s DTonline.sk

História

  • Poučná historická výstava v Dome kultúry - Od Stalingradu do Bratislavy

    Poučná historická výstava v Dome kultúry - Od Stalingradu do Bratislavy

    KC A. Sládkoviča v Detve, pozýva svojich návštevníkov na panelovú výstavu dokumentárnych fotografií Od Stalingradu do Bratislavy, ktorá je vo vestibule Domu kultúry A. Sládkoviča v Detve. Výstava je prístupná do 1. 6. 2017 v čase otváracích hodín a podujatí v priestoroch KC A.Sládkoviča v Detve. Historici v ostatných rokoch naliehavo zdôrazňujú, že v nepokojnom čase rozkolísaných hodnôt je mimoriadne dôležité, aby si ľudstvo pripomínalo zlomové etapy svojej minulosti, nezabúdalo na tragické okamihy dejín a zodpovedne viedlo nastupujúce generácie k primeranej ostražitosti pred neustále prítomnou hrozbou opakovania dejinných katakliziem. /*banner*/ Do tohto kontextu prináleží aj panelová výstava Od Stalingradu do Bratislavy, ktorú pripravilo Veľvyslanectvo Ruskej federácie v SR, Zväz protifašistických bojovníkov SR, Štátne múzeum Stalingradská bitka, Volgogradská mestská samospráva a Univerzitná knižnica v Bratislave.  Počas bojov o slobodnú Bratislavu padlo takmer sedem tisíc vojakov Červenej armády, šesťmesačná bitka o Stalingrad bola zlomovým bodom celej druhej svetovej vojny.

    04. júna 2017 12:31
  • Erika Weissová: Moje detstvo skončilo v siedmich rokoch

    Erika Weissová: Moje detstvo skončilo v siedmich rokoch

    Erika Weissová v utorok 23. mája 2017 odhalila spoločne s viacerými hosťami - historik prof. Karol Fremal, riaditeľ Múzea holokaustu v Seredi Martin Korčok, predseda ŽNO Banská Bystrica Jaromír Wolt, poslankyňa NR SR Viera Dubačová v parku na Partizánskej ulici Pamätník obetiam holokaustu. Erika Weissová sa narodila v roku 1933, jej otec sa Volal Samuel, matka Paula, brat Pavel. Rodinu poznačilo obdobie holokaustu v rokoch 1938 - 1945. Prečo ste prišli do Detvy odhaliť tento pamätník? Kvôli všetkým tým, ktorí počas holokaustu zomreli a aj kvôli môjmu otcovi, ktorý zomrel v Osvienčime. Ale aj preto, lebo ma kontaktoval a pozval Jozef Pavlov. Čítala som jeho vysokoškolskú prácu, keď som ju dostala, bola som na počítači do tretej v noci. Môj syn povedal, že je to svätá práca. Čo pre Vás tento pamätník znamená? Viete, vy vidíte v tom pamätník. Ja v ňom vidím tých ľudí... Ako si pamätáte na Detvu? Prežila som tu krásne detstvo. Mali sme obchod, na dvore sme sa hrávali, chodila som na kúpalisko. Matka ma učila v Slatine plávať. Bolo to krásne obdobie. Moje detstvo však skončilo, keď som mala sede rokov. Prečo? Začal sa holokaust. Ako prváčku ma vyhodili zo školy, na chrbát mi našili žltú hviezdu, začalo sa prenasledovanie, obchod nám arizovali. Vášho otca zobrali gardisti do transportu. Pamätáte sa na to? Samozrejme. Ten obraz mám doteraz pred očami. Keď išiel z domu, keď ho brali, vo dverách sa otočil a ešte raz na mňa pozrel. Bola som jeho miláčik. Kupoval mi šaty, brával ma na výlety. Podľa Yad Vashem zomrel v roku 1944 v Osvienčime. Môjmu prvorodenému synovi som dala meno po svojom otcovi - Samuel. Aký bol osud Vás, Vašej matky a brata? Po určitom čase nás matka zobrala z domu preč. Ušli sme v noci a skrývali sa. Ja si nepamätám, kde všade sme boli. Každý z nás bol niekde inde. Keď prišli na to, že sa niekde skrývame, prišla matka v noci po nás a odviedla nás na iné miesto. Pamätám si, že najprv sme boli u otcovej sestry v Martine, potom si pamätám už len na dve posledné miesta - Dačov Lom a Lešť. Skrývanie pre malé dievča muselo byť veľmi náročné na psychiku. Samozrejme. Pamätám si, že keď som bola u jedných, tak keď prišla návšteva, musela som byť skrytá v jame, ktorú vykopali pre mňa.  Vaša matka museka byť veľmi silná žena, keď dokázala tri roky organizovať ukrývanie rodiny. Áno bola. Raz, keď sme boli s ňou vonku, bola tam skupina žandárov a poslali jedného, aby matke skontroloval doklady. Zhodou okolností bol z Detvy a matku spoznal. Hovoril jej - pani Weissová, čo Vy tu robíte? A ona mu povedala, radšej nás zastreľte tu, než by ste nás mali dať Nemcom. Jemu opo lícach stiekli dve slzy a pustil nás, že je všetko v poriadku. /*banner*/ Ako si pamätáte na posledné miesta ukrýtu? V Dačovom Lome sme boli u rodiny Piatrovcov. Tam som odháňala muchy, ktoré boli pri posteli ich zomierajúcej dcéry. Pamätám si ešte aj na jej muža, volal sa ďuro Tuhársky. V Lešti sme boli u Peničkovcov. Moja matka si zobrala kôš na chrbát, aby vyzerala ako sedliačka. Počula fujaru a šla za tým zvukom. Keď prišla k Danielovi Peničkovi, povedala mu, som Židovka a hľadám miesto - úkryt pre svojho syna. On povedal, dobre, priveďte ho. Tu sme boli až do oslobodenia - v marci 1945. Boli sme spolu po takmer troch rokoch. Boli to veľmi dobrí ľudia, málo je takých. Riskovali veľa, svoj život, aby nás zachránili. V roku 1997 dostali ocenenie Spravodlivý medzi národmi. Aj teraz, v nedeľu som bola s Božkou Širokou, dcérou od Daniela a zaspomínali sme spolu na to obdobie. Na ich pamiatku si aj môj brat Pavel, zmenil priezvisko z Weiss na Lešťan. Po vojne ste sa vrátili do Detvy? Áno. Povedali nám, že sa otecko vrátil, ale keď sme prišli, nenašli sme ho. To vtedy sa nevedelo ešte, že čo sa stalo. Potom sme boli v Lučenci, chodili sme tam s bratom do školy a mamička si otvorila obchod s bielizňou. Od kedy žijete v Izraeli? V roku 1949, som s detskou skupinou cez Taliansko vycestovala do Izraelu. Žili sme v kibucoch, bola som v armáde a vyučila som sa za zdravotnú sestru. Keď sme tam prišli, nebolo tam nič, len piesok a kamene. A dnes je Izrael krásny, my sme ho vybudovali. Mám tam dve deti - synov Samuela a Dorona a šesť vnúčat. Ako vnímate rast extrémizmu na Slovensku? Je to na Vás, či to bude alebo nie. Musíte si deti vychovávať. U nás všetky deti, keď majú 17 rokov idú do Osvienčimu. Holokaust sa u nás v Izraeli už nikde nestane, ale dajte si pozor, aby sa to nestalo u Vás. Aké si odnesiete spomienky na Detvu? Bolo mi tu výborne, všetci ľudia boli ku mne milí. Jozef sa mi postaral o celý program - páčilo sa mi vyšívanie krivou ihlou (u pani Smilekovej) aj fotenie v kroji (v Bian Studiu), penzión kde som bola bol krásny, stretla som sa s ľuďmi, čo sme sa kedysi hrávali spolu na dvore. ďakujem za všetko.          

