s DTonline.sk

Židov v Detve nacizmus takmer všetkých vyhubil

27. januára si pripomíname Medzinárodný deň holokaustu. Porozprávali sme sa s regionálnym historikom Jozefom Pavlovom o holokauste v Detve.

Prečo sa venujete holokaustu?

Ako historik sa venujem najmä slovenským dejinám v prvej polovici 20. storočia (1918-1945), s dôrazom na 1. Slovenskú republiku. V rámci tejto témy sa venujem výskumu politických dejín, nacisticko-gardistickým zločinom a holokaustu. Všeobecne aj regionálnym dejinám obcí a regiónu v 20. storočí. Holokaustu sa venujem preto, že je to obrovské memento pre všetky generácie po roku 1945. V tomto období sa človek stal číslom a život stratil akúkoľvek hodnotu – nie len u Židov, ale u civilistov v okupovanej Európe všeobecne. Samotný holokaust sa netýka len Židov, ale všetkých, ktorých vládne režimy označili za kategóriu občanov 2 triedy, bez nároku na ľudské práva, neskôr na život vôbec. Zároveň ako Slovák a katolík cítim určité zadosťučinenie, keď znovu odhalím a zaznamenám smutné osudy našich židovských spoluobčanov.  

Odkiaľ sa v Detve Židia vzali?

Diaspóru, čiže rozptyl Židov do celého sveta zapríčinilo kruté potlačenie židovského povstania Rimanmi v I. storočí po Kristovi. Židia sa rozutekali a v každom kúte sveta založili svoje komunity. Prví Židia na našom území boli už počas výpadov cisára Marca Aurelia, kde boli súčasťou rímskych légií, resp. tu pôsobili ako obchodníci. Čiže žili tu resp. sa tu nachádzali celé stáročia. Svojim spôsobom tu boli skôr než Slováci (resp. predkovia Slovákov Slovieni), pretože pohyb Slovanov z priestoru Wisla – Dneper sa začal až v 5 - 6. storočí po Kristovi.

Prví Židia prišli do Detvy po roku 1848. Dovtedy mali zákaz obývať okolie banských miest v okruhu sedem míľ.  Ich expanziu a usídľovaniu sa bránili hlavne bohaté mestá a nemecká obchodnícka komunita, ktoré sa obávali židovského obchodného umenia, ale i šmeliny.

Karol Anton Medvecký píše, že prvým Židom v Detve bol istý Gutfreind. Ja som avšak našiel ako prvého zdokladovaného Žida Ladislava Kohna, ktorý sa mal v Detve usadiť v roku 1850. Židovská komunita mala na prelome 19. a 20. storočia približne 100 členov (v tomto čase bola postavená aj synagóga, mali tu aj židovskú školu), potom jej počet postupne klesal. Hlavným dôvodom poklesu bola slabá ekonomická sila regiónu.

Prečo majú Židia nemecké mená?

Je to častá otázka. Koncom 18. storočia im cisár Jozef II. prikázal, aby si mená zmenili na nemecké ekvivalenty. Súviselo to s Jozefovým zámerom spraviť s nemčiny štátny úradný jazyk, čo v mnohonárodnostnej monarchii malo zmysel. Tento zámer sa mu však nepodaril, ale Židom ostali nemecké mená: ten čo ľúbil Boha sa nazval Gottlieb, Kohen (kňaz) sa stal Kohnom a podobne.

Prečo Židov v priebehu storočí  tak veľmi nenávideli?

Je potrebné rozlišovať náboženskú a etnickú nenávisť, no aj závisť. Židia si svojim spôsobom života sami veľakrát vyrobili nepriateľov. Žili v uzavretých komunitách – v ghettách, čím sa nedokázali asimilovať s väčšinou a tu vzniklo mnoho sporov. Ľudia čo nepoznajú, toho sa boja. Veľa zla narobilo aj krčmárske remeslo. Mnohí, aj kopa Detvanov prepili v židovskej krčme celé majetky. No nik nenútil opilcov celý svoj majetok prepiť – ani židovský krčmár. Bolo to o slobodnej vôli. Je teda jasné, že tí čo prišli o majetok kvôli vlastnej vine nemali dobré slovo na Židov vo všeobecnosti. Žiaľ, tak ako aj v iných národoch – a to je nemenné, sa nájdu jedinci, ktorí sa naozaj dopustili krívd a intrigami a podvodmi pripravili iných o majetok. To je odsúdenia hodné. Problematické bolo aj to, že Židia sa často etnicky – národnostne hlásili za Nemcov, v Uhorsku najmä za Maďarov. Bolo to najmä v čase maďarizácie, kedy sa Židia dobrovoľne asimilovali a prijali myšlienku, že sú Maďari. Treba sa zamyslieť, prečo to spravili, Keďže nemali vlastný štát, všade boli menšinou. A ak sa v krajine spustil proces – ako bola u nás maďarizácia, bolo jasné, že sa podrobili, len aby nemali problémy ako mnohokrát v dejinách – ako neakceptovaná menšina. Preto sa dobrovoľne stali Maďarmi. To bolo v očiach národne orientovaných ľudí vnímané kriticky. Tento ak kritizovali aj Štúrovci, neskorší predstavitelia ako Svetozár Hurban Vajanský prerástli vo vyjadreniach až do roviny antisemitizmu. V neposlednom rade čo sa týka nevraživosti voči Židom bola aj náboženská otázka. Mnoho kňazov, ale najmä jednoduchších veriacich nenávidelo Židov preto, že ukrižovali Krista. Ale zabudli asi na to, že sám Ježiš Kristus bol etnický Žid. A že prví kresťania boli židia (s malým „ž“ – myslené v zmysle veriacich), tí čo uverili, že Kristus je spasiteľ.

