Zvolene." Hneď v troch zápasoch základnej časti ste pokorili magickú hranicu 10 strelených gólov. Odzrkadľovali výsledky týchto zápasov, to čo sa dialo na ľade? ,,V tých zápasoch sme hrali dobre, no naozaj nám tam všetko padlo". V ktorom momente sa podľa vás lámala štvrťfinálová séria s Trnavou ? ,,Tak podľa mňa sme jasne herne dominovali počas celej série, aj keď skóre z tých zápasov nebolo nejaké impozantné." /*banner*/ Prvý semifinálový zápas s Michalovcami sa niesol v znamení vášho skvelého obratu. Kedy ste začali veriť vo víťazstvo? ,,Snažím sa veriť za každého stavu, no za stavu 4:1 to naozaj nevyzeralo dobre. Začal som viac veriť, keď sme dali gól na 4:3." Podľa mnohých by sa finále 1. hokejovej ligy hrať nemalo a víťazom by sa mal stať ten, kto sa v baráži umiestni na lepšom mieste ako je to v Čechách. Aký názor zastávate vy ? ,,Páči sa mi ako je to v Čechách, kde sa nehrá finále prvej ligy. Tímy si môžu oddýchnuť a dôkladne sa pripraviť na baráž." Čo by ste odkázali vaším fantastickým fanúšikom, ktorý vás v priebehu celej sezóny nielen doma, ale aj vonku neustále povzbudzovali ? ,,Tak jednoznačne im poďakoval za fandenie počas celej sezóny. Vytvárali neuveriteľnú atmosféru a na konci sezóny v play – off a baráži „ stúpali na plyn “, a hnali nás k lepším výkonom, a ukončili to čerešničkou na torte v podobe výjazdu do Trenčína, na ktorý len tak rýchlo nezabudneme."  

  • Región

  • Podpoľanie smúti, zo...