    29. mája 2017 13:31
  • Detvu navštívi posledná detvianska Židovka (84 r.), priletí z Izraela

    Detvu navštívi posledná detvianska Židovka (84 r.), priletí z Izraela

    20. mája 2017 na niekoľko dní navštívi Detvu Veronika Engelová (Erika Weissová). Je poslednou rodáčkou zo židovskej komunity z nášho mesta, narodila sa v roku 1933. Rodina Weissovcov sa skladala zo štyroch členov - otca Samuela, matky Pauly, a detí Pavla a Eriky. Pokojné obdobie detstva prerušilo obdobie II. svetovej vojny a 1. Slovenskej republiky. Ich obchod bol arizovaný, rodina bola pripravená o občianske práva, deti vyhodené zo školy pre svoj židovský pôvod. Tragicky sa skončil život otca rodiny, Samuela Weissa, ktorý bol zavraždený v nacistickom vyhladzovacom tábore Osvienčim. Rodiny sa tri roky skrývala na lazoch v okolí obce Lešť.  /*banner*/ Počas niekoľkých dní, ktoré strávi pani Engelová v Detve, absolvuje stretnutie s rovesníkmi, diskusie so študentami a verejnosťou. Podľa vlastných slov sa teší najmä na medokýš, ktorý ako dieťa pijávala pravidelne a rada. Teší sa aj na miesta, ktoré sa jej viažu k príjemným spomienkam z detstva. Na zasadnutí MsZ v Detve 2. mája 2017 poslanci jednohlasne odhlasovali osadenie pamätníka obetiam holokaustu v Detve. Ten bude odhalený práve za prítomnosti p. Engelovej. ,,Po niekoľkých rokoch môjho výskumu k regionálnemu holokaustu som náhodou, prostredníctvom pána Eyala Blocha natrafil na Eriku. Vedel som, že po vojne odišla ako tisíce iných do Palestíny, nakoľko tam vznikol v roku 1948 židovský štát. Ale netušil som ešte, že žije. Bude to pravdepodobne posledná príležitosť pripomenúť si s pamätníkom obdobie temných dejín Slovenska, ale aj Detvy. To, že práve ona odhalí pamätník, že vo svojom vysokom veku priletí na Slovensko, je podľa môjho názoru bezpochyby významné.Pre mňa sa Detva stane odhalením pamätníku civilizovaným mestom, ktoré sa nebojí vysporiadať so svojou históriou," povedal Jozef Pavlov. 

    05. mája 2017 11:37
  • Tritisíc rokov staré nálezy odkrývajú v Lúčnej štvrti

    Tritisíc rokov staré nálezy odkrývajú v Lúčnej štvrti

    Podpolianske múzeum sa napriek nepriaznivému počasiu v stredu 1. februára 2017 v popoludňajších hodinách zaplnilo asi sedemdesiatkou priaznivcov archeológie a histórie. A opodstatnene, nakoľko avizovaná téma odbornej prednášky bola nanajvýš pútavá a aktuálna. Pustý hrad a Detva v kontexte aktuálnych archeologických výskumov  - tieto témy už dlhšie rezonovali tak v širokej laickej i odbornej verejnosti, preto pracovníci Podpolianskeho múzea už dlhší čas plánovali pozvanie prednášajúcich, ktorí sú nielen špičkovými odborníkmi v danom odbore, ale majú za sebou aj dlhoročný výskum v tunajšom regióne. Pozvanie na spomínanú prednášku prijali Ján Beljak z Archeologického ústavu Slovenskej akadémie vied (SAV) v Nitre, vedúci vysunutého pracoviska vo Zvolene a docentka Noémi Beljak Pažinová, vedúca Katedry archeológie Univerzity Konštantína Filozofa v Nitre. Ako zdôraznila, sledovanie zemných prác v súvislosti so stavbou rodinného domu na parcele č. 7381/27 v katastrálnom území Detva prinieslo archeologické doklady osídlenia v časti Lúčna štvrť. Uviedla, že na mieste stavby boli zachytené štyri archeologické objekty a celkovo nálezy o počte 394 kusov. Odkryli tam hlavne kolové jamy, ktoré mohli tvoriť súčasť kolovej konštrukcie časti zastrešenia hospodársko-výrobnej stavby. Prístrešok slúžil na ochranu piecky, pravdepodobne chlebovej, ktorú sa podarilo identifikovať v značne deštruovanom stave.  Z lokality pod vedením Noémi Beljak Pažinovej odobrali aj vzorky hliny, ktoré budú podrobené archeobotanickej analýze. Tá odhalí, či sa na mieste nachádzali aj rastlinné zvyšky. „Podľa pozitívneho výsledku analýzy budeme mať viac informácií aj o strave predkov a environmente osady,“ povedala docentka Beljak Pažinová. Dodala, že niekoľko črepov je možné spojiť a postupne rekonštruovať tvary nádob, z ktorých pochádzajú. Ide hlavne o rôzne misky, hrnce a amfory, šálky. Na mieste sa objavila aj keramika s veľmi kvalitnou čiernou leštenou úpravou povrchu vrátane šikmého i zvislého žliabkovania. Tieto tvary i výzdobná technika je charakteristická pre kyjatickú kultúru neskorej doby bronzovej, starej takmer 3000 rokov. Archeologička v závere podčiarkla, že objavenie pravekej lokality zo záveru doby bronzovej uprostred Detvy poukazuje na veľký význam jej územia začiatkom posledného tisícročia pred Kristom a je svedectvom o intenzívnom osídlení i nížinných, na poľnohospodárstvo využívaných polôh v oblasti Poľany. /*banner*/ Toto novoobjavené osídlenie korešponduje so známym pravekým hradiskom Detva-Kalamárka, vzdialeným od Detvy severným smerom približne 5 km. Kalamárka, táto strategická výšinná lokalita bola prvýkrát osídlená v neskorej dobe bronzovej práve lužickou i kyjatickou kultúrou, teda rovnakým obyvateľstvom, aké bolo zaznamenané v časti Lúčna štvrť. V kontexte nálezovej situácie nížinná osada v časti Lúčna štvrť mohla slúžiť ako hospodárske zázemie hradiska na Kalamárke.         Ako s potešením prijalo vedenie Podpolianskeho múzea, Noémi Beljak Pažinová informovala, že po zdokumentovaní nálezov z Lúčnej štvrte uvažuje v rámci legislatívy o ich premiestnení do Podpolianskeho múzea v Detve. Archeologička s Podpolianskym múzeom spolupracuje od roku 2012. Vďaka spolupráci Podpolianskeho múzea s docentkou Beljakovou boli už predtým zdokumentované náhodné zbery prinesené obyvateľmi z lokalít Kalamárka a Vígľaš. Približne 500 kusový súbor zväčša keramických fragmentov je už dnes v zbierkovom fonde Podpolianskeho múzea. Najkrajšie kusy sú vystavené v rámci stálej expozície Detva v kontexte Vígľašského panstva. Záverečné dotazy publika pre oboch archeológov, Jána a Noémi Beljakovcov, potvrdili očividný záujem o danú problematiku. Na strane prednášajúcich bolo od prvých slov okrem odbornosti cítiť obrovský vklad, lásku k archeológii, nepochybne obrovské pracovné nasadenie a úprimnú snahu zanechať kultúrne dedičstvo tak, aby ho citlivo mohli vnímať aj budúce generácie. Ako povedal Winston Churchil: Čím viac sa pozeráme dozadu, tým lepšie vidíme dopredu… Ostáva veriť, že týmto sa otvárajú nové historické stránky Detvy a že aj ďalší záchranný archeologický výskum bude pokračovať v tomto smere.                                                                                                                                   Text: Renata Babicová Foto: Zuzana Juhaniaková