Prečo bolo veľa lekárov, advokátov, inžinierov práve z radov Židov?

Pramení to hlavne v ich kultúre. Vzdelanosť je v hodnotovom rebríčku židovského národa na poprednom mieste. Praktický dôvod je ten, že ako malý národ, žijúci v menšinovom postavení sa chce presadiť, má väčšiu motiváciu a často aj silnejšiu vôľu. No a v období tvrdej  maďarizácie mohli  študovať odborné povolania len pohodlní pre režim – čiže tí, čo sa podrobili maďarizácii. Netreba zabúdať, že veľké množstvo Židov bolo len drobnými remeselníkmi a malými obchodníkmi. Často skloňované lakomstvo bola skôr striedmosť. Málokedy zbohatla hneď jedna židovská generácia. Rodina sa stala bohatá až po 3-4 generáciách, po premyslených investíciách, po šetrení a pomalom, ale trvácnom napredovaní v podnikaní.

Aké boli vzťahy Detvanov s miestnymi  Židmi?

Nenašiel som zmienky o problematickom spolunažívaní Židov a väčšinovej komunity v Detve.  Ak sa vyskytli drobné škriepky, išlo o malicherné susedské spory, neopätovanú lásku, či nedorozumenie. Situácia sa zhoršila po roku 1939, kedy dennodenná masívna propaganda hlásala, že Žid je úhlavný nepriateľ. Vtedy sa objavili aj rozbité okná, udávanie, nadávky – najmä od gardistov. 

S čim podnikali Židia v Detve?

Pre miestnu ekonomiku boli Židia naozaj dôležití, pretože ju diverzifikovali a priniesli kapitál. Zamestnávali desiatky chudobných detvianskych roľníkov a robotníkov, predávali dobytok gazdov na vzdialených trhoch, ponúkali rôzne služby a tovar. Mali potraviny, krčmy, mäsiarstvo, holičstvo, ubytovanie. Boli to široké služby, ktoré po likvidácii a arizácii chýbali v mestečku.

Ľudia najviac poznajú židovskú rodinu Kohnovcov. Ako ich zastihol holokaust?

Ľudia ich často volajú Kunovci, ale foneticky sa to číta „Konovci“. Išlo o najbohatšiu židovskú rodinu v Detve. Hlava rodiny, Alexander Kohn sa holokaustu nedožil, zomrel pred vojnou. No jeho manželka Frida a deti si prežili veľké utrpenie. Niektorí ušli do Veľkej Británie či Maďarska. Laco prežil, keď sa ako zberač odpadkov v roku 1942 vyhol deportácií, po Povstaní sa stal partizánom a skrýval sa na Poľane. Prežila aj Alžbeta s dcérou Maricou, no neviem doteraz akým spôsobom. Frida, s dcérou Alicou a zaťom Zigmundom bola brutálne zavraždená (pred tým mučená) v lesíku Borinky pri Kováčovej – strelou do tyla z pištole. Skončili spolu v hrobe kde sa našlo po exhumácii vyše 100 obetí.  

Zasiahli protižidovské zákony a deportácie aj miestnu komunitu?

Všetky nariadenia, ktoré zastihli Židov na Slovensku, logicky zasiahli aj detviansku komunitu. Od roku 1939 boli každú chvíľu vydávané nezmyselné, trápne, ponižujúce a diskriminačné opatrenia. Vyvrcholili v septembri 1941 prijatím Židovského kódexu. Židia nesmeli mať rádiá, zobrali im vodičské preukazy, cestovné pasy, peniaze na účtoch im zmrazili, z verejných služieb ich vylúčili, nesmeli navštevovať kiná, parky, sedieť na lavičke, počas Vianoc nesmeli ísť dva dni von a podobne. Samozrejme, zničili alebo prebrali ich obchody, zobrali im domy a byty. Chudobnú masu potom deportovali do Poľska, kde ich v plynových komorách nacisti zabili. No a slovenská vláda ešte za každú smrť zaplatila „deportačný poplatok“ vo výške 500 ríšskych mariek. Je to najhorší zločin, ktorého sa slovenskí kolaboranti a vláda dopustili v histórii Slovenska. V Detve bolo pred deportáciou 50 Židov, z toho vyše 40 bolo odtransportovaných 7. júna 1942 zo Zvolena s ďalšími 500 Židmi z celého širšieho regiónu. Dopravení boli do oblasti Lublinu vo východnom Poľsku a tu sa ich životná cesta skončila. Najmladšou obeťou boli dve židovské deti – vo veku 4 a 6 rokov, najstaršou sedemdesiatnička Terézia Sacherová.