    Slovensko postihla veľká strata, vo veku 90 rokov zomrel Prof. Štefan Nosáľ.  Prof. Štefan Nosáľ sa narodil 20. januára 1927 v Hriňovej. Po absolvovaní 8–ročného gymnázia v Banskej Bystrici v roku 1947 pokračoval v štúdiu na Slovenskej vysokej škole technickej v Bratislave, ktoré ukončil v roku 1953 s titulom stavebný inžinier. V rokoch 1953 – 1957 vyštudoval Vysokú školu múzických umení v Bratislave, odbor choreografia tanca. Od roku 1968 začal na VŠMU pôsobiť ako pedagóg na Katedre tanečnej tvorby, ktorú v rokoch 1972 – 1992 zároveň aj viedol. V roku 1974 habilitoval na docenta a v roku 1982 mu bol prezidentom republiky udelený titul profesor. Absolventi z triedy profesora Nosáľa patria k najvýznamnejším umeleckým vedúcim, choreografom, pedagógom i špičkovým interpretom mnohých tanečných súborov, divadiel i odborných škôl doma i v zahraničí. V roku 1949 sa Štefan Nosáľ stal tanečníkom Lúčnice (ako člen mužskej skupiny „Odzemkári“, v ktorej bol zvolený za jej choreografa a umeleckého vedúceho tanca). Od roku 1951 začal zastávať pozíciu umeleckého vedúceho a hlavného choreografa súboru Lúčnica, ktorého umelecký vývoj a smerovanie formuje zásadným spôsobom až do dnešných dní. Jeho už takmer 63–ročné kontinuálne umelecké vedenie Lúčnice je odborníkmi i verejnosťou považované za svetový unikát. Vo svojich choreografiách vytvoril profesor Nosáľ svojský štýl prekomponovávania pôvodných ľudových tancov do ich umeleckej javiskovej štylizácie. Na základe osobného poznania, dlhodobých výskumov, ako aj vlastného jedinečného umeleckého jazyka, spracoval autentický folklórny materiál divácky veľmi príťažlivým a zároveň umelecky mimoriadne náročným spôsobom. Pre Lúčnicu vytvoril vyše 100 tanečných kompozícií i mnohé samostatné celovečerné tematicky komponované programy: Vitaj naša jar, Hra a práca, Pieseň a práca, To je Lúčnica, Elán a Lúčnica, Karpaty, Lúčnica a jej deti, Od Tatier k Dunaju, Z tej doliny na tú, Lúčnica–60 rokov krásy a mnohé iné. K blízkym spolupracovníkom profesora Nosáľa patrili poprední slovenskí hudobní skladatelia Tibor Andrašovan, Ján Cikker, Alexander Moyzes, Svetozár Stračina, Peter Jantoščiak, Juraj Farkaš, Igor Bázlika ďalší. S Lúčnicou navštívil Štefan Nosáľ viac, ako 60 štátov celého sveta a jeho programy zožali obrovský úspech u miliónov divákov doma, ako aj v štátoch celej Európy, USA, Kanady, Strednej i Južnej Ameriky, Ruska, Číny, Taiwanu, Hong Kongu, Austrálie, či Japonska. K najprestížnejším patria vystúpenia v divadlách a sálach, kde slovenská pôvodná tvorba zaznela historicky po prvý raz – Royal Opera House in London´s Covent Garden, Lyric Opera Chicago, Cairo Opera House, Opéra de Monte Carlo, Veľké divadlo v Moskve, Fox Theatre v Atlante, divadlá na Broadway v New Yorku i mnohé ďalšie scény. /*banner*/ Významná je umelecká činnosť pre Slovenské národné divadlo v Bratislave, pre ktoré profesor Nosáľ vytvoril choreografie k operným inscenáciám Krútňava, Svätopluk (E. Suchoň), Juro Jánošík, Beg Bajazid (J. Cikker), k baletnému predstaveniu Ej, husári (S. Stračina), či k historicky vôbec najúspešnejšiemu predstaveniu činohry SND, k spevohre Na skle maľované. Pre Národné divadlo v Prahe vytvoril choreografiu ku hre Radúz a Mahuliena a pre divadlo v Plzni tance k opere Krútňava. Spolupracoval aj so Státním souborem písní a tanců Praha, so SĽUK-om, PUĽS-om i súborom Laterna Magika Praha. K najvýznamnejším zahraničným spoluprácam patrí vytvorenie choreografií a tancov pre Belgickú kráľovskú operu v Antverpách, holandský Danstheater v Amsterdame a pre štátne súbory v Tunise, Moldavskej republike, v Sankt Peterburgu, či súbor Tamburitzans v Pittsburghu v USA. Ako tanečník, herec i choreograf účinkoval Štefan Nosáľ v mnohých filmoch a televíznych inscenáciách, pri ktorých väčšinou spolupracoval aj ako odborný poradca režiséra: Chorea amore a Chorea guernica (réžia M. Slivka), Tanečné miniatúry, Rok na dedine, Kubo, Sváko Ragan, Neďaleko do neba (r. M. Ťapák), Rodná zem (r. J. Mach), Hudba z Marsu (r. J. Kadár a E. Klos), Ej, tá človečina (r. M. Ťapák, B. Filan), Na skle maľované (r. K. Zachar), opery Juro Jánošík a Svätopluk (r. J. Zachar), súborvé programy Lúčnica a jej deti, Karpaty (r. M. Homolka), Lúčnica na Křižíkovej fontáne v Prahe, Lúčnica – 60 rokov krásy (r. J. Ďurovčík). Profesor Štefan Nosáľ je autorom kníh a odborných publikácií Na ceste k súčasnej choreografii (1962), Choreografia ľudového tanca (1984, reedícia 1991), Môj život Lúčnica (2000) a Čarodejník Lúčnice (2007, spoluautor D. Machala). Spolupracoval s Národným osvetovým centrom ako predseda programovej rady Folklórneho festivalu Východná a dlhé roky pôsobil aj ako predseda odborných porôt celoštátnych súťaží folklórnych skupín, súborov a choreografií. Ako vokálny sólista a hráč na fujaru nahral mnohé tradičné i komponované skladby pre programy Lúčnice, TV inscenácie i pre potreby rozhlasového vysielania, no spolupracoval aj s Pražskými madrigalistami, s ktorými koncertne interpretoval i nahral pre Supraphon vianočnú omšu Missa Pastoralis od slovenského barokového autora Juraja Zruneka (zo zbierky Edmunda Paschu). Za mimoriadny prínos a rozvoj v oblasti slovenskej kultúry boli profesorovi Štefanovi Nosáľovi udelené mnohé medzinárodné ceny, ako aj najvyššie domáce ocenenia a štátne vyznamenania Zaslúžilý umelec (1968), Národný umelec (1989), Rad Ľudovíta Štúra II. triedy (1997), Cena ministra kultúry (2001), Krištáľové krídlo (2001), Slovak Gold (2002), Pribinov kríž I. triedy (2007), cena Pavla Straussa (2009).  

  • Hudobný kvíz už v tú...