    12. februára 2017 20:53
  • Knihu Detva v 20. storočí slávnostne uviedli do života

    Knihu Detva v 20. storočí slávnostne uviedli do života

    V piatok 25. novembra v kongresovej miestnosti Domu kultúry Andreja Sládkoviča uviedli novú monografiu o Detve, ktorú napísal Mgr. Jozef Pavlov – Detva v 20. storočí. Medzi prítomnými boli viacerí hostia, najvýznamnejší boli z odboru histórie – profesionálny historik a bývalý vysokoškolský učiteľ prof. PhDr. Karol Fremal CSc. a riaditeľ Múzea Slovenského národného povstania PhDr. Stanislav Mičev, PhD. Prvý menovaný je aj recenzentom monografie Detva v 20. storočí. Obaja vzácni hostia otvorili uvedenie knihy do života príhovormi, v ktorých vyzdvihli nové dielo o histórii Detvy a autorovu prácu. Historik Fremal spomínal aj na svoj prvý pobyt v Detve, svoj výskum o partizánskej prehliadke, ktorá sa uskutočnila v Detve, ale aj o prvom stretnutí s Jozefom Pavlovom: ,, bolo to pri 60. výročí SNP, mal som prednášku v múzeu a vtedy ešte žiak základnej školy Jozef Pavlov ma prekvapil svojimi vedomosťami o druhej svetovej vojne a SNP.“ Zároveň dodal, že je dôležité, aby bolo písané čo najviac historických prác, pretože tak je zaručené čo najobjektívnejšie spracovanie histórie, založené na pluralite názorov. /*banner*/ Samotnú prezentáciu obsahu práce už realizoval autor monografie Jozef Pavlov. Dôvod, prečo napísal svoju už druhú knihu v 26. rokoch uviedol nasledovne:  ,,Mám rád Detvu, mám rád históriu a to je tá ideálna kombinácia pre napísanie knihy o dejinách Detvy.“ Práca na monografii Detva v 20. storočí trvala vyše jedného roku a sú v nej spracované takmer všetky známe archívne materiály o Detve v období rokov 1900 – 2000. Uvedená práca nie je posledným autorovým počinom v oblasti regionálnej histórie: ,,už teraz mám rozpracovanú prácu o okrese Zvolen v rokoch 1938 – 1945. Ďalším nápadom, je spracovať históriu podpolianskych obcí všeobecne v 20. storočí.“ Po prezentácii obsahu monografie nasledoval predaj, autogramiáda a banket. Autor venoval niekoľko kníh aj Podpolianskemu múzeu a Mestskej knižnici K. A. Medveckého: ,,Ďakujem Jožkovi za výtlačky knihy pre našu knižnicu, ktoré obohatia regionálnu literatúru,“ povedala vedúca knižnice Tatiana Bérešová. Knihu si môžete objednať v prípade záujmu na telefónnom čísle 0918203905, alebo zakúpiť v predajniach: kníhkupectvo Tulipán, Parta , Detvianske ľudové umenie, Podpolianske múzeum. Cena monografie je 15 eur.  

    26. novembra 2016 21:20
  • V piatok uvedú novú knihu Detva v 20. storočí

    V piatok uvedú novú knihu Detva v 20. storočí

    Už tento piatok 25. novembra 2016 o 17:00 v kongresovej miestnosti Domu kultúry AS v Detve uvedú novú knihu o histórii Detvy. Monografia Detva v 20. storočí mapuje dejiny mesta v rokoch 1900 - 2000. V búrlivom storočí bola Detva súčasťou viacerých štátnych útvarov, pod vplyvom viacerých ideológií, zažila najväčšie zmeny v doterajšej takmer 400 ročnej histórii, ktoré určili jej charakter vývoja. Publikácia okrem vedecky spracovaného archívneho výskumu prináša aj unikátny fotografický materiál. Novú knihu Mgr. Jozefa Pavlova recenzoval známy historik prof. PhDr. Karol Fremal, CSc. Cena novej publikácie je 15 eur, na slávnostnom uvedení si ju môžete zakúpiť za akciovú cenu 10 eur. /*banner*/

    23. novembra 2016 09:54
  • Nacistické represálie na Podpoľaní 2: Umučenie a poprava Detvanov na cintoríne

    Nacistické represálie na Podpoľaní 2: Umučenie a poprava Detvanov na cintoríne

    Prinášame vám druhý diel nového cyklu DTonline.sk - nacistické represálie na Podpoľaní. ,,Som presvedčený, že nesmieme zabúdnuť na to, čo sa stalo pred vyše 70 rokmi. Lebo ak zabudneme, tak všetky obete zhubnej ideológie akou je a bol národný socializmus boli zbytočné. Nie je to klišé, keď sa hovorí, že oni zomreli, aby sme my žili. Platí to aj o obetiach mučenia či masových vrážd. Pretože sú mementom toho, čo nacizmus predstavoval - antihumanitu, brutalitu a krutosť," hovorí historik Jozef Pavlov. Druhý diel cyklu sa bude venovať umučeniu a poprave Detvanom gestapom na detvianskom cintoríne. /*banner*/ V januári sa odohrala veľká tragédia v Detve. Ukrajinský SS-ák v úlohe konfidenta navštívil v dňoch 8.-10. januára 1945 niekoľko domov a snažil sa získať informácie o partizánoch, pretože údajne chcel s nimi bojovať proti Nemcom. Ján Tršo Bánik st., 70 ročný starec konfidentovi uveril a prezradil niekoľko chlapov, ktorí bojovali v Povstaní. Poslal svojho syna Jána Trša Bánika ml. po Štefana Hanusku. K Jánovi Tršovi Bánikovi st. prišli spolu so Š. Hanuskom aj ďalší bývalí povstaleckí vojaci. Š. Hanuska v rozhovoroch z konfidentom vytušil najmä vďaka jeho vtieravosti a nepresnostiam, že im hrozí nebezpečenstvo. Chlapi sa dohodli, že ujdú, ale nakoľko bola nedeľa, dohodli sa že ujdú až v pondelok. Večer pred polnocou spravilo gestapo raziu v domoch a zaistilo Š. Hanusku, Mikuláša Hanusku, Jána Hanusku, Pavla Mojžiša, Mikuláša Suju, Jána Trša Bánika ml. a Jozefa Odzgana. Š. Hanuskovi sa podarilo v hostinci, kde boli väznení rozviazať, premôcť nemeckého strážnika, postreliť ho a ujsť. Ostatných 18. januára na detvianskom cintoríne Nemci zabili. Po vojne bol Ján Tršo st. obvinený zo zrady a udania zavraždených. Súd ale zastavil konanie voči nemu, nakoľko Ján Tršo st. neudal mená dotyčných zo zlomyseľnosti, ale zo stareckej dôverčivosti. Dôkazom toho bolo aj to, že udal aj meno svojho syna a Nemci ho zavraždili tiež. Navyše, podľa súdu, zavraždení v ústnom styku s ukrajinským konfidentom sa sami prezradili v mnohých okolnostiach, čím si sami zavinili zaistenie gestapom. S týmto rozsudkom sa nevedela zmieriť matka bratov Hanuskovcov, Anna Hanusková, rod. Lapínová. Jej nesúhlas oblastný Zväz partizánov na Slovensku. Toto je ďalší príbeh z obdobia, kedy Podpoľanie trpelo pod jarmom nemeckej okupácie. Nabudúce prinesieme príbeh zajatých a zabitých amerických letcov, ktorí sa ukrývali v Piešti.      