Prežil niekto zo Židov vojnu?

Prežili dve židovské deti – Pavel a Erika Weissová aj s ich mamou. Deti sa skrývali u rodiny Peničkovcov na laze Lešť. Tam prežili vojnu. Peničkovci sú nositeľmi ocenenia Spravodlivý medzi národmi, ktoré udeľuje štát Izrael tým, čo zachraňovali prenasledovaných Židov. Ako som už spomínal, prežil Laco Kohn, ktorý si zmenil meno na Kunovský. Zomrel v 80. rokoch v Košiciach, má dve deti Júliu a Pavla. Osobne som nadviazal kontakt s vnukom Fridy Kohnovej, Petrom Valentinom, dnes už vyše 80 ročným lekárom žijúcim v Austrálii. Žijú aj ďalší potomkovia Fridy Kohnovej – vyše 90 ročná Marica a taktiež deväťdesiatnik Ivan Tandlich, dnes Tesár, profesor v Prahe. O iných preživších neviem. Po vojne v Detve Židia nežili.

Na niektorých detvianskych školách organizujete v rámci SCVČ projekt Holokaust, nesmieme zabudnúť. Predstavte nám ho.

Do projektu sa zapojili okrem 1. ZŠ všetky základné školy a gymnázium. V blokoch prezentujem židovskú kultúru, holokaust v Európe a na Slovensku. Prostredníctvom Židovského kódexu analyzujeme so žiakmi zvrátenosť tohto zákona. Vďaka filmom si vieme predstaviť reálie, aj keď filmové. Žiaci na začiatku písali 100 bodový test, na konci si ho zopakujú a uvidí sa, čo sa naučili takýmto neformálnym spôsobom. Vstupný test dopadol žalostne. Deti mali v priemere zo 100 bodov sotva 15. Dokonca napísali, že rozdiel medzi Žid a žid je ten, že jedno je lakomec a druhé popol! Alebo nadpis Arbeit macht frei pri vstupe do koncentráku podľa nich znamená „Vitajte“... to nepotrebuje komentár. Najlepší z výstupného testu, čiže 40 žiakov a učitelia dejepisu absolvujú exkurziu do Múzea holokaustu v Seredi.

 

Počet zobrazení: 2326x

Súvisiace články

Podpoľanie smúti, zomrel Štefan Nosáľ Andrej Segeč: Mojím športovým vzorom je Peter Sagan Hudobný kvíz už v túto stredu! Fotoreportáž Tomáša Belka z 52. ročníka FsP v Detve Sprievod prekrásnych mladúch fotoobjektívom Jána Ľuptáka Tábor Tuláčik vyšiel na výbornú

Rozhovor

  • Andrej Segeč: Mojím ...