    Nudíte sa počas leta? Máte radi hudbu a zábavu? Prihláste svoj 5 členný tím do hudobného kvízu v kaviarni LOFFT. Ten sa bude konať v stredu 19. júla v kaviarni LOFFT o 19:30. Štartovné je 1 eur na osobu, výťažok z celého štartovného získa tím, ktorý bude mať na konci kvízu najviac bodov. Hudobný kvíz sa skladá z piatich kategórií - oldies, filmy a seriály, slovenské a české hity, tematické kolo - ABBA, obrázkové kolo. Každé kolo má desať hudobných resp. obrazových ukážok. Ak máte záujem sa prihlásiť, zavolajte na číslo 0918 203 905. /*banner*/ 

  • Sprievod prekrásnych...

    Počas 52. ročníka FsP v Detve organizátori pripravili unikátne sprievodné podujatie - sprievod v tradičných svadobných krojoch. Podujatie začalo na obed v Rímskokatolíckom kostole v Detve, sprievod následne pokračoval  na Nám. SNP, kde bola promenáda a krátke predstavenie mladých párov a ich svadobných krojov. Účinkovalo celkovo 41 mladých párov v obradnom svadobnom odeve z rôznych obcí – regiónov Slovenska, 21 párov Slovákov z obcí v Maďarsku a jeden pár zo Selenča – Vojvodiny v Srbsku. Autorkou sprievodu je Anna Ostrihoňová. /*banner*/

  • Šport

  • HC 07 Detva rokuje o...

    Hokejisti HC 07 Orin Detva majú na dosah splnenie svojho extraligového sna.  Na pondelkovom zasadnutí spoločnosť Pro-Hokej ako riadiaci orgán Tipsport ligy v zmysle Podmienok pre udeľovanie a nakladanie s licenciou v Extralige ľadového hokeja v Slovenskej republike vyhodnotil, že 9 Tipsport ligových tieto podmienky spĺňa.  /*banner*/ „Bohužiaľ musím skonštatovať, že MHC Martin, a.s. nesplnil tieto podmienky a preto nezíska odporúčanie na získanie Tipsport ligovej licencie pre sezónu 2017/2018. V zmysle Súťažného poriadku SZĽH sme preto otvorili rokovania s víťazom Budiš ligy. Ak sa HK Detva podarí splniť všetky podmienky pre vstup do Tipsport ligy, stane sa desiatym extraligovým účastníkom sezóny 2017/2018,“ uviedol šéf spoločnosti Pro – Hokej Richard Lintner. 

  • Sobota patrí Oceľové...

    V sobotu 17.6. sa v Detve, v športovom areáli Olymp bude konať V. ročník najväčšej silovo-vytrvalostnej súťaže Oceľový medveď a Železná tigrica. Prezentácia účastníkov začína o 8:00 (je možná už v piatok od 16:00), štart súťaže o polhodinu neskôr. ,,Štartovať sa bude podľa kategórií - juniorky a juniory (15 - 18), masters ženy a muži (40 open), a hlavná kategória ženy a muži (18 - 40). Poradie závisí od uhradenia štartovného." Pre súťažiacich sú pripravené vecné ceny, hlavnou cenou - pre ženy 1000 eur, pre mužov 2000 eur. Celkovo je prihlásených 38 žien a 92  mužov. Organizátori srdečne pozývajú širokú verejnosť na podujatie. /*banner*/

  • Ladislav Ščurko podp...

    Novou posilou detvianskych medveďov sa stal 31 – ročný útočník Ladislav Ščurko. V sezóne 2002/2003  vybojoval so slovenskou 18 na Majstrovstvách sveta strieborné medaily. Do štatistík si v siedmych zápasov pripísal na svoje konto dve asistencie a päť plusových bodov. Letci z Philadelphie si ho 6. kole draftu roku 2004 vybrali zo  170 miesta. V zámorskej súťaži WHL odohral 162 zápasov s bilanciou 45 gólov a 62 asistencií. /*banner*/ S klubom HC Košice sa v sezóne 2008/2009 radoval z víťazstva v Slovnaft extralige.  Uplynulú sezónu strávil v Michalovciach,  kde v 51 zápasoch strelil 23 gólov a zaznamenal 32 asistencií. 

  • Anketa

    Navštevujete náš web z mobilu alebo tabletu?
    Áno, viac ako z PC
    Počet hlasov: 2
    Áno, ale menej ako z PC
    Počet hlasov: 2
    Nie
    Počet hlasov: 3