    19. novembra 2016 10:17
  • Nacistické represálie na Podpoľaní 1: Mučenie detvianskej Židovky Fridy Kohnovej

    Nacistické represálie na Podpoľaní 1: Mučenie detvianskej Židovky Fridy Kohnovej

    Zdá sa, že na minulosť čoraz viac zabúdame. Na minulosť bolestivú, tragickú, nemorálnu. Preto si musíme naďalej pripomínať neľudské zverstvá, aby sa nikdy znovu neopakovali. V novom historickom cykle DTonline.sk budeme prinášať osudy ľudáckych a nacistických zverstiev z čias 2. svetovej vojny. Prvý príbeh sa bude týkať Frideriky Kohnovej. Friderika Kohnová, rodená Deustchová sa narodila v roku 1879 v Lučenci. Vydala sa za detvianskeho obchodníka Alexandra Kohna, spolu mali sedem detí: Alžbetu (1896), Ruženu (1897), Alicu (1900), Annu (1902), Pavla (1906), Ladislava (1909) a Magdalénu (1911). V 30. rokoch sa stala Friderika vdovou.  Pre Židov sa situácia čoraz viac dramatizovala. Stali sa nepriateľom číslo JEDEN. V roku 1938 prišli do Detvy bývať Alica Deutschová, r. Kohnová aj so svojim manželom Dr. Zigmundom Deutschom. Dr. Zigmund Deutsch  bol  vdove Friderike Kohnovej, r. Deutschovej zaťom a zároveň nevlastným bratom. Manželia Deutschovci žili vo Viedni a zdá sa, že do Detvy prišli  k rodine bývať po Anšluse Rakúska. Podľa Júlie Kunovskej - Fridinej vnučky, dcéry LAdislava, v tomto roku emigroval do Veľkej Británie aj brat jej otca, Pavel Kohn. /*banner*/ Počas slovenského štátu rodina trpela všetkými zákonnými represáliami. Rodine zobrali majetok - najvýnosnejší a najkvalitnejší obchod v Detve, celé hospodárstvo, hnuteľný a nehnuteľný majetok. Odobrali im pasy, vodičské preukazy. Vďaka prezidentskej výnimke dcéry Alžbety Schmiedlovej, rod. Kohnovej bola pred deportáciami v roku 1942 uchránená aj samotná Frida, nakoľko sa na ňu sťahovala ochrana. Ladislav Kohn bol vďaka zamestnaniu uchránený tiež. Rodine pomohol aj katolícky kňaz zo Zvolenskej Slatiny, Ľudovít Veselý. Viacerých členov rodiny pokrstil, aj keď toto prijatie krstu bolo viac - menej len formálne, v snahe zriecť sa viery a židovskej identity, nakoľko k židovskej otázke sa na Slovensku prikladal význam na základe konfesie, nie rasy. Niektorí členovia rodiny emigrovali do Maďarska, kde žili pod falošnou identitou. Všetko utrpenie rodiny počas rokov 1939 - 1944 boli len predohrou ešte väčšej tragédie. Po potlačení Povstania prebrali moc nemecké okupačné jednotky. Nenávisť a hnev za Povstanie proti Tretej riší boli hlavným impulzom pátrania po Židoch, partizánoch a organizátoroch Povstania. Fridu Kohnovú dolapili v novembri 1944 a doviedli do väznice SD (Sicherheistdienst - bezpečnostná služba). Tu ju mučil a trýznil SSman s prezývkou "zvolenský kat" Robert Wich. Okrem toho, že ju bil, urážal a ponižoval, často sa zabával tým, že ju vytiahol z cely a nútil ju po kamennej dlažbe chodiť po kolenách a nahlas kričať, že je židovská kurva a sviňa. Najväčšou "zábavou" Wicha bolo ale to, že počas chôdze na kolenách jej strieľal ostrými nábojmi nad hlavou. Nakoniec ju priamo on, alebo jeho jednotka ranou do tyla vo veku 66 rokov zavraždili v Kováčovej. Aj príbeh Židovky Fridy Kohnovej je mementom dejín. Nie je to vzdialený príbeh Osvienčimu, Buchenwaldu, či Majdanku. Je to príbeh z Detvy. Nezabudnime naň...  autor: Jozef Pavlov        

    11. novembra 2016 20:46
  • BLOG: Zabudnutá báseň o Detve z roku 1940

    BLOG: Zabudnutá báseň o Detve z roku 1940

    Každý z nás pozná úryvky z básne Andreja Sládkoviča - Detvan. Podarilo sa mi však v archíve nájsť aj ďalšiu, pravdepodobne dosiaľ neznámu báseň o Detve s názvom "Detvanom!". Báseň som našiel v novoročnom čísle regionálneho ľudáckeho časopisu Štúrov hlas. Autorom je málo známy emigrantský poet Ján Doránsky. DETVANOM! Máš hrdé čelo Detvy, zbojnícke srdce hôľ,  v svojich dňoch s pastiermi fúkaš na fujare, keď mračno zuby cerí, ty päsťou lámeš bôľ,  so smrťou odzemok tancuješ bujare...   Hoj! Pnieš sa Detva, nad slunce, zeme prach, čo smútok sa volá, sťa pes ti dlaň líže, ku tebe do hôr tmavých, cestu strach, príval stáročí nevyhnal Boha z chyže.   Hruď horou zarástla Ti a srdce ako zvon,  s pesničkou vatry i dnes na zboj choď,  do svalov rodu bujnou živicou vteká Hron, a mater s úsmevom chlapov z žuly rodí.   Tni ďalej valaškou, hoj!,  naďalej  sťa česť zlaté zlato,  buď ďalej vlasti pýchou a ďalej k hrude lni,  s tebou víťazne, Detvan náš, ruku  na to! /*banner*/ Uvedená báseň je poeticky ťažká, ale vystihuje to, čo si mnohí Slováci na Detvanoch vážili a obdivovali - silu, spätosť s prírodou, vlastenectvo. Ján Doránsky sa narodil v roku 1911 v Trstenej. v rokoch 1921 – 25 študoval na gymnáziu v Trstenej, 1925 – 29 v Trenčíne, 1929 – 31 na Právnickej fakulte UK v Bratislave, ktorú nedokončil. Po absolvovaní notárskeho kurzu pôsobil ako notár na viacerých miestach (v Slatine nad Bebravou, na Orave, v Ubli a i.), od roku 1939 pracoval na kultúrnom a osvetovom oddelení Ministerstva národnej obrany v Bratislave, 1942 redaktor Slovenského vojska, 1943 Slovenského vojaka, 1944 – 45 vedúci kultúrneho a propagačného oddelenia Domobrany, redaktor Stráže vlasti. Na jar 1945 odišiel do emigrácie, žil v Rakúsku, Bavorsku, Taliansku (Assisi, Rím), od r. 1949 sa usadil v Kanade (Montreal), do r. 1955 redaktor a vydavateľ Domobrany. Literárne sa prejavoval už počas stredoškolských štúdií, debutoval novelou Deti biedy (1934) a na Slovensku ešte stihol vydať divadelnú hru Novou cestou (1939), v emigrácii vydal knihu Sto epigramov (1971), výber z exilovej poézie Od splnu po zatmenie (1972). Viacero literárnych prác zanechal v rukopisnej podobe. Zomrel v Montreale v roku 1973. autor: Jozef Pavlov      