    Lyžiarsky klub pôsobiaci pod Poľanou, konkrétne v obci Látky vychoval niekoľko slovenských reprezentantov. Jedným z nich je aj Andrej Segeč, ktorého športovým vzor je Peter Sagan. Od koľkých rokov sa venujte bežeckému lyžovaniu? Kto vás nemu priviedol? Venujem sa mu od desiatich rokov. Rodičia ma viedli k športu od malička. Už ako trojročný som chodil na zjazdovky. A potom postupne na bežky. Mamina je bývalá majsterka Československej republiky. Tak v rodine sme bežky poznali dobre. Aké úspechy sa vám vo vašej kariére podarilo doposiaľ dosiahnuť? 14. miesto na Olympiáde mládeže v Innsbrucku v disciplíne šprint. 20. miesto na Majstrovstvách sveta juniorov v talianskom Val di Fiemme v disciplíne 10 km. 20 miesto na Majstrovstvách sveta do 23 rokov v USA. Toto sú tri výsledky, ktoré si vážim najviac. Ale pekných výsledkov je určite viac. Hlavne, keď sa vezmú v úvahu podmienky na Slovensku oproti tomu, aké sú vo svete.   Kto je vašim vzorom a prečo? Môj športový vzor je Peter Sagan. Páči sa mi na ňom to, že je šoumen, skvelý pretekár a hrdý Slovák. No mojim životným vzorom sú moji rodičia.  Tento rok ste sa zúčastnili v dejisku ZOH 2002 Majstrovstiev do 23 rokov. Podarilo sa vám dosiahnuť výsledky, ktoré ste si pred šampionátom stanovili? Z USA mám skvelé zážitky. Môj cieľ, s ktorým som tam išiel bolo postúpiť na šprinte do top 30. Čo sa mi aj podarilo a bolo z toho pekné 20. miesto. Čo je v histórii týchto Majstrovstiev sveta najlepší výsledok v ére Slovenskej republiky. Túto sezónu ste tiež štartovali na Majstrovstvách sveta vo fínskom Lahti. Aké výsledky ste na nich dosiahli? Na Majstrovstvá sveta do Fínska som sa nejak obzvlášť nepripravoval. Môj vrchol sezóny boli majstrovstvá sveta v Amerike. Je totiž ťažké naladiť formu na viac podujatí v roku. Za zmienku stojí 21. miesto v teamsprinte s Miroslavom Šulekom. Bol to krásny zážitok pretekať pri takej obrovskej diváckej kulise s najlepším kamarátom a navyše z toho istého klubu. SKI TEAM JASE Látky sa stali najúspešnejším klubom v bežeckom lyžovaní v práve skončenej sezóne.  Ako zhodnotil klub skončenú sezónu? Áno získali sme ocenenie ZLATÝ KLUB 2017. Klub pracuje na vysokej úrovni, ale to, že zvíťazíme už tretí rok po sebe sme nečakali. Dostali sme putovný pohár prezidenta Slovenska lyžiarskej asociácie. A klub je s touto náročnou sezónou spokojný. /*banner*/ Zároveň však pôsobíš vo futbalovom klube TJ Družstevník Látky. Neobávaš sa, že v niektorom zápase utrpíš zranenie, ktoré môže ohroziť prípadne ukončiť tvoju sľubne sa rozvíjajúcu kariéru? Vo futbalovom klube na Látkach sme skvelá partia. Hrám, lebo ma to baví. A zraniť sa môžem predsa hocikde. Či na bežkách, tak aj doma na dvore. Futbal mi však dáva veľa. Či už dynamika alebo rýchle rozhodovanie v každej situácii na ihrisku je dôležité aj pri lyžovaní. TJ Družstevník Látky obsadil vo zvolenskej I. triede so ziskom 45 bodov 4. miesto. Ste s umiestením spokojný? Nie sme spokojný, náš káder má na viac. No problém je v dochádzke, nie každému sa dá prísť na zápas vždy. Predsa práca a rodina sú niekedy prednejšie ako futbal.  Majú pre vás zápasy s rivalom z Detvianskej Huty špecifický náboj? Tak určite majú zápasy proti Detvianskej Hute iný náboj. Ale pre mňa je zápas ako zápas. Venujete sa okrem lyžovaniu a futbalu aj iným športom? Profesionálne nie. Ale ja si rád zahrám všetko florbal, volejbal, tenis, ping pong atď. Budúci rok nás čakajú  Zimné olympijské hry juhokórejskom Soule. Je vašim cieľom sa  na ne kvalifikovať? Olympijské kritéria som splnil. Na začiatku sezóny to budem musieť ešte potvrdiť. No všetko náleží na tom, koľko miest nám udelí Medzinárodný olympijský výbor. Ako sa líši príprava na olympijskú sezónu od tej bežnej? Ja sa pripravujem súvisle každý rok. Takže pre mňa je toto len ďalší rok prípravy. Trénovať treba s rozumom a mať v tom systém. Nie je teraz dôležité trénovať desaťnásobne viac ako minulý rok. Nedá sa za jeden rok pripraviť na olympijské hry, to je dlhý proces. Ale určite dáme do toho s trénerom maximum a naladíme formu na  vrchol sezóny. Ktorého podujatia na Podpoľaní sa najbližšie zúčastníš? Mám tak nabitý program, že neviem či sa niečoho zúčastním a či mi to bude zapadať do tréningového procesu. Teraz ma však čaká Svetový pohár na kolieskových lyžiach v Chorvátsku a ťažké bloky na sústredeniach. Čakajú ma aj Majstrovstvá sveta na kolieskových lyžiach vo Švédsku, tak moju energiu sústredím skôr týmto smerom. 

  • Erika Weissová: Moje...