    20. októbra 2016 21:40
  • V roku 1968 Sovieti v Detve strieľali a zabíjali

    V roku 1968 Sovieti v Detve strieľali a zabíjali

    Rok 1968 bol koncom nádejí obrodného procesu, ktorý poznáme aj ako Československá jar. V noci z 20. na 21. vojská krajín Varšavskej zmluvy (okrem Rumunska) začali obsadzovať územie ČSSR z dôvodu potlačenia kontrarevolúcie podporovanej reakčným Západom. Tragickú dohru mali tieto udalosti aj v Detve.                                           21. augusta 1968 okolo 13:30 prechádzala mestom, hlavným cestným ťahom Zvolen – Lučenec v smere od Lučenca kolóna okupačných vojsk. Pri ceste sa zhromaždilo asi 500 ľudí, ktorí pokrikovali na okupantov a hádzali na vojenskú techniku i vojakov kamene. Vojaci spustili streľbu z ľahkého guľometu a na mieste zabili rodáka z Látok Štefana Zdechovana, povolaním zámočníka a Rudolfa Gavorníka, zamestnanca ZŤS Dubnica nad Váhom, ktorý bol v Detve len jeden deň služobne. R. Gavorník zomrel až večer na následky zranení v lučeneckej nemocnici. /*banner*/                                                                                                               V dobovej ideologickej atmosfére zachytáva udalosť aj mestská kronika: ,,Bolo to dňa 21. 8. 1968, čo tadiaľto prechádzali jednotky ruské a bulharské. Mesto Detva i keď vyzeralo v tých dňoch akoby pred vojnou: ľudia postávali na uliciach v hlúčkoch, debatovali. Keď sa vrátili domov, počúvali mnohokrát protichodné správy z rozhlasu a televízie, čím sa zmätok a napätie iba zvyšovali.  Napriek tomu všetkému bolo mesto predsa akosi v závetrí, pretože leží bokom od hlavnej komunikácie, kade jednotky prechádzali. Horšie to už  bolo v Detve – Sídlisku, kde občania prišli do priameho styku s predchádzajúcimi jednotkami. Podaktorí iba zo zvedavosti išli sa pozrieť, čo sa to vlastne deje. Našli sa však aj horkokrvnejší, ktorí pod vplyvom masovokomunikačných prostriedkov, napriek výzvam vládnych a straníckych činiteľov, dali sa strhnúť k neprístojnostiam a v celku k nedôstojným akciám: hádzaniu skál do pochodujúcich jednotiek. Údajne to boli nezletilí učni z Odborného učilištia PPS. A tak jednému z vojakov povolili nervy, ktorý potom pustil dávku z automatu, následkom čoho jeden z občanov, istý Štefan Zdechovan, podľa údajov 25 ročný, zostal na mieste mŕtvy. Ďalší dvaja boli ťažko zranení a odvezení do Nemocnice do Zvolena, ktorí údajne aj napriek lekárskemu ošetreniu, zraneniu podľahli. Škoda len, že nato doplatili celkom nevinní ľudia, ktorí snáď zo zvedavosti išli sa pozrieť, čo sa to vlastne deje. Z toho vyplýva pre budúcnosť ponaučenie a každý by si to mal vziať k srdcu, že sa neoplatí byť zvedavým a zbytočne sa nevystavovať nebezpečenstvu smrti, najmä ak sa veci tým aj tak nepomôže.  

    20. augusta 2016 10:15
  • Rozhovor

  • Andrej Segeč: Mojím ...

    Lyžiarsky klub pôsobiaci pod Poľanou, konkrétne v obci Látky vychoval niekoľko slovenských reprezentantov. Jedným z nich je aj Andrej Segeč, ktorého športovým vzor je Peter Sagan. Od koľkých rokov sa venujte bežeckému lyžovaniu? Kto vás nemu priviedol? Venujem sa mu od desiatich rokov. Rodičia ma viedli k športu od malička. Už ako trojročný som chodil na zjazdovky. A potom postupne na bežky. Mamina je bývalá majsterka Československej republiky. Tak v rodine sme bežky poznali dobre. Aké úspechy sa vám vo vašej kariére podarilo doposiaľ dosiahnuť? 14. miesto na Olympiáde mládeže v Innsbrucku v disciplíne šprint. 20. miesto na Majstrovstvách sveta juniorov v talianskom Val di Fiemme v disciplíne 10 km. 20 miesto na Majstrovstvách sveta do 23 rokov v USA. Toto sú tri výsledky, ktoré si vážim najviac. Ale pekných výsledkov je určite viac. Hlavne, keď sa vezmú v úvahu podmienky na Slovensku oproti tomu, aké sú vo svete.   Kto je vašim vzorom a prečo? Môj športový vzor je Peter Sagan. Páči sa mi na ňom to, že je šoumen, skvelý pretekár a hrdý Slovák. No mojim životným vzorom sú moji rodičia.  Tento rok ste sa zúčastnili v dejisku ZOH 2002 Majstrovstiev do 23 rokov. Podarilo sa vám dosiahnuť výsledky, ktoré ste si pred šampionátom stanovili? Z USA mám skvelé zážitky. Môj cieľ, s ktorým som tam išiel bolo postúpiť na šprinte do top 30. Čo sa mi aj podarilo a bolo z toho pekné 20. miesto. Čo je v histórii týchto Majstrovstiev sveta najlepší výsledok v ére Slovenskej republiky. Túto sezónu ste tiež štartovali na Majstrovstvách sveta vo fínskom Lahti. Aké výsledky ste na nich dosiahli? Na Majstrovstvá sveta do Fínska som sa nejak obzvlášť nepripravoval. Môj vrchol sezóny boli majstrovstvá sveta v Amerike. Je totiž ťažké naladiť formu na viac podujatí v roku. Za zmienku stojí 21. miesto v teamsprinte s Miroslavom Šulekom. Bol to krásny zážitok pretekať pri takej obrovskej diváckej kulise s najlepším kamarátom a navyše z toho istého klubu. SKI TEAM JASE Látky sa stali najúspešnejším klubom v bežeckom lyžovaní v práve skončenej sezóne.  Ako zhodnotil klub skončenú sezónu? Áno získali sme ocenenie ZLATÝ KLUB 2017. Klub pracuje na vysokej úrovni, ale to, že zvíťazíme už tretí rok po sebe sme nečakali. Dostali sme putovný pohár prezidenta Slovenska lyžiarskej asociácie. A klub je s touto náročnou sezónou spokojný. /*banner*/ Zároveň však pôsobíš vo futbalovom klube TJ Družstevník Látky. Neobávaš sa, že v niektorom zápase utrpíš zranenie, ktoré môže ohroziť prípadne ukončiť tvoju sľubne sa rozvíjajúcu kariéru? Vo futbalovom klube na Látkach sme skvelá partia. Hrám, lebo ma to baví. A zraniť sa môžem predsa hocikde. Či na bežkách, tak aj doma na dvore. Futbal mi však dáva veľa. Či už dynamika alebo rýchle rozhodovanie v každej situácii na ihrisku je dôležité aj pri lyžovaní. TJ Družstevník Látky obsadil vo zvolenskej I. triede so ziskom 45 bodov 4. miesto. Ste s umiestením spokojný? Nie sme spokojný, náš káder má na viac. No problém je v dochádzke, nie každému sa dá prísť na zápas vždy. Predsa práca a rodina sú niekedy prednejšie ako futbal.  Majú pre vás zápasy s rivalom z Detvianskej Huty špecifický náboj? Tak určite majú zápasy proti Detvianskej Hute iný náboj. Ale pre mňa je zápas ako zápas. Venujete sa okrem lyžovaniu a futbalu aj iným športom? Profesionálne nie. Ale ja si rád zahrám všetko florbal, volejbal, tenis, ping pong atď. Budúci rok nás čakajú  Zimné olympijské hry juhokórejskom Soule. Je vašim cieľom sa  na ne kvalifikovať? Olympijské kritéria som splnil. Na začiatku sezóny to budem musieť ešte potvrdiť. No všetko náleží na tom, koľko miest nám udelí Medzinárodný olympijský výbor. Ako sa líši príprava na olympijskú sezónu od tej bežnej? Ja sa pripravujem súvisle každý rok. Takže pre mňa je toto len ďalší rok prípravy. Trénovať treba s rozumom a mať v tom systém. Nie je teraz dôležité trénovať desaťnásobne viac ako minulý rok. Nedá sa za jeden rok pripraviť na olympijské hry, to je dlhý proces. Ale určite dáme do toho s trénerom maximum a naladíme formu na  vrchol sezóny. Ktorého podujatia na Podpoľaní sa najbližšie zúčastníš? Mám tak nabitý program, že neviem či sa niečoho zúčastním a či mi to bude zapadať do tréningového procesu. Teraz ma však čaká Svetový pohár na kolieskových lyžiach v Chorvátsku a ťažké bloky na sústredeniach. Čakajú ma aj Majstrovstvá sveta na kolieskových lyžiach vo Švédsku, tak moju energiu sústredím skôr týmto smerom. 

  • Erika Weissová: Moje...

    Erika Weissová v utorok 23. mája 2017 odhalila spoločne s viacerými hosťami - historik prof. Karol Fremal, riaditeľ Múzea holokaustu v Seredi Martin Korčok, predseda ŽNO Banská Bystrica Jaromír Wolt, poslankyňa NR SR Viera Dubačová v parku na Partizánskej ulici Pamätník obetiam holokaustu. Erika Weissová sa narodila v roku 1933, jej otec sa Volal Samuel, matka Paula, brat Pavel. Rodinu poznačilo obdobie holokaustu v rokoch 1938 - 1945. Prečo ste prišli do Detvy odhaliť tento pamätník? Kvôli všetkým tým, ktorí počas holokaustu zomreli a aj kvôli môjmu otcovi, ktorý zomrel v Osvienčime. Ale aj preto, lebo ma kontaktoval a pozval Jozef Pavlov. Čítala som jeho vysokoškolskú prácu, keď som ju dostala, bola som na počítači do tretej v noci. Môj syn povedal, že je to svätá práca. Čo pre Vás tento pamätník znamená? Viete, vy vidíte v tom pamätník. Ja v ňom vidím tých ľudí... Ako si pamätáte na Detvu? Prežila som tu krásne detstvo. Mali sme obchod, na dvore sme sa hrávali, chodila som na kúpalisko. Matka ma učila v Slatine plávať. Bolo to krásne obdobie. Moje detstvo však skončilo, keď som mala sede rokov. Prečo? Začal sa holokaust. Ako prváčku ma vyhodili zo školy, na chrbát mi našili žltú hviezdu, začalo sa prenasledovanie, obchod nám arizovali. Vášho otca zobrali gardisti do transportu. Pamätáte sa na to? Samozrejme. Ten obraz mám doteraz pred očami. Keď išiel z domu, keď ho brali, vo dverách sa otočil a ešte raz na mňa pozrel. Bola som jeho miláčik. Kupoval mi šaty, brával ma na výlety. Podľa Yad Vashem zomrel v roku 1944 v Osvienčime. Môjmu prvorodenému synovi som dala meno po svojom otcovi - Samuel. Aký bol osud Vás, Vašej matky a brata? Po určitom čase nás matka zobrala z domu preč. Ušli sme v noci a skrývali sa. Ja si nepamätám, kde všade sme boli. Každý z nás bol niekde inde. Keď prišli na to, že sa niekde skrývame, prišla matka v noci po nás a odviedla nás na iné miesto. Pamätám si, že najprv sme boli u otcovej sestry v Martine, potom si pamätám už len na dve posledné miesta - Dačov Lom a Lešť. Skrývanie pre malé dievča muselo byť veľmi náročné na psychiku. Samozrejme. Pamätám si, že keď som bola u jedných, tak keď prišla návšteva, musela som byť skrytá v jame, ktorú vykopali pre mňa.  Vaša matka museka byť veľmi silná žena, keď dokázala tri roky organizovať ukrývanie rodiny. Áno bola. Raz, keď sme boli s ňou vonku, bola tam skupina žandárov a poslali jedného, aby matke skontroloval doklady. Zhodou okolností bol z Detvy a matku spoznal. Hovoril jej - pani Weissová, čo Vy tu robíte? A ona mu povedala, radšej nás zastreľte tu, než by ste nás mali dať Nemcom. Jemu opo lícach stiekli dve slzy a pustil nás, že je všetko v poriadku. /*banner*/ Ako si pamätáte na posledné miesta ukrýtu? V Dačovom Lome sme boli u rodiny Piatrovcov. Tam som odháňala muchy, ktoré boli pri posteli ich zomierajúcej dcéry. Pamätám si ešte aj na jej muža, volal sa ďuro Tuhársky. V Lešti sme boli u Peničkovcov. Moja matka si zobrala kôš na chrbát, aby vyzerala ako sedliačka. Počula fujaru a šla za tým zvukom. Keď prišla k Danielovi Peničkovi, povedala mu, som Židovka a hľadám miesto - úkryt pre svojho syna. On povedal, dobre, priveďte ho. Tu sme boli až do oslobodenia - v marci 1945. Boli sme spolu po takmer troch rokoch. Boli to veľmi dobrí ľudia, málo je takých. Riskovali veľa, svoj život, aby nás zachránili. V roku 1997 dostali ocenenie Spravodlivý medzi národmi. Aj teraz, v nedeľu som bola s Božkou Širokou, dcérou od Daniela a zaspomínali sme spolu na to obdobie. Na ich pamiatku si aj môj brat Pavel, zmenil priezvisko z Weiss na Lešťan. Po vojne ste sa vrátili do Detvy? Áno. Povedali nám, že sa otecko vrátil, ale keď sme prišli, nenašli sme ho. To vtedy sa nevedelo ešte, že čo sa stalo. Potom sme boli v Lučenci, chodili sme tam s bratom do školy a mamička si otvorila obchod s bielizňou. Od kedy žijete v Izraeli? V roku 1949, som s detskou skupinou cez Taliansko vycestovala do Izraelu. Žili sme v kibucoch, bola som v armáde a vyučila som sa za zdravotnú sestru. Keď sme tam prišli, nebolo tam nič, len piesok a kamene. A dnes je Izrael krásny, my sme ho vybudovali. Mám tam dve deti - synov Samuela a Dorona a šesť vnúčat. Ako vnímate rast extrémizmu na Slovensku? Je to na Vás, či to bude alebo nie. Musíte si deti vychovávať. U nás všetky deti, keď majú 17 rokov idú do Osvienčimu. Holokaust sa u nás v Izraeli už nikde nestane, ale dajte si pozor, aby sa to nestalo u Vás. Aké si odnesiete spomienky na Detvu? Bolo mi tu výborne, všetci ľudia boli ku mne milí. Jozef sa mi postaral o celý program - páčilo sa mi vyšívanie krivou ihlou (u pani Smilekovej) aj fotenie v kroji (v Bian Studiu), penzión kde som bola bol krásny, stretla som sa s ľuďmi, čo sme sa kedysi hrávali spolu na dvore. ďakujem za všetko.          