    Erika Weissová v utorok 23. mája 2017 odhalila spoločne s viacerými hosťami - historik prof. Karol Fremal, riaditeľ Múzea holokaustu v Seredi Martin Korčok, predseda ŽNO Banská Bystrica Jaromír Wolt, poslankyňa NR SR Viera Dubačová v parku na Partizánskej ulici Pamätník obetiam holokaustu. Erika Weissová sa narodila v roku 1933, jej otec sa Volal Samuel, matka Paula, brat Pavel. Rodinu poznačilo obdobie holokaustu v rokoch 1938 - 1945. Prečo ste prišli do Detvy odhaliť tento pamätník? Kvôli všetkým tým, ktorí počas holokaustu zomreli a aj kvôli môjmu otcovi, ktorý zomrel v Osvienčime. Ale aj preto, lebo ma kontaktoval a pozval Jozef Pavlov. Čítala som jeho vysokoškolskú prácu, keď som ju dostala, bola som na počítači do tretej v noci. Môj syn povedal, že je to svätá práca. Čo pre Vás tento pamätník znamená? Viete, vy vidíte v tom pamätník. Ja v ňom vidím tých ľudí... Ako si pamätáte na Detvu? Prežila som tu krásne detstvo. Mali sme obchod, na dvore sme sa hrávali, chodila som na kúpalisko. Matka ma učila v Slatine plávať. Bolo to krásne obdobie. Moje detstvo však skončilo, keď som mala sede rokov. Prečo? Začal sa holokaust. Ako prváčku ma vyhodili zo školy, na chrbát mi našili žltú hviezdu, začalo sa prenasledovanie, obchod nám arizovali. Vášho otca zobrali gardisti do transportu. Pamätáte sa na to? Samozrejme. Ten obraz mám doteraz pred očami. Keď išiel z domu, keď ho brali, vo dverách sa otočil a ešte raz na mňa pozrel. Bola som jeho miláčik. Kupoval mi šaty, brával ma na výlety. Podľa Yad Vashem zomrel v roku 1944 v Osvienčime. Môjmu prvorodenému synovi som dala meno po svojom otcovi - Samuel. Aký bol osud Vás, Vašej matky a brata? Po určitom čase nás matka zobrala z domu preč. Ušli sme v noci a skrývali sa. Ja si nepamätám, kde všade sme boli. Každý z nás bol niekde inde. Keď prišli na to, že sa niekde skrývame, prišla matka v noci po nás a odviedla nás na iné miesto. Pamätám si, že najprv sme boli u otcovej sestry v Martine, potom si pamätám už len na dve posledné miesta - Dačov Lom a Lešť. Skrývanie pre malé dievča muselo byť veľmi náročné na psychiku. Samozrejme. Pamätám si, že keď som bola u jedných, tak keď prišla návšteva, musela som byť skrytá v jame, ktorú vykopali pre mňa.  Vaša matka museka byť veľmi silná žena, keď dokázala tri roky organizovať ukrývanie rodiny. Áno bola. Raz, keď sme boli s ňou vonku, bola tam skupina žandárov a poslali jedného, aby matke skontroloval doklady. Zhodou okolností bol z Detvy a matku spoznal. Hovoril jej - pani Weissová, čo Vy tu robíte? A ona mu povedala, radšej nás zastreľte tu, než by ste nás mali dať Nemcom. Jemu opo lícach stiekli dve slzy a pustil nás, že je všetko v poriadku. /*banner*/ Ako si pamätáte na posledné miesta ukrýtu? V Dačovom Lome sme boli u rodiny Piatrovcov. Tam som odháňala muchy, ktoré boli pri posteli ich zomierajúcej dcéry. Pamätám si ešte aj na jej muža, volal sa ďuro Tuhársky. V Lešti sme boli u Peničkovcov. Moja matka si zobrala kôš na chrbát, aby vyzerala ako sedliačka. Počula fujaru a šla za tým zvukom. Keď prišla k Danielovi Peničkovi, povedala mu, som Židovka a hľadám miesto - úkryt pre svojho syna. On povedal, dobre, priveďte ho. Tu sme boli až do oslobodenia - v marci 1945. Boli sme spolu po takmer troch rokoch. Boli to veľmi dobrí ľudia, málo je takých. Riskovali veľa, svoj život, aby nás zachránili. V roku 1997 dostali ocenenie Spravodlivý medzi národmi. Aj teraz, v nedeľu som bola s Božkou Širokou, dcérou od Daniela a zaspomínali sme spolu na to obdobie. Na ich pamiatku si aj môj brat Pavel, zmenil priezvisko z Weiss na Lešťan. Po vojne ste sa vrátili do Detvy? Áno. Povedali nám, že sa otecko vrátil, ale keď sme prišli, nenašli sme ho. To vtedy sa nevedelo ešte, že čo sa stalo. Potom sme boli v Lučenci, chodili sme tam s bratom do školy a mamička si otvorila obchod s bielizňou. Od kedy žijete v Izraeli? V roku 1949, som s detskou skupinou cez Taliansko vycestovala do Izraelu. Žili sme v kibucoch, bola som v armáde a vyučila som sa za zdravotnú sestru. Keď sme tam prišli, nebolo tam nič, len piesok a kamene. A dnes je Izrael krásny, my sme ho vybudovali. Mám tam dve deti - synov Samuela a Dorona a šesť vnúčat. Ako vnímate rast extrémizmu na Slovensku? Je to na Vás, či to bude alebo nie. Musíte si deti vychovávať. U nás všetky deti, keď majú 17 rokov idú do Osvienčimu. Holokaust sa u nás v Izraeli už nikde nestane, ale dajte si pozor, aby sa to nestalo u Vás. Aké si odnesiete spomienky na Detvu? Bolo mi tu výborne, všetci ľudia boli ku mne milí. Jozef sa mi postaral o celý program - páčilo sa mi vyšívanie krivou ihlou (u pani Smilekovej) aj fotenie v kroji (v Bian Studiu), penzión kde som bola bol krásny, stretla som sa s ľuďmi, čo sme sa kedysi hrávali spolu na dvore. ďakujem za všetko.          

  • Jozef Sládok: Výjazd...