  • Jozef Sládok: Výjazd...

    O veľmi úspešnej sezóne z pohľadu detvianskych medveďov sme sa porozprávali s ich kapitánom, Jozefom Sládkom. Na úvod by som vás chcel zablahoželať k víťazstvu v Budiš lige a vynikajúcim výsledkom v baráži. Kedy ste sa rozhodli vrátiť do Detvy? ,,Osem sezón som pôsobil v zahraničí. V USA, Kanade, Veľkej Británii a Fínsku a z tade som sa rozhodol pre návrat na Slovensko. Šiel som do Martina, kde som bol mesiac a následne som išiel do Detvy." Podaril sa vám už hattrick Gordieho Howea? ,,Podaril sa mi túto sezónu v zápase proti Michalovciam, kde som strelil gól, prihral naň a následne sa pobil s Ladislavom Šcurkom." Ako ste sa stali detvianskym kapitánom? ,,Mali sme obdobie, kedy sa nám túto sezónu nedarilo a v tom čase nastalo niekoľko zmien ako odchody hráčov, výmena trénera a ja som sa stal kapitánom." S akými ambíciami ste vstupovali do práve skončenej sezóny? Podarilo ich sa vám ich naplniť? ,,Čiastočne sa nám podarilo naplniť cieľ. Cieľom bolo postúpiť do extraligy, nakoniec sa nám to nepodarilo, ale podarilo sa nám vyhrať ligu druhý krát za tri sezóny, čo je naozaj úspech." Znamenal príchod trénera Miroslava Chudého aj zmenu štýlu vašej hry? Mali niektorí z mužstva už možnosť pod ním pôsobiť? ,,Tréner Chudý dal po jeho príchode novú tvár a priniesol pozitívne zmeny. Niektorí hráči pod ním pôsobili v mládežníckych kategóriách v Banskej Bystrici alebo Tomáš Tomáš Škvaridlo medzi mužmi vo Zvolene." Hneď v troch zápasoch základnej časti ste pokorili magickú hranicu 10 strelených gólov. Odzrkadľovali výsledky týchto zápasov, to čo sa dialo na ľade? ,,V tých zápasoch sme hrali dobre, no naozaj nám tam všetko padlo". V ktorom momente sa podľa vás lámala štvrťfinálová séria s Trnavou ? ,,Tak podľa mňa sme jasne herne dominovali počas celej série, aj keď skóre z tých zápasov nebolo nejaké impozantné." /*banner*/ Prvý semifinálový zápas s Michalovcami sa niesol v znamení vášho skvelého obratu. Kedy ste začali veriť vo víťazstvo? ,,Snažím sa veriť za každého stavu, no za stavu 4:1 to naozaj nevyzeralo dobre. Začal som viac veriť, keď sme dali gól na 4:3." Podľa mnohých by sa finále 1. hokejovej ligy hrať nemalo a víťazom by sa mal stať ten, kto sa v baráži umiestni na lepšom mieste ako je to v Čechách. Aký názor zastávate vy ? ,,Páči sa mi ako je to v Čechách, kde sa nehrá finále prvej ligy. Tímy si môžu oddýchnuť a dôkladne sa pripraviť na baráž." Čo by ste odkázali vaším fantastickým fanúšikom, ktorý vás v priebehu celej sezóny nielen doma, ale aj vonku neustále povzbudzovali ? ,,Tak jednoznačne im poďakoval za fandenie počas celej sezóny. Vytvárali neuveriteľnú atmosféru a na konci sezóny v play – off a baráži „ stúpali na plyn “, a hnali nás k lepším výkonom, a ukončili to čerešničkou na torte v podobe výjazdu do Trenčína, na ktorý len tak rýchlo nezabudneme."  

  • Región

  • Podpoľanie smúti, zo...

    Slovensko postihla veľká strata, vo veku 90 rokov zomrel Prof. Štefan Nosáľ.  Prof. Štefan Nosáľ sa narodil 20. januára 1927 v Hriňovej. Po absolvovaní 8–ročného gymnázia v Banskej Bystrici v roku 1947 pokračoval v štúdiu na Slovenskej vysokej škole technickej v Bratislave, ktoré ukončil v roku 1953 s titulom stavebný inžinier. V rokoch 1953 – 1957 vyštudoval Vysokú školu múzických umení v Bratislave, odbor choreografia tanca. Od roku 1968 začal na VŠMU pôsobiť ako pedagóg na Katedre tanečnej tvorby, ktorú v rokoch 1972 – 1992 zároveň aj viedol. V roku 1974 habilitoval na docenta a v roku 1982 mu bol prezidentom republiky udelený titul profesor. Absolventi z triedy profesora Nosáľa patria k najvýznamnejším umeleckým vedúcim, choreografom, pedagógom i špičkovým interpretom mnohých tanečných súborov, divadiel i odborných škôl doma i v zahraničí. V roku 1949 sa Štefan Nosáľ stal tanečníkom Lúčnice (ako člen mužskej skupiny „Odzemkári“, v ktorej bol zvolený za jej choreografa a umeleckého vedúceho tanca). Od roku 1951 začal zastávať pozíciu umeleckého vedúceho a hlavného choreografa súboru Lúčnica, ktorého umelecký vývoj a smerovanie formuje zásadným spôsobom až do dnešných dní. Jeho už takmer 63–ročné kontinuálne umelecké vedenie Lúčnice je odborníkmi i verejnosťou považované za svetový unikát. Vo svojich choreografiách vytvoril profesor Nosáľ svojský štýl prekomponovávania pôvodných ľudových tancov do ich umeleckej javiskovej štylizácie. Na základe osobného poznania, dlhodobých výskumov, ako aj vlastného jedinečného umeleckého jazyka, spracoval autentický folklórny materiál divácky veľmi príťažlivým a zároveň umelecky mimoriadne náročným spôsobom. Pre Lúčnicu vytvoril vyše 100 tanečných kompozícií i mnohé samostatné celovečerné tematicky komponované programy: Vitaj naša jar, Hra a práca, Pieseň a práca, To je Lúčnica, Elán a Lúčnica, Karpaty, Lúčnica a jej deti, Od Tatier k Dunaju, Z tej doliny na tú, Lúčnica–60 rokov krásy a mnohé iné. K blízkym spolupracovníkom profesora Nosáľa patrili poprední slovenskí hudobní skladatelia Tibor Andrašovan, Ján Cikker, Alexander Moyzes, Svetozár Stračina, Peter Jantoščiak, Juraj Farkaš, Igor Bázlika ďalší. S Lúčnicou navštívil Štefan Nosáľ viac, ako 60 štátov celého sveta a jeho programy zožali obrovský úspech u miliónov divákov doma, ako aj v štátoch celej Európy, USA, Kanady, Strednej i Južnej Ameriky, Ruska, Číny, Taiwanu, Hong Kongu, Austrálie, či Japonska. K najprestížnejším patria vystúpenia v divadlách a sálach, kde slovenská pôvodná tvorba zaznela historicky po prvý raz – Royal Opera House in London´s Covent Garden, Lyric Opera Chicago, Cairo Opera House, Opéra de Monte Carlo, Veľké divadlo v Moskve, Fox Theatre v Atlante, divadlá na Broadway v New Yorku i mnohé ďalšie scény. /*banner*/ Významná je umelecká činnosť pre Slovenské národné divadlo v Bratislave, pre ktoré profesor Nosáľ vytvoril choreografie k operným inscenáciám Krútňava, Svätopluk (E. Suchoň), Juro Jánošík, Beg Bajazid (J. Cikker), k baletnému predstaveniu Ej, husári (S. Stračina), či k historicky vôbec najúspešnejšiemu predstaveniu činohry SND, k spevohre Na skle maľované. Pre Národné divadlo v Prahe vytvoril choreografiu ku hre Radúz a Mahuliena a pre divadlo v Plzni tance k opere Krútňava. Spolupracoval aj so Státním souborem písní a tanců Praha, so SĽUK-om, PUĽS-om i súborom Laterna Magika Praha. K najvýznamnejším zahraničným spoluprácam patrí vytvorenie choreografií a tancov pre Belgickú kráľovskú operu v Antverpách, holandský Danstheater v Amsterdame a pre štátne súbory v Tunise, Moldavskej republike, v Sankt Peterburgu, či súbor Tamburitzans v Pittsburghu v USA. Ako tanečník, herec i choreograf účinkoval Štefan Nosáľ v mnohých filmoch a televíznych inscenáciách, pri ktorých väčšinou spolupracoval aj ako odborný poradca režiséra: Chorea amore a Chorea guernica (réžia M. Slivka), Tanečné miniatúry, Rok na dedine, Kubo, Sváko Ragan, Neďaleko do neba (r. M. Ťapák), Rodná zem (r. J. Mach), Hudba z Marsu (r. J. Kadár a E. Klos), Ej, tá človečina (r. M. Ťapák, B. Filan), Na skle maľované (r. K. Zachar), opery Juro Jánošík a Svätopluk (r. J. Zachar), súborvé programy Lúčnica a jej deti, Karpaty (r. M. Homolka), Lúčnica na Křižíkovej fontáne v Prahe, Lúčnica – 60 rokov krásy (r. J. Ďurovčík). Profesor Štefan Nosáľ je autorom kníh a odborných publikácií Na ceste k súčasnej choreografii (1962), Choreografia ľudového tanca (1984, reedícia 1991), Môj život Lúčnica (2000) a Čarodejník Lúčnice (2007, spoluautor D. Machala). Spolupracoval s Národným osvetovým centrom ako predseda programovej rady Folklórneho festivalu Východná a dlhé roky pôsobil aj ako predseda odborných porôt celoštátnych súťaží folklórnych skupín, súborov a choreografií. Ako vokálny sólista a hráč na fujaru nahral mnohé tradičné i komponované skladby pre programy Lúčnice, TV inscenácie i pre potreby rozhlasového vysielania, no spolupracoval aj s Pražskými madrigalistami, s ktorými koncertne interpretoval i nahral pre Supraphon vianočnú omšu Missa Pastoralis od slovenského barokového autora Juraja Zruneka (zo zbierky Edmunda Paschu). Za mimoriadny prínos a rozvoj v oblasti slovenskej kultúry boli profesorovi Štefanovi Nosáľovi udelené mnohé medzinárodné ceny, ako aj najvyššie domáce ocenenia a štátne vyznamenania Zaslúžilý umelec (1968), Národný umelec (1989), Rad Ľudovíta Štúra II. triedy (1997), Cena ministra kultúry (2001), Krištáľové krídlo (2001), Slovak Gold (2002), Pribinov kríž I. triedy (2007), cena Pavla Straussa (2009).  