    O veľmi úspešnej sezóne z pohľadu detvianskych medveďov sme sa porozprávali s ich kapitánom, Jozefom Sládkom. Na úvod by som vás chcel zablahoželať k víťazstvu v Budiš lige a vynikajúcim výsledkom v baráži. Kedy ste sa rozhodli vrátiť do Detvy? ,,Osem sezón som pôsobil v zahraničí. V USA, Kanade, Veľkej Británii a Fínsku a z tade som sa rozhodol pre návrat na Slovensko. Šiel som do Martina, kde som bol mesiac a následne som išiel do Detvy." Podaril sa vám už hattrick Gordieho Howea? ,,Podaril sa mi túto sezónu v zápase proti Michalovciam, kde som strelil gól, prihral naň a následne sa pobil s Ladislavom Šcurkom." Ako ste sa stali detvianskym kapitánom? ,,Mali sme obdobie, kedy sa nám túto sezónu nedarilo a v tom čase nastalo niekoľko zmien ako odchody hráčov, výmena trénera a ja som sa stal kapitánom." S akými ambíciami ste vstupovali do práve skončenej sezóny? Podarilo ich sa vám ich naplniť? ,,Čiastočne sa nám podarilo naplniť cieľ. Cieľom bolo postúpiť do extraligy, nakoniec sa nám to nepodarilo, ale podarilo sa nám vyhrať ligu druhý krát za tri sezóny, čo je naozaj úspech." Znamenal príchod trénera Miroslava Chudého aj zmenu štýlu vašej hry? Mali niektorí z mužstva už možnosť pod ním pôsobiť? ,,Tréner Chudý dal po jeho príchode novú tvár a priniesol pozitívne zmeny. Niektorí hráči pod ním pôsobili v mládežníckych kategóriách v Banskej Bystrici alebo Tomáš Tomáš Škvaridlo medzi mužmi vo Zvolene." Hneď v troch zápasoch základnej časti ste pokorili magickú hranicu 10 strelených gólov. Odzrkadľovali výsledky týchto zápasov, to čo sa dialo na ľade? ,,V tých zápasoch sme hrali dobre, no naozaj nám tam všetko padlo". V ktorom momente sa podľa vás lámala štvrťfinálová séria s Trnavou ? ,,Tak podľa mňa sme jasne herne dominovali počas celej série, aj keď skóre z tých zápasov nebolo nejaké impozantné." /*banner*/ Prvý semifinálový zápas s Michalovcami sa niesol v znamení vášho skvelého obratu. Kedy ste začali veriť vo víťazstvo? ,,Snažím sa veriť za každého stavu, no za stavu 4:1 to naozaj nevyzeralo dobre. Začal som viac veriť, keď sme dali gól na 4:3." Podľa mnohých by sa finále 1. hokejovej ligy hrať nemalo a víťazom by sa mal stať ten, kto sa v baráži umiestni na lepšom mieste ako je to v Čechách. Aký názor zastávate vy ? ,,Páči sa mi ako je to v Čechách, kde sa nehrá finále prvej ligy. Tímy si môžu oddýchnuť a dôkladne sa pripraviť na baráž." Čo by ste odkázali vaším fantastickým fanúšikom, ktorý vás v priebehu celej sezóny nielen doma, ale aj vonku neustále povzbudzovali ? ,,Tak jednoznačne im poďakoval za fandenie počas celej sezóny. Vytvárali neuveriteľnú atmosféru a na konci sezóny v play – off a baráži „ stúpali na plyn “, a hnali nás k lepším výkonom, a ukončili to čerešničkou na torte v podobe výjazdu do Trenčína, na ktorý len tak rýchlo nezabudneme."  

  • Región

  • Podpoľanie smúti, zo...

    Slovensko postihla veľká strata, vo veku 90 rokov zomrel Prof. Štefan Nosáľ.  Prof. Štefan Nosáľ sa narodil 20. januára 1927 v Hriňovej. Po absolvovaní 8–ročného gymnázia v Banskej Bystrici v roku 1947 pokračoval v štúdiu na Slovenskej vysokej škole technickej v Bratislave, ktoré ukončil v roku 1953 s titulom stavebný inžinier. V rokoch 1953 – 1957 vyštudoval Vysokú školu múzických umení v Bratislave, odbor choreografia tanca. Od roku 1968 začal na VŠMU pôsobiť ako pedagóg na Katedre tanečnej tvorby, ktorú v rokoch 1972 – 1992 zároveň aj viedol. V roku 1974 habilitoval na docenta a v roku 1982 mu bol prezidentom republiky udelený titul profesor. Absolventi z triedy profesora Nosáľa patria k najvýznamnejším umeleckým vedúcim, choreografom, pedagógom i špičkovým interpretom mnohých tanečných súborov, divadiel i odborných škôl doma i v zahraničí. V roku 1949 sa Štefan Nosáľ stal tanečníkom Lúčnice (ako člen mužskej skupiny „Odzemkári“, v ktorej bol zvolený za jej choreografa a umeleckého vedúceho tanca). Od roku 1951 začal zastávať pozíciu umeleckého vedúceho a hlavného choreografa súboru Lúčnica, ktorého umelecký vývoj a smerovanie formuje zásadným spôsobom až do dnešných dní. Jeho už takmer 63–ročné kontinuálne umelecké vedenie Lúčnice je odborníkmi i verejnosťou považované za svetový unikát. Vo svojich choreografiách vytvoril profesor Nosáľ svojský štýl prekomponovávania pôvodných ľudových tancov do ich umeleckej javiskovej štylizácie. Na základe osobného poznania, dlhodobých výskumov, ako aj vlastného jedinečného umeleckého jazyka, spracoval autentický folklórny materiál divácky veľmi príťažlivým a zároveň umelecky mimoriadne náročným spôsobom. Pre Lúčnicu vytvoril vyše 100 tanečných kompozícií i mnohé samostatné celovečerné tematicky komponované programy: Vitaj naša jar, Hra a práca, Pieseň a práca, To je Lúčnica, Elán a Lúčnica, Karpaty, Lúčnica a jej deti, Od Tatier k Dunaju, Z tej doliny na tú, Lúčnica–60 rokov krásy a mnohé iné. K blízkym spolupracovníkom profesora Nosáľa patrili poprední slovenskí hudobní skladatelia Tibor Andrašovan, Ján Cikker, Alexander Moyzes, Svetozár Stračina, Peter Jantoščiak, Juraj Farkaš, Igor Bázlika ďalší. S Lúčnicou navštívil Štefan Nosáľ viac, ako 60 štátov celého sveta a jeho programy zožali obrovský úspech u miliónov divákov doma, ako aj v štátoch celej Európy, USA, Kanady, Strednej i Južnej Ameriky, Ruska, Číny, Taiwanu, Hong Kongu, Austrálie, či Japonska. K najprestížnejším patria vystúpenia v divadlách a sálach, kde slovenská pôvodná tvorba zaznela historicky po prvý raz – Royal Opera House in London´s Covent Garden, Lyric Opera Chicago, Cairo Opera House, Opéra de Monte Carlo, Veľké divadlo v Moskve, Fox Theatre v Atlante, divadlá na Broadway v New Yorku i mnohé ďalšie scény. /*banner*/ Významná je umelecká činnosť pre Slovenské národné divadlo v Bratislave, pre ktoré profesor Nosáľ vytvoril choreografie k operným inscenáciám Krútňava, Svätopluk (E. Suchoň), Juro Jánošík, Beg Bajazid (J. Cikker), k baletnému predstaveniu Ej, husári (S. Stračina), či k historicky vôbec najúspešnejšiemu predstaveniu činohry SND, k spevohre Na skle maľované. Pre Národné divadlo v Prahe vytvoril choreografiu ku hre Radúz a Mahuliena a pre divadlo v Plzni tance k opere Krútňava. Spolupracoval aj so Státním souborem písní a tanců Praha, so SĽUK-om, PUĽS-om i súborom Laterna Magika Praha. K najvýznamnejším zahraničným spoluprácam patrí vytvorenie choreografií a tancov pre Belgickú kráľovskú operu v Antverpách, holandský Danstheater v Amsterdame a pre štátne súbory v Tunise, Moldavskej republike, v Sankt Peterburgu, či súbor Tamburitzans v Pittsburghu v USA. Ako tanečník, herec i choreograf účinkoval Štefan Nosáľ v mnohých filmoch a televíznych inscenáciách, pri ktorých väčšinou spolupracoval aj ako odborný poradca režiséra: Chorea amore a Chorea guernica (réžia M. Slivka), Tanečné miniatúry, Rok na dedine, Kubo, Sváko Ragan, Neďaleko do neba (r. M. Ťapák), Rodná zem (r. J. Mach), Hudba z Marsu (r. J. Kadár a E. Klos), Ej, tá človečina (r. M. Ťapák, B. Filan), Na skle maľované (r. K. Zachar), opery Juro Jánošík a Svätopluk (r. J. Zachar), súborvé programy Lúčnica a jej deti, Karpaty (r. M. Homolka), Lúčnica na Křižíkovej fontáne v Prahe, Lúčnica – 60 rokov krásy (r. J. Ďurovčík). Profesor Štefan Nosáľ je autorom kníh a odborných publikácií Na ceste k súčasnej choreografii (1962), Choreografia ľudového tanca (1984, reedícia 1991), Môj život Lúčnica (2000) a Čarodejník Lúčnice (2007, spoluautor D. Machala). Spolupracoval s Národným osvetovým centrom ako predseda programovej rady Folklórneho festivalu Východná a dlhé roky pôsobil aj ako predseda odborných porôt celoštátnych súťaží folklórnych skupín, súborov a choreografií. Ako vokálny sólista a hráč na fujaru nahral mnohé tradičné i komponované skladby pre programy Lúčnice, TV inscenácie i pre potreby rozhlasového vysielania, no spolupracoval aj s Pražskými madrigalistami, s ktorými koncertne interpretoval i nahral pre Supraphon vianočnú omšu Missa Pastoralis od slovenského barokového autora Juraja Zruneka (zo zbierky Edmunda Paschu). Za mimoriadny prínos a rozvoj v oblasti slovenskej kultúry boli profesorovi Štefanovi Nosáľovi udelené mnohé medzinárodné ceny, ako aj najvyššie domáce ocenenia a štátne vyznamenania Zaslúžilý umelec (1968), Národný umelec (1989), Rad Ľudovíta Štúra II. triedy (1997), Cena ministra kultúry (2001), Krištáľové krídlo (2001), Slovak Gold (2002), Pribinov kríž I. triedy (2007), cena Pavla Straussa (2009).  