  • Hudobný kvíz už v tú...

    Nudíte sa počas leta? Máte radi hudbu a zábavu? Prihláste svoj 5 členný tím do hudobného kvízu v kaviarni LOFFT. Ten sa bude konať v stredu 19. júla v kaviarni LOFFT o 19:30. Štartovné je 1 eur na osobu, výťažok z celého štartovného získa tím, ktorý bude mať na konci kvízu najviac bodov. Hudobný kvíz sa skladá z piatich kategórií - oldies, filmy a seriály, slovenské a české hity, tematické kolo - ABBA, obrázkové kolo. Každé kolo má desať hudobných resp. obrazových ukážok. Ak máte záujem sa prihlásiť, zavolajte na číslo 0918 203 905. /*banner*/ 

  • Sprievod prekrásnych...

    Počas 52. ročníka FsP v Detve organizátori pripravili unikátne sprievodné podujatie - sprievod v tradičných svadobných krojoch. Podujatie začalo na obed v Rímskokatolíckom kostole v Detve, sprievod následne pokračoval  na Nám. SNP, kde bola promenáda a krátke predstavenie mladých párov a ich svadobných krojov. Účinkovalo celkovo 41 mladých párov v obradnom svadobnom odeve z rôznych obcí – regiónov Slovenska, 21 párov Slovákov z obcí v Maďarsku a jeden pár zo Selenča – Vojvodiny v Srbsku. Autorkou sprievodu je Anna Ostrihoňová. /*banner*/

  • Šport

  • HC 07 Detva rokuje o...

    Hokejisti HC 07 Orin Detva majú na dosah splnenie svojho extraligového sna.  Na pondelkovom zasadnutí spoločnosť Pro-Hokej ako riadiaci orgán Tipsport ligy v zmysle Podmienok pre udeľovanie a nakladanie s licenciou v Extralige ľadového hokeja v Slovenskej republike vyhodnotil, že 9 Tipsport ligových tieto podmienky spĺňa.  /*banner*/ „Bohužiaľ musím skonštatovať, že MHC Martin, a.s. nesplnil tieto podmienky a preto nezíska odporúčanie na získanie Tipsport ligovej licencie pre sezónu 2017/2018. V zmysle Súťažného poriadku SZĽH sme preto otvorili rokovania s víťazom Budiš ligy. Ak sa HK Detva podarí splniť všetky podmienky pre vstup do Tipsport ligy, stane sa desiatym extraligovým účastníkom sezóny 2017/2018,“ uviedol šéf spoločnosti Pro – Hokej Richard Lintner. 

  • Sobota patrí Oceľové...

    V sobotu 17.6. sa v Detve, v športovom areáli Olymp bude konať V. ročník najväčšej silovo-vytrvalostnej súťaže Oceľový medveď a Železná tigrica. Prezentácia účastníkov začína o 8:00 (je možná už v piatok od 16:00), štart súťaže o polhodinu neskôr. ,,Štartovať sa bude podľa kategórií - juniorky a juniory (15 - 18), masters ženy a muži (40 open), a hlavná kategória ženy a muži (18 - 40). Poradie závisí od uhradenia štartovného." Pre súťažiacich sú pripravené vecné ceny, hlavnou cenou - pre ženy 1000 eur, pre mužov 2000 eur. Celkovo je prihlásených 38 žien a 92  mužov. Organizátori srdečne pozývajú širokú verejnosť na podujatie. /*banner*/

  • Ladislav Ščurko podp...

    Novou posilou detvianskych medveďov sa stal 31 – ročný útočník Ladislav Ščurko. V sezóne 2002/2003  vybojoval so slovenskou 18 na Majstrovstvách sveta strieborné medaily. Do štatistík si v siedmych zápasov pripísal na svoje konto dve asistencie a päť plusových bodov. Letci z Philadelphie si ho 6. kole draftu roku 2004 vybrali zo  170 miesta. V zámorskej súťaži WHL odohral 162 zápasov s bilanciou 45 gólov a 62 asistencií. /*banner*/ S klubom HC Košice sa v sezóne 2008/2009 radoval z víťazstva v Slovnaft extralige.  Uplynulú sezónu strávil v Michalovciach,  kde v 51 zápasoch strelil 23 gólov a zaznamenal 32 asistencií. 

  • Anketa

    Navštevujete náš web z mobilu alebo tabletu?
    Áno, viac ako z PC
    Počet hlasov: 2
    Áno, ale menej ako z PC
    Počet hlasov: 2
    Nie
    Počet hlasov: 3