  • Hudobný kvíz už v tú...

    Nudíte sa počas leta? Máte radi hudbu a zábavu? Prihláste svoj 5 členný tím do hudobného kvízu v kaviarni LOFFT. Ten sa bude konať v stredu 19. júla v kaviarni LOFFT o 19:30. Štartovné je 1 eur na osobu, výťažok z celého štartovného získa tím, ktorý bude mať na konci kvízu najviac bodov. Hudobný kvíz sa skladá z piatich kategórií - oldies, filmy a seriály, slovenské a české hity, tematické kolo - ABBA, obrázkové kolo. Každé kolo má desať hudobných resp. obrazových ukážok. Ak máte záujem sa prihlásiť, zavolajte na číslo 0918 203 905. /*banner*/ 

  • Sprievod prekrásnych...

    Počas 52. ročníka FsP v Detve organizátori pripravili unikátne sprievodné podujatie - sprievod v tradičných svadobných krojoch. Podujatie začalo na obed v Rímskokatolíckom kostole v Detve, sprievod následne pokračoval  na Nám. SNP, kde bola promenáda a krátke predstavenie mladých párov a ich svadobných krojov. Účinkovalo celkovo 41 mladých párov v obradnom svadobnom odeve z rôznych obcí – regiónov Slovenska, 21 párov Slovákov z obcí v Maďarsku a jeden pár zo Selenča – Vojvodiny v Srbsku. Autorkou sprievodu je Anna Ostrihoňová. /*banner*/

  • Šport

  • HC 07 Detva rokuje o...

    Hokejisti HC 07 Orin Detva majú na dosah splnenie svojho extraligového sna.  Na pondelkovom zasadnutí spoločnosť Pro-Hokej ako riadiaci orgán Tipsport ligy v zmysle Podmienok pre udeľovanie a nakladanie s licenciou v Extralige ľadového hokeja v Slovenskej republike vyhodnotil, že 9 Tipsport ligových tieto podmienky spĺňa.  /*banner*/ „Bohužiaľ musím skonštatovať, že MHC Martin, a.s. nesplnil tieto podmienky a preto nezíska odporúčanie na získanie Tipsport ligovej licencie pre sezónu 2017/2018. V zmysle Súťažného poriadku SZĽH sme preto otvorili rokovania s víťazom Budiš ligy. Ak sa HK Detva podarí splniť všetky podmienky pre vstup do Tipsport ligy, stane sa desiatym extraligovým účastníkom sezóny 2017/2018,“ uviedol šéf spoločnosti Pro – Hokej Richard Lintner. 

  • Sobota patrí Oceľové...

    V sobotu 17.6. sa v Detve, v športovom areáli Olymp bude konať V. ročník najväčšej silovo-vytrvalostnej súťaže Oceľový medveď a Železná tigrica. Prezentácia účastníkov začína o 8:00 (je možná už v piatok od 16:00), štart súťaže o polhodinu neskôr. ,,Štartovať sa bude podľa kategórií - juniorky a juniory (15 - 18), masters ženy a muži (40 open), a hlavná kategória ženy a muži (18 - 40). Poradie závisí od uhradenia štartovného." Pre súťažiacich sú pripravené vecné ceny, hlavnou cenou - pre ženy 1000 eur, pre mužov 2000 eur. Celkovo je prihlásených 38 žien a 92  mužov. Organizátori srdečne pozývajú širokú verejnosť na podujatie. /*banner*/

  • Ladislav Ščurko podp...

    Novou posilou detvianskych medveďov sa stal 31 – ročný útočník Ladislav Ščurko. V sezóne 2002/2003  vybojoval so slovenskou 18 na Majstrovstvách sveta strieborné medaily. Do štatistík si v siedmych zápasov pripísal na svoje konto dve asistencie a päť plusových bodov. Letci z Philadelphie si ho 6. kole draftu roku 2004 vybrali zo  170 miesta. V zámorskej súťaži WHL odohral 162 zápasov s bilanciou 45 gólov a 62 asistencií. /*banner*/ S klubom HC Košice sa v sezóne 2008/2009 radoval z víťazstva v Slovnaft extralige.  Uplynulú sezónu strávil v Michalovciach,  kde v 51 zápasoch strelil 23 gólov a zaznamenal 32 asistencií. 

  • Anketa

    Navštevujete náš web z mobilu alebo tabletu?
    Áno, viac ako z PC
    Počet hlasov: 2
    Áno, ale menej ako z PC
    Počet hlasov: 2
    Nie
    Počet hlasov: 3